Čakalo ma miesto, kde som mal stráviť väčšinu nasledujúcich ôsmich mesiacov.
5. kapitola
Koše, fľaše, Vikingovia.
Heiðmörk - rekreačná oblasť, čo by kameňom dohodil od Reykjavíku.
Býval som vo veľkom bielom dome.
To už bol iný dom.
Kuchyňa bola taká veľká, že keď som v nej raz hľadal Simona, vôbec som ho nenašiel.
A možno tam ani nebol.
Vedľa domu bolo veľké labutie jazero.
Doslova.
Na jazere žila labutia rodina.
Tu som strávil veľkú časť z ôsmich mesiacov.
A keď už viete, kde som býval, je najvyšší čas predstaviť ľudí, ktorí tam vládli pevnou...
Alebo skôr veľmi pohodovou vikingskou rukou.
Helgi bol riaditeľom parku.
Za celý čas, čo som tam bol, som sa s ním rozprával dokopy asi desať minút čistého času.
A to rátam aj pozdravy.
Najčastejšie sa ma pýtal, či je už uvarená čerstvá káva.
Denne vypil asi tri litre kávy.
Inak, ako správny šéf, sedel za počítačom, niečo písal alebo telefonoval.
Počas telefonátov sa tváril, jak keby práve riešil prezidenta Islandu.
Alebo prinajmenšom ministerstvo.
Herdís bola administratívna pracovníčka a naša šéfka.
Presnejšie povedané, chcela ňou byť.
Po prvom zážitku s ňou sme sa naozaj veľmi tešili na ďalšie zážitky.
Hneď prvý deň nás zobrala na výlet, aby nám ukázala naše budúce pracovisko – park Heiðmörk.
Naložila nás do auta a v osemdesiatke nám popritom ukazovala okolie:
„Tam je pohorie Mt. Esja, tam sú Blue Mountains, tamto je toto a hentam zase tamto...“
Po desiatich minútach však zahlásila:
„No a teraz ideme do umyvárky. Potrebujem si umyť auto!“
Myslela si, že umyjeme auto.
Nevyšlo.
Ona umývala a my so Simonom sme sedeli v aute.
Vtedy som si pomaly začínal robiť o nej obraz .
Jednoducho, akonáhle mohla hodiť svoje povinnosti na iného, okamžite tak urobila.
V parku pracovali aj Oli, Gunnar a Einar.
Mňa na druhý deň pridelili ako pomocníka k Einarovi. A poviem vám, s týmto chlapom som zažil príhod!
Lenže Heiðmörk nebol turistický výlet. Bol to môj pracovný domov na najbližších osem mesiacov. Mal som tam aj pracovať.
Moja robota v parku bola jednoduchá.
Zbieranie odpadkov, vynášanie košov, úprava chodníkov, kosenie trávy a čistenie grilov.
Islanďania totiž milujú grilovanie.
Grilujú všade a stále.
Za dažďa, za vetra, v zime, pokojne aj v snehu.
Každá islandská rodina vlastní gril.
A po každom grilovaní, samozrejme, niečo zostane.
Najviac som sa „tešil“ na vyberanie košov.
Einar ma hneď prvý deň poučil, že fľaše aj plechovky sa zbierajú, a keď ich je dosť, odnesú sa do výkupu a za utŕžené peniaze sa kúpi pivo, pivo, a pivo k tomu dačo na zjedenie a organizuje sa párty.
Škoda len, že som vtedy netušil, že počítanie tých prázdnych fliaš a plechoviek pripadne práve mne!
Bolo „úžasné“, keď som ich poctivo rátal a uprostred počítania sa hocikedy Einar opýtal:
„Koľko máš napočítané?“
A bol som opäť na začiatku.
Mal som ho sto chutí niekam poslať..
Moja každodenná práca teda pozostávala najmä z odpadkov, trávy, chodníkov a občasnej záchrany islandského grilu pred ekologickou katastrofou.
Lenže v Heiðmörku sa počas môjho pobytu nedialo iba toto.
Pravidelne sa tu striedali nové skupiny dobrovoľníkov z celého sveta.
Na dva týždne sa náš pokojný dom zmenil na medzinárodný hotel, jedáleň, pracovisko a dakedy aj psychiatrické oddelenie.
Volalo sa to workcamp.
Počas môjho pobytu sa v Heiðmörku konalo päť workcampov.
V praxi to znamenalo, že sa nám do domu vždy nasťahovalo približne dvadsať ľudí na dva týždne.
Dvadsať ľudí.
Jedna kuchyňa.
Jedna kúpeľňa.
A dvadsať rôznych predstáv ako a čo robiť.
Práve počas nich som spoznal zopár ľudí, na ktorých dodnes spomínam.
Jedni dokázali skomplikovať varenie.
Iní šoférovanie.
A niektorí iba stlačili nesprávne tlačidlo.
A zavolali tým políciu, hasičov, záchranárov a vrtuľník.
6. Kapitola
Dvadsať ľudí, jeden dom.
Toto je ďaší časť z mojej pripravovanej knihy Prežil som Island. Košičan medzi Vikingami. V prípade,že sa vám tieto príbehy páčili, dajte článku like a koment. Ďakujem.
