V Leviciach natankovala a vyvenčili sme sa. Ja pred Tescom, Maťa v Tescu... a potom horsa hejsa do Štiavnice...
Výstava remesiel sa konala v skanzene. Nad Matiným vysvetľlovaním čo je to skanzen som mávol labou a išiel som spoznávať svet. Poviem vám, toľko rôznych šutrov pokope som už dávno nevidel. Malé, veľké, na zemi, na stene... boli tam rôzne diery v zemi (že vraj šachty, pch!) a všetky páchli starinou a tajomstvom... Potom tam boli aj rôzne stánky s drevom, sklom, kovom... niekde aj s kožušinami... tie ma zaujímali trocha viac, ale aj keď som mal pocit, že tie chlpy kedysi nosilo nejaké zvieratko, celá kožušina páchla chemikáliami... No a čo je pre Slovákov a psíčkov najdôležitejšie – mali tam stánky so žrádlom. (S jedlom, pardón.)
Keďže som bol na voľno, ako vždy, túlal som sa od stánku k stánku, obzeral si tie čudesné výtvory, žobral pred občerstvením... (Nie je to ponižujúce! Našinec sa musí snažiť všetkými silami upútať pozornosť, aby dostal poriadnu flákotu! A aj keď Maťa často hovorí keď robím „panáka“, že postaví predo mňa klobúk, ja sa postavím pred Tesco a budem žobrať, na predajcov živánskej moje metódy nezaberali. Budem to musieť ešte vypilovať...)
Nuž a potom som objavil...vtáčikov! Teda... vtákov. Niektorí boli skoro tak veľkí, ako ja. Iný bol čierny, ďalší mal zasa obrovské oči, ďalší strašne škriekal... to bolo tak strašne zaujímavé, že ma Maťa musela pripnúť na vodítko, lebo som veľmi túžil ísť bližšie a ešte bližšie a ešte... ale operenci mali pouväzované nohy a sedeli na takých kovových bydielkach potiahnutých kožou... nuž a báli sa ma... Napokon, aj som ich troška ľutoval. Na čo sú im nohy, keď nemôže behať, na čo sú im krídla, keď sú uviazaní?... Maťa ma od nich ťahala preč, lebo sa ma báli, ale mňa to tak strašne zaujímalo, že som sa stále a stále obzeral, za tými chúďatkami... Rád by som im bol niečo povedal, ale neprezradím vám čo...
Potom sme sa stretli s aktivistkami z Túlavej labky. Boli to mladé baby, ktoré sa starajú o opustených psíkov z Banskej Štiavnici a okolia. Mali so sebou aj troch tulákov, ktorým hľadali domov. A keďže Damina je práve odtiaľ, Maťa sa pri nich pristavila a prehodili sme spolu pár slov. Ja so psíkmi, ona s dievčatami...
Boli tam aj iní psíci, nie len ja, a hoci boli všetci na vodítku, mohol som sa s nimi zoznámiť. A tak sme spolu kecali. Ja tvrdým šuránským nárečím, oni svojou mäkkou štiavničtinou... Bol tam aj jeden veľký pes – americký buldog. Aj on bol na vodítku. Trocha ma zarazilo, že kedykoľvek sme sa stretli, tak sa na vodítku mykal za mnou a bolo evidentné, čo by zo mňa spravil, keby mohol. Ale to nebolo nič zarážajúce, niektorí psi sú proste protivy, s tým nič nenarobíte. Mne sa nepáčilo, že majiteľom psa sa jeho správanie páči a že tým ich ego rastie. Keď sa Zara takto správa k malým psíčkom, Maťa ju vždy na vodítku „zoseká“, že malí psíčkovia sú fuj! Veď ani veľkí ľudia by sa nemali vyvyšovať nad malých a biť ich. Prečo sa ľuďom páči, keď to robia ich veľkí psi?... Nechápem. Ja som s každým kamarát...
Napokon, keď som si všetko poobzeral dosýta, vybrali sme sa ďalej – do mesta. Štiavnicu mám rád. Už som v nej bol niekoľkokrát. Je to čudesné mestečko. Niektoré domy sú vynovené, iné vypadajú veľmi zúbožene. Cesty vyložené mačacími hlavami... (Keď mi to Maťa prvýkrát povedala, išiel som si oči vyočiť, nikde som nevidel mačacie hlavy, ani kopu mačiek bez hláv... až neskôr som pochopil. Nesmejte sa! Som len malý psík!) a buď idete stále do kopca, alebo stále z kopca.
Navštívili sme pár obchodíkov – ja tiež! Ako vždy, keď ma niečo zaujalo, robil som panáka a ľudia híkali a ochkali úžasom, aký som vraj frajer, hladkali ma (nemuseli, radšej mohli dať kúsok rezňa) a fotili a boli unesení... Mne to pochopiteľne lichotí, nie že nie, hoci to robím len tak zo srandy a nie preto, aby ma obdivovali. (Mne stačí, že ma neustále obdivuje Maťa...) V jednom obchode si Maťa kúpila vešiak v podobe škóta a povedala, že už sa jej splnilo všetko, po čom dnes túžila a že už môžeme ísť domov. Keďže sa deň nachýlil k večeru, neprotestoval som.
Cestou domov som si zdriemol na zadnej sedačke a keď sa Maťa vybrala po čase z domu na cvičák, bol som už celkom fit a šiel som s ňou. A tak som krásne zavŕšil môj super – duper deň. Prajem vám všetko dobré. A teraz choďte a milujte svojich psíkov. (Škótikov najviac!)
Atlas Multinetvorný
PS – chcem poďakovať svojmu dvornému fotografovi, ktorý chodí na každý výlet so mnou a fotí ma...
