Dieťa. Tak jednoduché slovo a čo je najkrajšie, také jednoduché aj je. Žiadne komplikované správanie, povahy, a aj keď sa nájdu nejaké "vybočenia", väčšinou tie vybočenia zhoršujeme my, dospelí...
Onedlho dcérka mojej najlepšej kamarátky, Mia, oslávi 4. narodeniny a ja som si nejako zaspomínala na naše výlety do prírody...Jeden takýto výlet sa mi vryl do pamäti.
V období spred roka bola veľký fanúšik Včielky Maji a všetkého s ňou spojeného. Jedného dňa som ju vzala na výlet na bicykli a dostali sme sa na malú lúku, kde ste nevideli a nepočuli nič iné, než len cvrkot svrčkov, či bzukot včiel...Som dospelá, hmyz mi lezie na nervy, ale kvôli nej som sa prekonala. O pár chvíľ sa na mňa vážne zahľadela a po tom, čo naháňala motýle, sa zastavila, dala si prstík na ústa a povedala mi: Psst! Flip!. A rozhliadala sa okolo seba, hľadala svrčka z rozprávky o Včielke Maji a potichučky z úcty k nemu sa pohybovala bez akéhokoľvek zvuku, pomaly, napäto počúvala....a ja s ňou.
Nevedela som, ako na to zareagovať, tak som jednoducho stíchla a tvárila sa, že počúvam rovnako, ako ona. Verte - neverte, nepočula som nič. Nevidela som nič. Mrzelo ma to. To dieťa malo uvoľnenú fantáziu, aj vnímanie a ja som jej závidela. Chcela som aj ja počuť Flipa. Vrátiť sa späť do tých čias, keď jediným mojím problémom bolo, či mám ísť poobede spať, či nie a čo mama uvarí na obed ( Dúfam, že nie obalený patizón). Chcela som byť späť v čase, kedy som aj ja vedela počuť nevysvetliteľnosť a nadpozemskosť, počúvať prírodu bez toho, aby som sa cítila hlúpo...Byť spätá so všetkými tvormi a nebyť z toho magor, alebo aspoň ta nevyzerať...Byť znovu dieťaťom, ako Miuška..
