Asi pred dvoma týždňami som si všimla, že má Horčica nejakú „naježenú“ srsť. Pripisovala som to dažďom, pretože ho v jeden deň čierne obludy vyhnali do dažďa, na ktorom sa potuloval niekoľko hodín, kým prišiel večer dnu. V duchu som si povedala, že by som ho mala okúpať, v hlave som skontrolovala dátum odčervenia – prišla som na to, že to bolo nedávno a že to nemôže byť od parazitov.
Prešiel týždeň, prestalo pršať, ustali povodne, ktoré sa okrajovo dotkli aj nášho mesta, nie však nás samotných a Horčisa sa zasa vydal na skusy po okolí.
Prišiel po troch dňoch. Vychudnutý, strapatý a bez iskry v očiach. Hneď som vedela, že je zle, aj keď ma rodina presviedčala, že je iba unavený a že si nemusím robiť starosti. Keď však večer nejedol kuracinu, už som sa nedala obmäkčiť a vytočila som pohotovostné číslo.
Ozval sa Jurko. Má to do roboty najďalej a z hlasu som mu cítila únavu.
-Ahoj Jurko. Horčica je chorý. Si ešte v robote?-
-Maťa, čil som sa vrátil. Je pol desiatej, bol som tam od rána od ôsmej. Som uťahaný, ako pes. Šaman našiel zasa nejakého psa, zavolal JOJ-ku... proste blázninec. Čo potrebuješ?-
Líčim mu svoje obavy a vravím, že teda počkám do rána, pretože nech si ktokoľvek myslí čo chce, na choroby a na ich priebeh mám dajaký cit- hlavne na svoje zvieratká a viem kedy je to absolútne súrne a kedy to ešte počká. Hoci tentoraz si myslím, že s Horčicou je to veľmi zlé, aj tak viem, že pár hodín tam nehrá veľký význam. Predsa ho však naložím a idem za Jurkom. Dopadne to presne tak, ako očakávam. Jurko skonštatuje, že má alebo zlyhané obličky, alebo pečeň, že žiadne antibiotiká nepomôžu a že bez biochemky by bol iba šarlatánom. Poďakujem, rozlúčim sa a na druhý deň ho beriem znova do práce.
Ujíma sa ho Zuzka. Berieme mu z jugulárky krv. Všetky enzými, ktoré vyšetríme sú zmenené. Je jasné, že nastal rozvrat vnúrotného prostredia. Horčica sedí skrútený, ani nemukne a je zrejmé, že je mu veľmi zle. Dávam mu v priebehu dňa niekoľkokrát infúzie a na večer sa zdá, že sa mu troška polepšilo. Zje kúsok diétnej konzervy.
V utorok mám voľno a tak si nabalím na domov všetko potrebné – infúzne hadičky, roztoky, lieky... a s tým, že ho v stredu znova donesiem na krv, odchádzam domov.
V utorok ráno mu znova dávam infúzie, pichám mu antibiotiká, ponúkam mu jesť, ale zdá sa mi, že sa mu priťažilo a že je na tom rovnako, ako v pondelok ráno. Nechce zostať v byte a tak ho ukladám v pivnici pod schody na deku, kde je zvyknutý. Počas dňa mu dávam znova a znova infúzie, ale už na obed vidím, že mu je veľmi zle, má ikterus, s najväčšou pravdepodobnosťou aj ascites a je veľmi apatický. Ach, Horčica. Vzdychám v duchu. Keď sa ti včera na obed polepšilo, tak na okamih som zbadala tvoju alternatívnu budúcnosť plnú pohody a ďalších šťastných rokov u nás. Ale vidím, že to je iba moje zbožné želanie... Hladkám ryšavú hlavičku a večer ho nechávam v pivnici spať sľubujúc mu, že zajtra mu bude lepšie.
Nemôžem zaspať. Všetci spokojne spia a ja nie a nie. Stále sa prehadzujem, myslím na svojho kocúra a spánok neprichádza. Je pol štvrtej, keď sa ozve spev prvého vtáčika. Zdá sa mi veľmi krásny. Neviem, či je to únavou, alebo mi to pripadá ako uspávanka, ale v jednej chvíli myslím na Horčicu a v druhej chvíli sa strhnem na budík, ktorý mi zvoní o siedmej.
Iba v bielizni utekám do pivnice. Horčica leží na deke v kŕči. Je studený- mŕtvolne studený ale dýcha a slabo stenká. Klesnem na kolená, vezmem ho do náručia, priviniem na hruď ako malé choré dieťatko, ktoré mojkáte, keď si obilo kolená a plačem a plačem. Hladkám mu studené vankúšiky na labkách, studené ušká a viem, že môj imaginárny svet, v ktorom budeme spolu šťastne žiť je v niektorej inej dimenzii, ale isto nie na tomto svete. Plačem a plačem a v duchu vidím toho malého kocúrika, ktorého pred dvanástimi rokmi priniesol bratranec z Bratislavy a vyložil ho z ruksaku.
-Našiel som ho v kontajneri. Zahodeného v krabici od topánok. – Vravel mi vtedy.
-Ale Dano, veď tam máte Slobodu zvierat. Prečo si ho nezaniesol tam?-
-Chcem vidieť ako vyrastá.-
Rezignovala som. Spolu s ryšavým kocúrikom vybral ešte súrodenca- korytnačinové mačiatko. A tak ryšavý kocúr dostal meno Horčica a korytnačinová cicka – aby som zachovala nejaký „systém“, meno Sirup.
(Aj keď bola Sirup dievča a Horčica chlapec. Stáva sa mi to často, že aj dievčatám vravím v mužskom rode- napr. Whisky vravím Whiskasko, alebo Olwenke Olwík, ale ja na tom nevidím nič čudné.)
A tak som denno denne asi tri týždne niekoľkokrát za deň zohrievala domáce mliečko a fľaškou kŕmila dve malé mačiatka, kým sa nenaučili samé jesť a nezmocneli...
Sirup vbehol asi v pol roku pod auto a ostali iba spomienky, ale Horčica žil s našimi psami a keďže nemal mačacie vzory, učil sa psím manierom. Spolu sme chodili na prechádzky, na ktorých šiel tesne pri mojich nohách. Spolu so psíkmi jedával, spával v zime na deke pri radiátore a užíval si všetkých slastí a vymožeností, ktorých sa mu dostávalo.
Raz nám ho ktosi ukradol a týždeň bol nezvestný. Viem, že neodišiel len tak, Horčica by nás nikdy neopustil. Po týždni sa vrátil, vybozkávala som ho, vystískala a pustila ho dnu. Bol to pre neho vrchol blaha. Ľahol si naprostred jedálne, aby mal o všetkom prehľad a iba tak ležal dlhé hodiny, oddychoval, díval sa a vychutnával si našu spoločnosť. A ja som ho prekračovala, obchádzala a vravela som mu, aká som šťastná, že je doma.
Raz som mu dala napiť smotanky a keď zdvihol hlavičku od tanierika, na brade mal biele zvyšky.
-Prosím ťa, nebuď taký hlúpy a aspoň si to mlieko utri rukou!- Vravím mu a zároveň si pravou rukou utieram z brady imaginárnu smotanu. Viem, že je to iba náhoda. Ale Horčica, hľadiac na mňa, v tom momente zdvihol prednú labku a stále na mňa hľadiac si zotrel z ryšavej bradičky zvyšky smotany a zlízal si ich...
Držiac ho v náručí a následne celou cestou do roboty vidím v duchu celý náš spoločný život. Ako som si neskôr kúpila škótov, ktorých jedinou prioritou bolo naháňať všetky mačky – teda aj naše a ako som sa svojim mačičkám venovala už bez prítomnosti psov, ako museli začať chodiť iba do pivnice, pretože vrch obývali čierne obludy. Cez to všetko to bol život krásny a plný úžasných chvíľ a zážitkov. V duchu túžim, aby bol v robote Janko, aby to bol on, kto Horčicu zavraždí a hlavne aby som sa s niekým mohla podeliť o svoj žiaľ.
Ale som sama, nikto ma nevíta, prvá odomykám, vravím Horčici, že všetko bude dobré, že nemusí mať strach, že musí chvíľku vydržať a bolesti a trápenia pominú. Sama naťahujem „vitamín T“, preplachujem mu kanylu, bozkávam ho na hlavičku a so zarosenými očami, ktoré takmer nevidia, mu dávam pol mililitra T 61- tky. Zdá sa mi, že si doslova vydýchne. Tvárička sa mu uvoľní a umiera. A ja som tam sama a chce sa mi zavýjať do vesmíru zo smútku a opustenosti. Miesto toho sa prezliekam, vybavujem Pharmacopolu, ktorá nám priniesla lieky, zaplatím a dám sa do upratovania. Chodím po ordinácii, robím čo treba a pripadám si ako cudzinec v cudzom svete bez štipky niečoho známeho. Postupne prichádzajú kolegovia lekári, každý vidí Horčicu na stole v infečke a každý sa ma pýta či umrel sám a ja do nekonečna opakujem, že sa mu veľmi pohoršilo, bolo mu zle... a tak.
Všetko je také, ako každý deň. Ľudí je veľa, každý má svoje trápenie a starosti, každý príde s nejakým maródom a každý čaká, že budete profesionál a nikoho nezaujíma môj žiaľ a bôľ. A tak sa na každého usmievam, každému zvieratku sa prihováram, hladkám ho, držím, snažím sa mu pomôcť a uľahčiť a celý čas myslím na Horčicu, ako tam leží, ako som nedokázala pomôcť jemu a je mi z toho smutno. To som ja, tá Maťa na druhej strane barikády, ktorá musí byť vždy po ruke a chápať nervozitu, občas i bezmocný hnev, žiaľ a zúfalstvo klientov. Ktorej vravia známi klienti- Martinka, cheese! – keď som smutná a neusmievam sa a ja v zúfalstve zdvihnem ústa do oblúčika a oni sa smejú- tak je to správne! Ano, tak je to správne. Ibaže kto povie mne- viem, ako sa cítite. Kto ma pohladká po ruke, či po chrbte a povie- bol to pekný kocúr. Mrzí ma to...
Cez obed robí Zuzka pitvu. –Maťka chceš to vidieť?- pýta sa ma. Bez slova pristúpim, hľadím na zničenú, cirhotickú pečeň a viem, že toto sme nemali šancu vyliečiť. Janka sa ponúkne, že ho zašije a ja odchádzam, vytesňujem obrázok žltej pečene z mysle a nechávam si tam iba spomienky na nádherného ryšavého kocúra, ktorý bol milý a prítulný. A viem, že sa to vraví vždy po každej smrti, ale on mal proste úžasnú povahu a nevravím to len preto, že ho už niet.
Večer ho naložím do auta a prosím Matúška, aby mu vykopal hrob v záhrade...
A to je vlastne všetko. Prejdú štyri dni, kým si dokážem sadnúť k počítaču a napísať článok na blog, ktorý ja vlastne rozlúčkou s Horčicou – alebo Horčicom. Ako chcete.
