Ja viem. Mnoho ľudí si povie: Čo ma to má čo zaujímať? Nie je tam ani Sagan, ani Cibulková. Lenže je smutné, že celé Slovensko venovalo včera pozornosť len Cibulkovej ( všetka česť jej aj tak), ale Helenke Kašickej a Petrovi Vidašičovi pozornosť väčšiny médii takmer unikla, aj keď sa im podaril veľmi pekný úspech, totižto zlatý hetrik ( Hneď prvý deň dali dve zlaté medaile. úspech, nie?). :)
A predsa len, aj oni sú víťazi. A možno aj väčší. Napriek ranám osudu sa vypracovali na úspešnú dvojicu a dokázali niečo, o čom sa mnohým v ich postavení a stave ani nesnívalo. Je za tým tvrdá drina, veľa práce, odmietnutie zmieriť sa s osudom, potreba toho, byť iným. Zaslúžia si obdiv, nie?
A nielen oni. Ale všetci tí, čo napriek znevýhodneniu neprestávajú na sebe pracovať. Či naši paraolympionici, či iní súťažiaci, športovci, tanečníci, hudobníci....všetci. Jednoducho, všetci.
Slovensko si na tohtoročných ME v tancoch na vozíčku vybojovalo celkom slušný počet medailí, šesť. ( ak sa informácia nezhoduje, opravte ma, možno mi niektorá medaila unikla). Z toho 4 zlaté. Prečo sa o takomto úspechu nikde na Slovensku nepíše, hoci sa toto podujatie udialo tu?
Je smutné, že práve tí hrdinovia, ktorí zvíťazili na všetkých frontoch, nie sú pre naše médiá dostatočne zaujímavé...No aj o tom je tento svet :). Každopádne, všetkým našim víťazom, zo srdca blahoželám ! Mária Gazdíková, Maroš Olejár, Martin Šolc, Mária Dutková, Peter Vidašič, Helena Kašická. To sú tiež hrdinovia. A mali by sme byť na nich tiež hrdí.
