Tí, čo moje blogy čítate pravidelnejšie (alebo tí, čo ma poznáte) viete, že chodím na dialýzu. Nie je to med lízať, ale nie som jediná. Práve v pondelok ma sestrička (na moje: veď je to „doživotie") presviedčala, že sú na svete aj horšie veci. Súhlasila som. Sú. Ale aj tak... To bolo v pondelok.
Dnes... vlastne ani neviem, ako by som to povedala. Dnes som sa presvedčila, že skutočne sú.
Na dialýze príde človeku občas zle. Mnohí by vám vedeli o tom rozprávať. (Aj ja.) Neviem, ako inde, ale tam, kde chodím ja, sú sestričky super. Fakt. Nereptajú na veľa práce, na malé platy, na nočné, ktoré majú zaplatené len spolovice a bez príplatkov... Technickí pracovníci (ako ich nazval môj šéf: „ošetrovatelia postelí" - pretože po každom pacientovi musia všetko prezliecť, umyť, vydezinfikovať...) majú svoje „storry" čo všetko už museli po pacientoch upratovať. (Aj po mne...)
Keď je niekomu zle, ohlási sestričku. Vždy ich dobehne viac a tej, ktorá vás má na izbe, pomáhajú. Solidárne. Takže ak počujete: sestričkaaa..., viete, že niekto má nízky tlak... alebo čosi podobné...
...A tak som dnes ležala na posteli, pozerala súdnu sieň a bola mi trochu zima, aj keď som bola pod paplónom. Zrazu sa pán, ktorý bol bokom odo mňa ozval: sestrička...
Nuž... a to boli jeho posledné slová. Hoci ich pribehlo viac okamžite... neviem, ako to napísať, hoci som to prežívala s nimi, mala som to rovno pod nosom. Zmerali tlak, pán vydal chrčivý zvuk a potom to bolo všetko ako... ako v našej robote... aj keď to bolo všetko také akési iné... Presne som vedela, čo bude nasledovať a počúvala som rozkazy, aké ja sama často plním: stetoskop! Kanylu! Ambuvak! Tubus! Prineste EKG! Adrenalín... Podaný!... Bolo to všetko také reálne a predsa také neskutočné... Prišla RZP-čka (vtedy som si spomenula na svojho syna - pretože študuje práve tento obor)...
Nemohla som sa pozerať. Nechcela som. Prosila som svojho anjela strážneho, aby mu pomohol, aby ho zachránil... ale... odvrátila som hlavu a pozrela som na suseda na druhej strane. Pozeral televízor. Sú na sluchátka. Nepočujete zvuk (na susednom televízore), vidíte iba obraz. Irónia. Pozeral o nejakých doktoroch. Na obrazovke bol EKG monitor a na ňom rovná čiara. Herci - lekári niečo povedali, „pomädlili" elektródy a priložili ich na herca pacienta. Toho myklo v predstieranom elektrickom výboji. A ja som zatiaľ počula realitu: nabiť na tristo! (ticho, potom sa ozval pískavý zvuk.) Odstúpte od postele! (Výboj, medzitým zvuk ambuvaku, ktorým dýchala za pacienta sestrička.) Čo je na monitore?! Fibrilácia... Znova na tristo! (opäť ticho a za niekoľko sekúnd pískavý zvuk...) Odstúpiť od postele!... Z obrázkami v televízii to bolo takmer synchrónne... irónia osudu...
Ibaže... na monitore televízora sa po niekoľkých márnych pokusoch ukázala krásna sínusoida... a herci - lekári si vydýchli naučenou mimikou. V reále bolo počuť iba tiché pííííííííí prerušované zvukom ambuvaku a pravidelným... „buchotom", to ako jedna zo sestričiek dávala masáž srdca. Vraví sa tomu KPR-ka (kardiopulmonálna resuscitácia)...
(píííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííí)
Zvyšok dialýzy prebehol v tichosti. Každý si v hlave premietal niečo svoje, o čo sa nechcel podeliť s ostatnými. Aj sestričky...
Poodpájali nás o pár minút skôr... Keď som odchádzala, počula som hlavnú sestru, ktorá práve telefonovala pánovej manželke... „Zdupkala" som čo najskôr, akoby som utekala pred telefonátom, ktorý je určený mne...
... Dnešná smrť ma zasiahla... Nie preto, že som pána poznala. Nikdy som s ním okrem pozdravu neprehodila ani jedno slovo. Snáď preto, že osud niekoho „zdrapil za hrdlo" tak blízko mňa, až mi to „ofúklo ofinu a zježilo vlasy v zátylku".
Uvedomila som si, že som dávno svojim blízkym nepovedala, že ich mám rada. Že som ich len tak, bez slova, dávno neobjala...
...Urobte to aj vy. Nikdy neviete, či sa vám ešte niekedy naskytne príležitosť. A čo bude vaše (naše, moje...) posledné slovo...
