Vo svojich článkoch som ju viackrát spomenula. Pred niekoľkými rokmi z nevysvetliteľných príčin skolabovala. Neskôr som ju dala sterilizovať, potom sme jej robili PRP, pretože má artrózu nuž a minulý rok v lete dostala porážku a následne cukrovku. O tom všetkom som už písala...
Hoci Joy žije s ostatnými psíkmi, vždy bola samotárom. Olwenkino srdce prekypovala láskou ku všetkým, a tak mala naozaj ... vrúcny (ak to tak môžem nazvať) vzťah so všetkými ostatnými psíkmi. Dokonca aj Mimítko vo svojich svetlých chvíľkach rado „laškovalo" s Atlaskom a hryzkalo ho svojou malinkou papuľkou do jeho krokodílej papule. On ju nechával a občas jej celá hlavička zmizla v jeho obrovskej „čiernej diere"...
Iba Joy nevyhľadávala (a nevyhľadáva) žiadny kontakt ostatnými psami. Vždy sa snažila nájsť si „odľahlé" (vyvýšené) miesto, kde by ju nikto neotravoval. Možno je to aj tým, že je hluchá. Neviem, kedy sa to presne stalo. Nikdy nemala zápaly zvukovodu, predsa však postupom času ohluchla - sú to už roky. Naučila sa s tým žiť, my tiež. Na prechádzkach, na ktoré chodila na voľno tak ako ostatní, cupitala vždy vpredu, ďaleko od hlučného davu, sama, ako prst, opustená, no nie nešťastná. Naučila sa nás kontrolovať pohľadom. Poobzelala sa kde sme, a podľa toho sa zariadila. A život plynul...
Až donedávna. Všimla som si, že už nelíha na svojej obľúbenej taburetke, tak ako to robila celý život. A keď sme išli cez záhradu na prechádzku... zablúdila. Netrafila do dverí a dezorientovaná sa motala pri plote. Najprv som to pripisovala stareckej demencii. Je už stará, dezorientovaná.... vravela som si. Ale keď prestala chodiť po schodoch (hoci sa to po porážke zase naučila), uvedomila som si, že Joy vďaka cukrovke oslepla. A stalo sa to rýchlo, pre mňa zo dňa na deň, hoci si myslím, že sa už dlhšie vyrovnávala s postupnou stratou zraku. Preto nechce ísť po schodoch, nespí na taburetke, neskáče na posteľ, netrafí do dverí... uvedomila som si. Tiež som si uvedomila, ako sa jej životné... vymoženosti, alebo komfort zredukovali na... ja vlastne ani neviem čo. Neviem si predstaviť, aké je to byť hluchá i slepá zároveň. V byte sa orientuje s absolútnou istotou. Vedro s vodou je „celý život" na jednom mieste. I obývačka a spálňa je tam, kde „bývali odjakživa". A kuchyňa so svojou nezameniteľnou vôňou pokrmu sa nedá minúť... iba ten ostatný zvyšok sveta... je... jaksi... nedosiahnuteľný.
Joy sa „neponosuje". Znova nás učí, aby sme si zvykli na nové okolnosti. Keď niečo chce, povie nám to. Myslím, že je oveľa statočnejšia, ako ja. Keď ju vidím, ako čaká s naklonenou hlavičkou, ktorá sa snaží zachytiť nejaký zvuk alebo obraz, je mi jej neskonale ľúto. Pozná iba naše dotyky a ak sa jej dá, orientuje sa podľa pachu. (Občas ju beriem na krátke prechádzky a vždy sa snaží cupipať popri niekom, koho alebo pri sebe cíti (nosom), alebo sa ho dotýka (v podstate ho tiež cíti). Má rôzne zvukové prejavy, ktorým ale ešte dobre nerozumiem, a tak sa vždy len dohadujem, či chce jesť, cikať alebo ísť na veľkú. Väčšinou to odhadnem správne. Ak nie, snaží sa mi to vysvetľovať dovtedy, kým to nepochopím. No niekedy mi povie iba: potrebujem objať!
A tak ju objímam. Hľadí ma mňa svojimi mliečnymi zreničkami a oblizuje mi tvár a krk a ja ju objímam a láskam a tisnú sa mi slzy do očí...
Môj dotyk ju vždy ukľudní a po pár minútach sa pýta na zem, kde si ľahne mne pri nohách a spokojne podriemkáva...
Neviem ani, čo dodať na záver. Prajem jej (ale aj sebe), aby nám pri svojej chorobe a postihnutí robila ešte aspoň pár rokov spoločnosť. Sľúbila som jej, že ju budem objímať tak často, ako to len bude možné...
