Dnes tá chvíľa nastala. Zobudila som sa do nádhernej zimnej fujavice. Cesty ako pred sto rokmi, žiadny náznak akejkoľvek ľudskej činnosti, žiadny ľudský zvuk, iba šum vetra a snehu... paráda!
Kedysi mi v takomto čase stačila flanelová košeľa, vlnený sveter uštrikovaný mamou, ktorá doň okrem nórskeho vzoru vplietla aj kus lásky, (a tak hrial nie len na tele, ale aj na duši), džínsy a bunda. A len tak (ako spieva Jarek Nohavica), prostovlasá a bez rukavíc som vyrazila so svojimi veľkými psami za dobrodružstvami...
S pribúdajúcimi rokmi pribúdajú aj vrstvy oblečenia. Takže dnes, keď som za dve minúty vyvenčila svoje tri „dekoratývnyje sabáky“ – Olwenkin pohľad mi jasne vravel: Maťa, nepreháňaš to? Už som urobila, čo som mala! Chcem ísť dnu! - a pustila ich na chodbu, som naobliekaná, so svojimi siedmymi teriérmi (plus Ťapom), vyrazila do „neznáma“.
Škóti milujú sneh. (Aj westík je pravý škót!) Sú ako malé deti. Keby mohli, isto by aj stavali snehuliaka a guľovali sa. (A ako poznám tých mojich, isto by nakoniec všetci zguľovali mňa a náramne by sa bavili.) Behali po snehu, váľali a kúpali sa v ňom. Norovali. Strečkovali, behali, lietali, skákali do závejov... a neustále sa vracali a poháňali ma, aby sme išli ďalej a ešte ďalej... Na čiapku som si natiahla kapucňu vetrovky, do ktorej sa oprel vietor ženúci tisícky a tisícky snehových vločiek a tie do kapucne bubnovali, ako keď kvapky dažďa bubnujú na okno, a bolo to veľmi romantické. Sneh mi siahal až po členky, hoci som mala len poltopánky, ale ja som si užívala to nádherné ticho, pokoj a samotu. Všetko bolo vďaka fujavici biele a bolo vidno len na pár metrov, a tak som mala pocit, že nie som na periférii mesta, ale kdesi ďaleko, kam ešte nik pred nami nevkročil. A tak som si vychutnávala pohodu a svojich psov, ktorí neustále predo mnou snorili a každú chvíľu mizli v závejoch. Podvedome som sa občas otočila dozadu, hoci som si zakaždým uvedomila, že dnes mám iba „obludy“, a tie sa nikdy nevlečú za mnou. To ja sa vlečiem za nimi... a takto sme spolu šli mlčky dlho, predlho...
Ibaže tak ako človek platí za vymoženosti civilizácie, tak musí platiť aj za výhodu užiť si divočinu kúsok od domova. Cestou späť nám už vietor nefúkal pekne do chrbta, ale pekne do tváre. Atlasko sa ako starý sibírsky sob predieral drobnými snehovými ihličkami, ktoré mu pred očami zastavilo jeho husté obočie. Celé telíčko mal biele od snehu a aj na brade mu viseli jeho kusiská. Všetci ostatní (okrem Ťapka) boli na tom rovnako. Ja som si natiahla kapucňu až do polovice tváre a takto „naslepo“ (hľadiac si iba na vlastné zasnežené topánky) sme sa vydali domov. Do kapucne sa opieral vietor a drobný sypký sneh mi vháňal až za krk a do očí. A tak som nevidela nič, len som počula svoj fučiaci dych. Rukavice som už mala premočené a ruky skrehnuté. Psi lietali nevedno kde (vravela som si, že oni určite nezablúdia) a ja som sa vracala po ich stopách domov. Akí sme tvorovia „pomíjiví“ som si uvedomila, keď som nenašla ani stopu po mojich stopách, iba drobučké psie stupaje (malé a hlboké, preto ich tak rýchlo nezavialo ako moje), a tie ma viedli späť k ľuďom. Cestou domov psi objavili nejakého ďalšieho psieho romantika, a tak (ja som to len počula, pretože som okrem bielej fujavice nevidela vôbec nič) mu prehnali faldy a všetci si trocha zašportovali. Nič sa mu však nestalo a pred mojou „zlatou hordou“ stihol utiecť do bezpečia, pretože sa po chvíli vrátili radostní a rozosmiati. Udychčaní a s vyplazenými jazykmi, oznamujúc mi, že to bola náramná psina...
Že sme sa dostali k civilizácii, som si uvedomila až vtedy, keď som odrazu (pretože pod kapucňou som videla len špičky svojich topánok) takmer vrazila do všetkých psov, ktorí zostali stáť uprostred cesty. Odhrnula som si kapucňu, ktorú som si dovtedy oboma rukami sťahovala čo najhlbšie do tváre, a tesne pred sebou som uvidela stáť auto s rozsvietenými reflektormi a spustenými stieračmi. Vošla som do poľa, zavolala psov k sebe a auto sa pomaly pohlo. Keď prechádzalo okolo nás, šofér zamával a ja som jeho pozdrav opätovala...
Doma nás čakala posledná povinnosť. Teda – mňa čakala. Mojich škótskych psích snehuliakov po jednom postrkať do sprchy, teplou vodou z nich zmyť guče snehu, ktoré sa im pozachytávali na chlpoch, umyť im tvár, ktorou norovali, a tak ju mali samý sneh, a napokon vyutierať do sucha. Pekne do radu, všetkých sedem (na Ťapkovi sa sneh tak nikdy nedrží ako na nich). Nakoniec upratať kúpeľňu, potom chodbu... nie. Nakoniec seba. Zrazu bol obed a ja som zistila, že môj výlet do „neznáma“ spolu s následným odstraňovaním „škôd“ nám trval tri hodiny. Ale oplatilo sa. Kto chce ísť do „divočiny“, musí rátať s tým, že mu to bude nejaký čas trvať. A tak tu teraz klopkám do klávesnice, všetci psi ešte trocha mokrí (a páchnuci „psinou“) spokojne pochrapkávajú všade okolo mňa (na gauči, na foteliach, pri nohách, pod stolom...) a isto sa im sníva o Jackovi Londonovi a Bielom Tesákovi. Za nejaký čas fujavica ustane. Prestane snežiť, do ulíc vyjdú odhŕňače a posýpače, ľudia schytia lopaty či odhŕňače snehu a ich zvuk sa bude niesť dvormi a záhradami... až na ulice a do polí, a naša divočina bude tak nadobro stratená. Ale ja i moji psi si jej spomienku uchováme v hĺbke svojich dušičiek, kde ju necháme tlieť, aby sme jej oheň mohli rozdúchať v okamihu, keď sa nám naskytne príležitosť...
