Volala mi priateľka cestou do práce. Ahoj Maťka. Práve idem z banky. Zaparkovala som tam, kde vždy. Veď vieš. Je tam lavička a na nej často vídam sedieť staršieho pána. Hľadala som drobné do automatu, keď ku mne zrazu pristúpil a „pchal“ mi do ruky bonbóny. Vraj tu sedáva každý deň. Vraj si vždy so sebou nosí bonbóny a ponúka ich ľuďom. Najčastejšie deťom a študentom. Ale dnes má pocit, že som veľmi smutná, a tak mi chce urobiť radosť. Maťa, tak ma to zaskočilo! Veď vieš, že som to vždy ja, ktorá dáva drobné žobrákom, a cukríky deťom, pomáha maminám s kočíkmi... a tak!... Stiahlo mi hrdlo a nevedela som, čo povedať. Schmatla som bonbóny, ani som sa mu nepozrela do tváre a doslova som „utiekla“ do banky. Vyhŕkli mi slzy a mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala. Ani som mu nepoďakovala. Teraz sa cítim tak trápne. Tak hlúpo. Tak sebecky!...
(Milá Zuzka. Chápem ťa. Umreli ti dvaja psíci, dve lásky, dve „deti“ behom dvoch týždňov toť nedávno. Kto by sa ubránil slzám. Neboj, ten pán to isto cíti, chápe a rozumie tomu. Nabudúce poďakuješ...)
Písala mi druhá priateľka. Vraj má veľké problémy so psíkom a nevie ako ďalej. Chvíľu sme debatovali, premýšľali, hľadali riešenie. Zvažovali to aj ono, pýtala som sa známych, či by vedeli pomôcť. Vedeli. Teda – aspoň jeden. Ale jeden je niekedy najviac na svete! A tak sme boli obe šťastné, že všetko dobre dopadlo. Na záver mi napísala: neviem čo povedať. Neviem, ako vám poďakovať. Nemám slov...
(Milá Boďa. Neďakuj. Nabudúce to oplatíš niekomu inému. Mne si už oplatila! Možno nabudúce niekto iný stratí reč...)
... Je to šesť týždňov, čo mi napísal kamoš. Najlepší na svete: ahoj Mata. Mal som malú nehodu. Ja som v poriadku, ale moje auto budem musieť dať do šrotu! Jak malú nehodu?! Mlátim do klávesnice. Musím ísť k lekárovi. Prepáč. Nemôžem teraz hovoriť.
O pár hodín prišla odpoveď na moju otázku: Mata, prepáč. Mám otras mozgu, zlomené rameno a ešte čosi. Pár dní sa asi neozvem. Ja na to: Och, Mark! Nemám slov!...
A to boli moje posledné slová, čo som mu na tomto svete povedala. Z „malej“ nehody sa „vykľulo“ ťažké poranenie hlavy (plus iné ťažké poškodenia, ktoré boli pri tej hlave „malinou“...) Mark za pár dní upadol do kómy a už nikdy sa z nej neprebral. A umrel ticho a bez rozlúčky. Sú to dva týždne...
Prečo vám to píšem? Idú Vianoce. A tak mnohí z vás majú pocit, že by mali byť ešte (aspoň o trochu) lepší, ústretovejší a štedrejší, ako po zvyšok roka. A tak možno rozdáte viac, a možno aj tým, ktorým by ste inak nedali. Veď Vianoce sú o radosti a o šťastí a o rozdávaní...
Prosím, ak vám niekto nepoďakuje, neodsudzujte ho. Možno iba hľadá správne slová, ktoré vám už nikdy nepovie...
PS – Mark, prepáč mi, že som ti v tej chvíli nedokázala povedať, aký veľký strach mám o teba, aký si výnimočný, a ako veľmi chcem, aby si žil...
