Tak to bolo aj s témou Volyňského masakru. Dlho pretrvávajúci nacionalizmus v Európe mnohým nedá spať. Veď aj my samy máme v parlamente stranu, ktorá sa k nemu hrdo hlási. A tento fakt desí aj mňa.
Nacionalizmus doviedol mnoho vodcov mnohých krajín k mnohým neľudským krokom....a dôsledky nie je možné ani zrátať, či dokonale zmapovať....
Či to boli chorvátski Ustašovci, alebo ukrajinskí Banderovci. Tragédiou, teda jednou z mnohých je, že vodcovia, ktorí v minulosti nacionalizmus vo svojej krajine doviedli k vrcholu , ešte aj dnes nachádzajú vo svojom národe obdivovateľov, ktorí ich veselo ospevujú. Viď Bandera. Jeho nasledovatelia, Banderovci, sa vyznačovali nadmiernymi prejavmi násilia. Lenže nešlo len o prejavy. Oni sa v mučení vyžívali. Ako vo Volyni.
Volyň bola v 40ych rokoch 20. storočia oblasť na juhovýchode Poľska, ktorá zoskupovala, čo sa týka počtu obyvateľov Ukrajincov a Poliakov v pomere pol na pol. No práve za 2.svetovej vojny táto oblasť pocítila masívny pokles počtu poľského obyvateľstva práve v dôsledku nárastu počtu masakrov, ktoré sa na poľskom obyvateľstve tejto oblasti odohrávali. Jedným z nich bol aj Volyňský masaker z júla 1943, ktorý dostal názov Krvavá nedeľa (odohral sa 11. júla 1943, čo myslím, pripadlo na nedeľu pre Kvetnou nedeľou).
A práve tú sa rozhodol Smarzowski dostať na filmové plátna. Film zožal úspech hneď na festivale v Gdaňsku. Trhol rekord v tržbe. A - čo netreba opomenúť - rozpútal búrlivé diskusie a reakcie zo strany Ukrajincov.
Tí rezolútne odmietli, že by šlo z ich strany o genocídu, či že by sa udalosti Krvavej nedele odohrali tak, ako zobrazuje film. No, povedzme si úprimne, či už kniha Stanislawa Srokowskeho, ktorá zoskupuje príbehy preživších týchto útokov, Nienawisc, či Smarzowskeho film Volyň, ak aj odmietneme umelecké zdroje, príbehy očitých svedkov či tých, ktorí prežili masaker a nesú si doživotnú stigmu, nám ľahko dajú facku.
Koniec koncov, už sme tu raz mali odmietanie Holokaustu, genocídy Arménov zo strany Turkov, prečo neodmietnuť aj genocídu Poliakov od Ukrajincov?
A tak sledujem už po niekoľký krát Volyň, ktorú mali zatiaľ možnosť vidieť len bratia Česi ( čím samozrejme tiež rozhnevali Ukrajincov) a nestačím sa diviť. Zle mi už nie je. Už som len v stave nepochopenia, ako sa mohli takéto tragédie udiať , ako sa mohli ľudia vyžívať v mučení, v šklbaní, trhaní, rezaní....
A tak okrem sledovania diania vo filme študujem mená a natrafím na mladého poľského poeta a partizána druhej poľskej vlády, Zygmunta Rumela. Chlapec mal talent, jedna z jeho básni, Dwie matki, ktorá hovorila o láske k obom krajinám, aj Poľsku, aj Ukrajine, bola v Plomyku zverejnená v 1935om. Nemohol tušiť, že práve potomkovia tej druhej matky ho totálne zmasakrujú a následne deň po tom budú pokračovať aj inde...
Srokowski to povedal za mňa. Nenávisť.
Inak. Dokopy za obdobie rokov 1943 - 45(niekde sa uvádza 47), prišlo v oblasti Volyne a Haliča o život asi 100 tisíc Poliakov. Aj keď čísla sa od autora k autorovi líšia
