Hentá tu čo chce? Spýta sa kolegýň, keď jej chrbát zmizne za dverami. Keďže fotela je len niečo vyše metra od dverí, počujem každé jedno slovo. Aaaale, čaká na doktora. Ozve sa jedna z nich. To je tá, čo priniesla tie bábovky, nepamätáš? Aké bábovky? Vyzvedá tá, čo práve vošla. Jáj, ty si tu vtedy ešte nebola. Ležala tu a raz nám dala také hnusné smradľavé bábovky. Ochotne zaúča staršia kolegyňa mladšiu do tajov ťažkého sestričkovského života. Dala vám pokazenú bábovku?! Nechápe prvá. Nieee! Priniesla nám knižky receptov na bábovky. Tu ležali na stolíku... ani neviem čo sa s nimi stalo... Také staré, hnusné, smradľavé bábovky... Isto mali aj sto rokov...
Smradľavé?!... Nechápe prvá. Áno. Hnusné a smradľavé... neviem či sme ich nevyhodili...
Viem, že nie každému vonia tlačiarenská čerň tak ako mne. Nie každý miluje knihy s ich typickou vôňou tlačiarenských chemikálií a je jedno či sú staré, či nové, aj keď staré milujem viac – majú už čo-to „odkrútené“ a žijú svoj vlastný – niekedy veľmi dlhý a tajomný život.
Rozumiem tomu, že zdravotné sestry ani len netušia, že žiadny obchodník nerozdáva nový tovar, ktorý ide „na dračku“, lež ten, čo mu (roky) stojí na sklade a ktorý odpíše ako nepredajný, len je mu ho ľúto vyhodiť – zvlášť, keď sú to knihy, ktoré sú na policiach stále zabalené v originálnom obale, ako kedysi prišli z tlačiarne (a práve preto si mohli uchovať svoj typický tlačiarenský „smrad“).
Chápem tiež, že keby som im miesto hnusných smradľavých báboviek dala každé ráno do obálky hnusné, smradľavé päťdesiateurovky, tak by som pre nich nebola hentá.
Nechápem iba, prečo rozdávam čokoľvek zadarmo ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Viem, že to už nikdy neurobím...
