Podľa Postoja počet kňazov, menovite v Nemecku, ktorí boli tento rok vysvätení, klesol. A aj to boli najmä kňazi indického pôvodu a poľského. Lenže toto sa netýka len Nemecka. Aj keď v porovnaní so Slovenskom je ostatok Európy vo väčšej kríze.
Po návale imigrantov do Európy sa začali Európania odvolávať na kresťanské korene s tým, že s tými islamskými nemajú nič spoločné a teda Moslimovia a Kresťania nemôžu spolu fungovať bez toho, aby sa Moslimovia prispôsobili. Je to vcelku objektívny fakt. Tak, ako na Blízkom východe nenájdete kresťanskú krajinu, bolo by zvláštne, aby sa v Európe objavila moslimská. Čo zas až také nepredstaviteľné nie je, keďže aj Kosovo a Albánsko tvoria prevažne Moslimovia. Nejde teraz však o to, kto s kým môže a nemôže fungovať. Ide o to, či sa na kresťanskú vieru ako pilier opierame oprávnene. Či sme vážne kresťanská Európa. A čo sa stalo, že naša viera chabne?
Celé stáročia fungovala Európa na kresťanstve ako náboženstve. Určite by mnohí spomenuli križiakov, španielske inkvizície, boj katolíkov s protestantmi ( nedávno sme si pár výročí mučeníckej smrti mnohých kňazov pripomenuli). Ucelene môžeme povedať, že Cirkev ako taká narobila v Európe dosť zloby. Čo mnohí kresťania dnes využívajú ako ospravedlnenie svojej nečinnosti v prejavoch viery. No zároveň sa musíme pozrieť na tento fakt s vedomím, že nie vždy to tak bolo, určite to tak nezačalo a ani nemalo pokračovať.
Prvotná Cirkev, postavená na Skale, teda Svätom Petrovi, bola šírená z územia Blízkeho východu do Európy príliš jednoduchou, miernou a skromnou cestou. Apoštoli, evanjelisti, teda šíritelia evanjelia boli jednoduchí ľudia, ktorí nebrali za svoje služby peniaze, nikomu neubližovali, Slovo Božie hlásali mierne. Silne, nahlas, nebojácne, ale vždy mierne! Z toho jasne vyplýva, že sa samotná prvotná Cirkev stala nástrojom zisku v rukách ľudí. Nejdem rozoberať, čo mohlo byť príčinou. Človek je sám o sebe, zo svojej podstaty, egoista. Viera v Boha, v Krista mala tento egoizmus v ňom zničiť.
Tak sa pozriem na to, čo sa mohlo stať také zlé, že veriaci kresťania, ktorí sa k svojej viere hlásia, verejne ako kresťania nevystupujú, mnohí sa hanbia, iní tvrdia, že nemusia. Samozrejme, veľkú váhu na situáciu v Európe z hľadiska viery má aj myšlienka spolunažívania bez ohľadu na rasu a náboženstvo, či nárast ateizmu. Ak je potreba mierumilovného spolunažívania bez ohľadu vyššie uvedené faktory, úprimná, je to dobre. Ale uznajme si, že sme vo svete, v ktorom peniaze a moc majú väčšiu silu, ako úprimné zmýšľanie.
Veľa určite urobili aj samotní predstavitelia Cirkvi. Nie vždy sa správali tak, ako sa od nich očakávalo. Škandály, hriechy...len zlomok toho, o čom už všetci samozrejme, vieme. Veľa ľuďom zničili ideu o kresťanskej viere, veľa ľuďom nahrali do karát v tom, aby sa mali právo naďalej vyhovárať na to, prečo svoju vieru nemusia prezentovať a prečo je lepšie vlastne neveriť.
Bývalý pápež Benedikt svojho času vyhlásil, že bolo veľmi nesprávne, ako sa viera začala vyčleňovať zo života bežných ľudí a stala sa niečim, čo je súkromné. Vhliadnuc do Biblie a prvotného odkazu kresťanskej náuky to tak ale byť nemalo. Viera sa mala posilňovať vzájomnými modlitbami, stretnutiami, pomocou medzi ľuďmi. Presne tá viera mala byť kameňom, skalou, na ktorej celá Cirkev mala stavať ďalej a pokračovať vo vývoji. Ak sa kresťania v Európe vzdajú a neustále sa budú vyhovárať na hriechy Cirkvi ako ustanovizne, nikam sa nedostanú. V kresťanskom náboženstve je hlavným pilierom láska k bližnému, Trojjednota Boha a s tým spojené milosrdenstvo. Cirkev netvoria len kňazi, ale najmä ostatní ľudia.
Mnohí ľudia na otázku, či veria v Boha, odpovedia, že majú svoju vlastnú vieru. Svoj vlastný spôsob modlitby a prehovoru k Nemu. No do kostola napríklad celý rok nejdú. Pritom práve tam sa všetko odohráva. netreba chodiť do kostola kvôli kňazovi, ten na nás zvedavý nie je.
Tak mi napadlo, pri takejto kríze, či to, že sme kresťanská Európa, nie je len na papieri.
