V zime „operoval“ celkom blízko domu. Občas som s úsmevom (ale bez nadsázky) hovorila, že už viem, čo je tá potravinová pyramída: môj manžel zarobí peniaze, ja za ne nakúpim proso pre vtáčence, ktoré potom jastrab uloví. A že bol ten pár úspešný dokazovali kôpky peria pod stromami, ktoré som občas ráno nachádzala spolu so psami v záhrade. Keď sa im nedarilo, v zúfalstve prilietali až ku pergole, ku kŕmidlu pre spevavce, ktoré v hrôze „zaliezli“ do ružového kríka a odtiaľ na nich zdesene vykrikovali vtáčie vulgarizmy... Niekedy som s humorom uvažovala nad tým, že by som aj im mala vešať do pergoly nejaké stehno z králika...
V jedno ráno sa psi v záhrade rozbehli za čímsi pod stromom, čo sa pred nimi dalo na chabý útek a ja som už revala všetky (psie) mená, ktoré ma napadli s výrazným NIE! (Je to krátke a „estetickejšie“, ako FUJ!, a hlavne naň moji psi reagujú veľmi dobre.)
Zo zvieratka na zemi sa „vykľul“ "náš" jastrab so zlomeným krídlom. Vzala som ho do bundy, strčila do psej prepravky (psov som nezabudla pochváliť, akí sú úžasní, že ho nezabili) a šla s ním do roboty. Cestou som nakúpila kuracie prsia a zo záhrady vzala kus dreva na bydlo.
Roman jastraba zröntgenoval, povrchovú ranu ošetril, nakŕmili sme ho, ustajnili a napísala som sms Vladovi, že mám pre neho „profesionálnu výzvu“...
...Vladko jastrabíka krásne „zmontoval“ dohromady a ja som už s nádejou uvažovala nad tým, akú mu urobím doma rehabilitačnú klietku, a neskôr ho vypustím späť do našej záhrady k svojmu druhovi/družke...
Ibaže... ako sa píše v biblii – nestarajte sa o zajtrajšom – dosť má každý deň svojej vlastne biedy...
A tak po troch dňoch od operácie náš jastrabík umrel – zrejme podľahol vyčerpaniu zo zranenia, aj keď sme pre neho robili všetko, čo sme vedeli a čo bolo v našich silách...
...Pochovala som ho v záhrade pod orechom, na ktorom tak rád sedával...
...A nemýľte sa – to ten jastrabík si ma „skrotil“ ... preto mi je smutno, že odišiel...
