Zrazu som si spomenula na svoje šteniatka a zamyslela som sa, koľko z nich ešte žije...
(Myslím z tých, ktoré som predala...)
A potom som si uvedomila, že raz tu už nebude žiadny môj psík, o ktorom by niekto mohol povedať: toho mám od Mati.
A hneď na to som si uvedomila, že raz tu nebudem ani ja a neprejde veľa času a tiež si na mňa nikto nespomenie...
A tak som si predstavila dlhú, šíru savanu rozprestierajúcu sa od obzoru po obzor, nad ktorou nízko visia obrovské oblaky. Po nej sa preháňa vietor a roztrubuje na všetky strany: Maťa umrela... Maťa umrela...
Maťa? Aká Maťa? Pýtajú sa listy trávy, na ktorých vietor preberá ako na strunách lutny.
No predsa tá, čo chovala psov... šumí vietor.
Psov? Čo sú to psi? Pýta sa tráva a zvedavo nakláňa končeky svojich listov na jednu stranu, ako malé deti hlavičku...
Psi... no, to sú... zauvažuje vietor, ale keďže je tak trochu do vetra, rýchlo opustí myšlienky na mŕtvu Maťu a rozbehne sa nekonečnou savanou vpred...
A milióny stebiel zelenej trávy si šepoce a ševelí od jedného listu k druhému...maťa... psi... a snažia sa predstaviť si niečo, čo si nikto nepamätá a nedokáže si vybaviť...
PS - Pí bola sučka maltézskeho psíka, ktorá sa narodila s poškodeným srdiečkom. Robo mi radil, aby som ju nikomu nepredávala, lebo: ...sa nedožije ani pol roka a keď im zdochne, budú iba smutní...
Aj ja budem smutná, keď mi umrie, oponovala som, ale potom som ju dala Miške a vďaka jej láske a starostlivosti (a láske a starostlivosti jej detí) sa Pí v šťastí dožila deviatich rokov... A osud to zariadil tak, že jej choré srdiečko statočne bilo až dokonca a nebolo príčinou jej smrti... Jej dlhý život bol z medicínskeho hľadiska zázrak...
