TIGER
Chodí k nám staršia pani, asi trnaváčka, alebo pochádza niekde od Hlohovca. Hovorí veľmi tvrdo a má malú bradáčku korenie a soľ. Psík je to v celku zdravý a tak ho vídame iba párkrát do roka, keď príde na očkovanie, alebo inú ,,banalitu“.
Raz vpochodovala do ordinácie a na Vladove:- čo budeme robiť?- Odpovedala: - Ostrihať pazúre!-
-Dobre- Vlado na to. –Vezmite si psíka na ruky.....-
-Jáááj, to já nemóžem pán doktor- Skočila mu do reči. –To je tiger! Ona je tiger! Já jú nemóžem chytit, kdežeby, ona by ma pohryzla.-
Zhodou okolností idem okolo a tak, keď ma Vlado zbadá, povie:- Dobre, tak Martinka ju chytí a ja jej ostrihám pazúre.-
Ja plavne zmením dráhu svojej cesty, pristúpim k psíkovi, chytím ho pod ľavú pazuchu, ľavou rukou ho chytím pod krk, pravou za prednú labku a Vlado sa dá do strihania. Milý tiger ostal taký prekvapený, že ani nemukol počas celej procedúry. Jeho panička sa spamätala oveľa skôr : - Ale pozor sestrička, dajte pozor, aby NESKOLAUDOVALA! Lebo minule, keď tu bola tá blondýna a tá jú držala, tak vtedy SKOLAUDUVALA, normálne skolaudovala.........-
Veľmi sa snažím neusmievať, pretože pani myslí slovo SKOLABOVAŤ , akurát sa ,,trošička“ pomýlila.
Tiger na šťastie NESKOLAUDUVAL, pani zaplatila a odišla spokojná a zasa sme ju dlho nevideli. Samozrejme, že odvtedy každý pes, ktorému hrozil nejaký kolaps, tak u nás KOLAUDUVAL, no napokon som bola za hlúpu ja:
V jeden teplý deň som prišla po robote domov a ako zvyčajne, ma na dvore vítali moji psíkovia. Všetci, až na jedného, ktorého nachádzam vzadu na dvore. Iba leží a pachtí a je evidentné, že je mu zle. Naložím ho do auta a vraciam sa späť do práce. Keď som o pol hodinu zasa v robote, kolega sa ma pýta: -Ty si neodišla?-
-Odišla. Ale doma mi skolaudoval pes, tak som ho doniesla. Podľa mňa sa iba prejedol.-
-Skolaudoval ti pes?- Pýta sa Igor.
-Ano, skolaudoval.- Pritakávam.
Z prípravovne prichádza Žanetka. ( má 16 rokov, je to dcéra Igorovej známej a občas príde do ordinácie popozerať sa, čo robíme.)
-Prosím ťa, to čo znamená, že SKOLAUDOVAL?- Pýta sa ticho. Až vtedy si uvedomím, že v ordinácii je asi sedem ľudia všetci sú svedkami nášho dialógu.
-No, to sa má tak...- začínam vysvetľovať. –Minule bola u nás jedna pani............- a snažím sa rozprávať veľmi nahlas, aby všetci túto historku počuli.
OBLUDA
Nedávno Jurko priniesol do roboty sučku ši- cu, ktorú našli dvaja chlapci. Všetko sa vlastne začalo tým, že sa jedna sučka ši-cu stratila. Nešťastní majitelia vylepili plagáty, na ktorých sľubovali nálezcovi odmenu. Dvaja kamaráti našli stratenú sučku a s vidinou zarobených veľkých peňazí, utekali za majiteľmi. Ale ako sa ukázalo, to nebol psík, ktorého hľadali. Aj toto bola síce ši-cu, ale celkom iný psík, opustený, zanedbaný, vyhladovaný..... a tohto nechceli. Rodičia chlapcov tiež neboli nadšení a rozkázali im psíka zaniesť tam, kde ho našli. Chlapcom ho bolo ľúto znova vyhodiť. Potom si spomenuli, že neďaleko býva veterinár a tak ho zaniesli k nemu. A to bol náš Jurko. Tiež sa mu psíka uľútostilo a vzal ho do roboty.
Hoci všetci máme mäkké srdcia, chvíľku sme na oko frflali, či nemáme dosť roboty, aj bez najdúchov.
-Čo som ju mal vyhodiť?!- Bránil sa Jurko. –Pozri na ňu!-
No, poviem vám pravdu, bola strašná. Chlpy na tele mala plné bodliakov a tak splstnatené, že bodliaky jej drali kožu a už mala na koži hnisavé rany. Bola to len guča špinavých polepených chlpov, ale aj tak bolo vidno, že je iba kosť a koža.
Sučku som uspala, ostrihala- niekde som jej musela spraviť lisyny, lebo inak to nešlo. Oči mala tak polepené, že už boli celé zahnisané a vôbec nevidela. Keď som ju okúpala v liečivom šampóne a videli sme tie slepé očká, zahnisané otvorené rany na tele, vychudnuté telíčko... proste bolo nám na zaplakanie nad takým stvorením. Keď sa prebrala, jazýček jej visel z papuľky na jednu stranu, lebo mala na jednej strane ešte aj vybitých pár zubov... Dostávala jesť po lyžičkách a každú hodinu sme jej kvapkali do očí umelé slzy a antibiotické kvapky a nádejou, že sa nám podarí očká zachrániť. Priniesla som čistý uterák, dala ho pod fotelu a oznámila jej: -Pozri, tuto je tvoj nový dom. Tu budeš bývať. Veľmi sa nepotuluj po ordinácii, aby si nezavadzala. –
Viem, že mi nerozumela ani pol slova, ale aj tak urobila presne to, o čo som ju žiadala. Zaliezla pod fotelu, ľahla si na svoj uterák a iba občas vyšla von do záhrady, aby sa vyvenčila. Niekedy si ľahla na schodíky vedúce do záhrady a vyhrievala sa na slniečku a užívala si pohody, ktorú jej osud doprial. Pre svoju nevtieravosť a vďačnosť sa okamžite stala miláčikom ordinácie a všetci sme sa predbiehali, kto jej nakvapká kvapky do očí, kto jej dá jesť, kto ju ráno pustí von, odčerví ju, odblší.... a ona iba vďačne prijímala naše láskavosti a chodila po ,,obývačke“ s tým svojím vyplazeným jazýčkom na krivo.
,,X“ krát som jej chcela dať meno, ale vždy som sa zháčila, pretože som si vravela, že meno by jej mal dať nový majiteľ. To naše bežné BUBA a MUCKA, ktoré používame u všetkých, ktorým nevieme meno, som hneď zavrhla. A vždy, keď som si už, už myslela, že: ,,toto je to pravé meno pre ňu“ , tak som sa zarazila- NIE! Meno dostane až u nového majiteľa! Ale prešiel týždeň, očká sa vyjasňovali, koža hojila a psík ešte stále nemal majiteľa. Už sme si začali tak po tichu hovoriť, že by u nás mohla ostať ako maskot a vtedy som sa na ňu pozrela takým ,,naozajstným“ okom a nahlas som jej povedala: -vypadáš, ako obluda.- A bolo rozhodnuté. Viem, že si mnohí myslia, že slovo OBLUDA je škaredé, ale na našu OBLUDKU sa neuveriteľne hodilo a okrem toho som jej nikdy OBLUDA nepovedala. Vždy iba OBLUDKA. A aj keď som sa zubami-nechtami bránila tomu pomenovať ju, aj tak som to napokon urobila.
Prešli ďalšie štyri dni a ja som chodila do roboty ešte radšej ako doposiaľ, lebo som sa každý deň tešila na ,,svoji Obludu“. Možno sa čudujete, prečo som si ju nezobrala domov, keď som si ju tak obľúbila. Pravda je taká, že moji škóti by jej robili zo života peklo a na to som ju mala príliš rada, aby som to dopustila.
V jeden deň som prišla a moja Obludka ma nevítala. –Obludka? Obluda! – Kričím na ňu. Nič. Spredu prichádza Zuzka. –Kde je Obluda?- pýtam sa.
-Jurko ju včera daroval.-
-Ale.... komu?- pýtam sa neveriacky. –Veď ....to bola NAŠA! Obluda.-
-No , ale on sa tak rozhodol, že by mala mať vlastného pána a je už zdravá...-
-To ano, - skočím jej do reči. –Ale naša Obluda............- zmĺknem. Má pravdu a viem to .Isto jej bude dobre u nového majiteľa. Ale aj tak mi chýba. A okrem toho, som sa s ňou ani nerozlúčila...
