Ako to napísať?... Proste mi chýbajú moje maltézáčky Olwenka a Mimítko, šicka Joy-ka, či Atramentko... a tak som si povedala, že jeden psík by sa medzi našimi siedmymi „stratil“.
Napokon (po štyroch neúspešných pokusoch o adopciu maltézáčky) som sa rozhodla pre „paškóta“ Benyho. Pravdu povediac – nemá zo škóta vôbec nič a Tomáš povedal, že vypadá ako bezdomovec. Ale práve pre ten „zanedbaný“ vzhľad a pre to jeho jedno „špicaté“ ucho (tak vravím svojim škótikom – špicaté uši) – druhé má zlomené – sa mi zapáčil.
Beny je pravý opak mojich – nemá rád blato! (o melónoch ani nehovoriac), je priateľský, neustále vrtí chvostíkom, s každým sa kamaráti... ako vravím – pravý opak rezervovaných, nezávislých, sebavedomých a lojálnych škótikov. A je viac než zrejmé, že má v sebe kus jazvečíka.
Ale o tom som nechcela. Beny sa v prvý večer správal pokojne aj keď troška neisto, ale práve „pre istotu“ všetko očúraval – hlavne Atlskové strategické miesta. Druhý deň nakukoval do otvorených dverí domu a teraz už spí pri mojej posteli, ako „anjel strážny“, ma všade nasleduje a hľadí na mňa, ako na svätý obrázok. Ak by to vám lichotilo, mne teda nie. Nie je to o tom, že Beny zapadol a obľúbil si ma. Beny ma chce mať len pre seba a to sa mi nepáči. Hoci Atlasko nechodí do spálne a prinútiť ho vyskočiť na posteľ je nadľudské úsilie (proste to neurobí a ak chcem aby bol na posteli, musím ho vyložiť, na čo sa „zacerí“ a zoskočí), pristihla som ho, ako „spí“ na posteli! Proste mal pocit, že keď už je Beny bližšie (mňa), musí byť on aspoň vyššie (od Benyho). Keďže Beny bol zrejme tulák, povely a nejaké vychovanie mu nikto nedal a často ho musím upozorňovať viackrát. Moji poslúchnu na slovo a pociťujú môj zvyšujúci sa tón a opakovanie rozkazu ako niečo nespravodlivé – veď urobili čo mali. (Pochopiteľne, že Beny si z toho ťažkú hlavu nerobí.) A tak majú pocit krivdy. Hlavne Atlasko. A ja nemôžem (a ani nechcem) kvôli novému „kamarátstvu“ „zabudnúť“ na starých priateľov. Nemôžem „opustiť“ svoje „staré“ lásky za „niečo nové“. To sa proste nerobí! A tak sa im snažím venovať trošku viac. Svojou lojalitou ku mne a všetkým mojim „výstrelkom“ (častokrát 40 i 60 kilovým), ktoré tolerujú a bez reptania sa vždy zmieria s novou situáciou, si to zaslúžia. Ibaže vtedy nastáva problém, pretože môj nový „anjel strážny“ má pocit, že je to iba on!, ktorý je hodný nasledovania a obdivovania svojho „svätého obrázku“, a tak na mojich – hlavne na Atlaska, vrčí. (Aj práve teraz.) Nič viac. Pretože po prvých dvoch pokusoch Atlaskovi „niečo vysvetliť“, to Atlasko vysvetlil jemu. Skončilo to pohryznutým lícom a prednou labou – pochopiteľne u Benyho...
Ja Benyho nezastávam, občas ešte aj odo mňa dostane po „čuni“ – u nás sa proste nevrčí! Hlavne nie na svojich! Zdá sa vám to kruté? Mne nie. Beny je proste pre mojich prišelec, ktorého solidárne prijali medzi seba a mal by pochopiť, kde je jeho miesto. (Ďaleko, ďaleko vzadu...) A čím rýchlejšie to pochopí, tým lepšie pre všetkých. Hlavne pre neho. Ale aj pre mňa! Musím mať sto percentnú istotu, že môžem odísť hoci aj na celý deň a keď sa vrátim, nájdem všetko a všetkých tak, ako som ich zanechala. Teda živých a zdravých.
Preto sa uctievanie „svätých obrázkov“ u nás netrpí...
