Pozrite na túto tváričku. Samozrejme, nevšímajte si nekvalitu fotky. Zahľaďte sa do tých očiek – milých, možno aj prešibaných, ale odovzdaných. Je to už dospelý pes, ale vy si isto dokážete predstaviť šteniatko – plné energie, radosti zo života, vitality, hravé a poskakujúce na slnku ako kozľa... bóže... taký milučký tvorček... a ešte k tomu len dvojkilový! Človek ho strčí doslova do tašky a môže ísť kam len chce. Do autobusu, do obchodu, do kaviarne na zákusok. (hm... za komunistov sme mali cukrárne, kam sme chodili na kávu, teraz máme kaviarne, kam chodíme na zákusok... ale odbočila som.)
Väčšina z nás sa k skúmaniu zvyšku tela pri fotkách pod inzerátmi nikdy nedostane. Nie preto, že by zvyšné fotky nepreklikali, ale nikdy tam neuvidíte zvyšok zvieratka...
Ak takéto zvieratko niekto okrem majiteľa uvidí „v celej svojej kráse“, tak je to nálezca, ktorý ho nájde vyhodené na ulici, v lese, na poli..., „profesionálny“ záchranár, ktorý ho od „chovateľa“ doslova vykúpi, alebo veterinár, kam ho množiteľ prinesie na cisarák. Poznám takéto nemé a odovzdané tvorčeky, ktoré za svoj život odchovajú aj 50 šteniat. Zablšené, začervené, so zapálenými očami, takže sú slepé, s hnisavými ušami, cez ktoré nič nepočujú, s pazúrmi zarastenými do brušiek prstov, s kožou... – veď posúďte sami...
... ale dokiaľ rodia, je všetko v „poriadku“ - pretože nič z toho nemá vplyv na ovuláciu, umelú insemináciu, cisársky rez. A ak náhodou psia mama pri takejto „opatere“ nemá dosť mlieka, nevadí, že štence sú podvýživené, aspoň nebudú prerastené a budú zaradené do kolónky „superminiature“,, ktoré sú žiadanejšie. A nezabúdajte, že množitelia nemajú s tými tvormi žiadne zľutovanie – každé šteňa je len tovar na sklade a každá suka výrobný prostriedok.
A nie všetky mamy majú také šťastie, ako Žabka, ktorú k nám priniesli vyhodenú a ujala som sa jej.
Možno si mnohí „fejsbúkáči“ spomínajú na Terrynku, ktorú priniesla majiteľka prejdenú autom. Dva týždne sa o ňu nehlásila a nejavila záujem. Kolegovia ju chceli uspať, pretože okrem mnohokrát zlámenej panvy mala aj poškodené nervy a tvrdili mi, že nikdy nebude (na tú nohu) chodiť. Lenže ako zabiť takýto ksichtík?!
Prosila som, orodovala... robila zbierku na FB (a vyzbierala 212eúr...) Kolegovia zoperovali
a zrazu – ako blesk z jasného neba sa objavila majiteľka, zaplatila a Terrynku vzala domov... Keď som jej ju odovzdávala, pukalo mi srdce, lebo v jej očiach som videla prosbu – prosím, nedávaj ma tam. Prosíííím...
Lenže... u nás sú také zákony a človek sa nemá ani čoho chytiť, keď mu majiteľ „vycáluje prachy na drevo“.
212 eur som odložila na ďalšie úbožiatko... a fakt som netušila, že tým úbožiatkom bude opäť Terry...
Priniesli ju o pol roka – na amputáciu zadnej nohy. „Predpovede“ kolegov sa splnili – poškodený nerv nefungoval a Terry ťahala nôžku za sebou a neustále si ju zraňovala. Keď som prišla do práce po pár dňoch voľna, bola už „po“... (úbožiatko)...
Zase sa po majiteľke „zľahla zem“ a zase bola dva týždne nezvestná. Keď prišla, vzala zdevastované telíčko, oznámila, že pracuje v Rakúsku, preto je telefonicky nezastihnuteľná a že peniaze prevedie na účet. A zmizla skôr, ako sme stihli čokoľvek urobiť. A odvtedy nie je po nej ani po malej Terry ani chýru ani slychu...
Šéf mi „poďakoval“, že som ho presvedčila, aby sa pokúsil o záchranu – veď sme obaja vedeli, kam sa to zviera vráti a v ako zdravotnom stave a ešte je aj stratový 300e za poslednú operáciu. Tak som vzala vyzbieraných 212 eur a vložila ich do kasy. A obrečala som to úbožiatko... (Pretože podľa mňa je už dávno mŕtva. Na druhú nôžku potrebovala ortétu, inak dobre nikdy nechodila. A pri starostlivosti majiteľov...)
Nie, nerobím si ilúzie, že po mojom citovom výleve sa to zmení. Podľa štatistiky má podpriemerné (resp. priemerné) IQ až 65 % ľudí. A povedzme si pravdu, ani IQ 100 nie je žiadny zázrak. A ak by som mala zájsť ďalej vo svojich úvahách, tak mnohí ľudia s IQ vyšším, ako sto, nevidia nič zlé v tom, že si kúpia šteňa od množiteľa. Veď napokon zachránia jednu psiu dušičku a dajú jej pocítiť skutočnú lásku. Neviem či si nedokážu predstaviť tú psiu mamu na druhom konci toho šťastného príbehu... isto dokážu. Ale čo oko nevidí...
(Ak psia mama rozpráva svojim malým deťom pred spaním rozprávky, o čom im asi rozpráva? O tme, špine, neustálom zápachu z výkalov, strachu, bitke, znásilňovaní a bolesti... alebo o tom, že sa raz dostanú niekam s krásnou a sviežou trávou plnou voňavých kvetov a lietajúcich motýľov, s úžasnými a milujúcimi majiteľmi... „...-A to bude nebo. Moja maličké. A teraz už spite.“... )
