Zápisky z veteriny - ???

Musím sa priznať, že ma to fakt veľmi mrzí. Ani si neviete predstaviť, ako rada by som vám písala veselé príbehy. Ale takmer žiadne nezažijem. Práve preto vám niekedy píše Atlasko. Má päť rokov, je celý život zdravý ako ryba a priznám sa bez mučenia, že mu splním (takmer) všetko, čo mu na očiach vidím. Jeho svet je prechádzka ružovou záhradou. Má svoju fotelku nie len vo voliére, ale aj v obývačke, ktorá je pre všetkých ostatných členov zapovedaná, pretože v nej rád tróni jeho májestátnosť Atlas Prvý! Vždy sa chrbtom oprie o operadlo, lakeť si položí na madlo a ja sa ho spýtam: Vaše Lordstvo, ráčite whisky a cigaru? A on ohrnie pysky a zaškerí sa, že radšej dobrú mäsitú kosť a mladú čubičku k tomu. Tomu je hej. To sa ani nečudujem, že je svet pre neho gombička. Ibaže môj život v poliklinike je o inom...
Už tretí deň máme v robote sučku, ktorá nemá na prijímacom formulári meno. Je veľmi, veľmi chorá a je jej veľmi zle. Má zlyhané obličky, pečeň a hepatálno cefalický syndróm. Veľmi jednoducho to znamená, že jej z toho všetkého „šibe“. Prvý deň som ju našla v klietke vykrútenú v kŕči, ako stonká a nožičkami vo vzduchu robí plávacie pohyby. Snažila som sa malé telíčko dať do normálnej polohy. Strašne slintala a celú tvár, aj deku pod sebou mala úplne mokrú od slín. Utierala som jej tváričku, hľadela do neprítomného očka a vravela som si, že aj psík si zaslúži dôstojnú smrť. A tak som sa jej prihovorila, očistila ju od hnačky, ktorá z nej samovoľne odchádza a snažila som sa ju napolohovať tak, aby to bolo pre ňu čo najprijateľnejšie, a aby čo najmenej trpela. Celý deň postonkávala a ja som robila, čo som mohla...
Na druhý deň sme ju preložili do väčšej klietky (hoci vôbec nechodí) a spolu s Paťkou sme jej okúpali zadoček aj chvost, ktorý mala špinavý a vyštípaný od hnačky. Natrela som jej ho pityolom a vravela som, že ak má umrieť, tak umrie bez toho, aby ju štípala a pálila koža na konečníku. Nemá sa lepšie ani trocha. Iba na očkách badať, že nás (asi) vníma. Na rozdiel od včerajšku, kedy boli jej očká zastreté závesom neprítomnosti. Teraz sa musím pozerať do tých očí a neviem, čo jej mám povedať. Kolegovia lekári sa jej snažia zabezpečiť všetku dostupnú a potrebnú liečbu, ale viac pre ňu urobiť nemôžu. A ani nemajú čas sa jej celý deň venovať, pretože majú ďalších a ďalších pacientov. A tak ma občas poprosia – Maťa, skús ju nejako napolohovať, alebo ju odnes inam, aby tu nekvílila. Nemôžem sa sústrediť. A tak pri tomto tvorčekovi sedím každú chvíľu. Hľadám vhodnú polohu, v ktorej by tak netrpel. Utieram mu sliny, naprávam nožičky, prikrývam ho, hladkám a rozprávam mu: uvidíš, že to bude dobré, moja maličká. A v súkromí svojej hlavy dodávam: keď umrieš. A ešte doložím: skús si troška pospinkať. A opäť ten hlások v mojej hlave dodá – až sa prespíš k smrti...
Nie som ironická. A nie som ani krutá, aj keď si to mnohí z vás myslia. Aj keď mi píšete, že si nad mojimi článkami takmer vždy poplačete. Krutý je ten starý pán, ktorý možno vo svojej nevedomosti vykŕmil tohto kríženca ši cu tak, že je strašne obézny a že mu nesprávnou stravou zlyhala pečeň a následne aj obličky. Krutí sú všetci ľudia, ktorí k nám prinesú svoje zvieratká umrieť, pretože nechcú vidieť smrť a my nemôžeme robiť nič, iba sa na to pozerať a snažiť sa, aby umreli dôstojne. Krutí sú ľudia, ktorí si nevážia seba a svoje zdravie a vravia, že sa o seba nemusia starať, pretože sa dôchodku aj tak nedožijú a umrú mladí. Kiež by to tak bolo. Neumrú mladí. Mladí ochorejú a ešte mnoho rokov sa budú trápiť s chronickou chorobou, ktorá ich bude pomaly požierať a ničiť v nich všetko, čo bolo v nich ľudské. A ich nasledovníci sa nebudú môcť z toho ani len poučiť, pretože doba je krutá, a tak na liečenie príbuzných nie je čas (a ani nervy a odvaha pozerať sa), a tak ich (presne, ako mnohí svojich psíkov) šupneme do hospicov a do nemocníc na geriatriu, a tam za plentou – oddelení od všetkých a od všetkého, v osamení umierajú. A nikto ich pri tom ani len nedrží na ruku a nevraví im, aby nemali strach a že to bude dobré, tak, ako to ja vravím naším pacientom. Keby ľudia so smrťou vyrastali, nechovali by sa k sebe a svojmu zdraviu tak barbarsky. Keby ľudia videli bolesť a utrpenie choroby, myslím, že ani k zvieratám by sa nechovali tak kruto. Ľudstvu chýba empatia, ktorá sa nedá naučiť v škole, alebo rýchlokurzoch. Ak s ňou neprídete do styku v útlom detstve, tak sa na vás už „nenalepí“... A tak môžu psi, ale i ľudia umierať v osamení a zabudnutí rodinou, a ak je im aj niekto nablízku, tak je to cudzí človek. Profesionál, ktorý je za to platený.
Neviem, ako to zvládajú profesionáli, ktorí majú na starosti ľudí. Ale priznávam, že mne je dosť ťažko. Celý deň sa „motám“ okolo malej chorej sučky a utešujem ju, ako viem. Robím jej masáž celého telíčka v nádeji, že jej trocha odľahčím od bolesti a trápenia. Občas sa mi zdá, že ne chvíľu zaspí, ale nie som si istá, či tie zvuky, ktoré vydáva, sú chrápaním, alebo sa jej iba tak ťažko dýcha. Som pri nej, a moja profesionalita mi nedovolí skrútiť sa pri nej do fatálnej polohy a plakať nad osudom, ktorý tak ťažko skúša toto úbožiatko. Ibaže ja som viac, ako profesionál! A tak ma jeho osud trápi aj cestou domov. Aj celý čas v saune, ktorú si občas doprajem, a aj doma, kde ma víta mojich jedenásť zdravých psov, ktorí ani len netušia, prečo som smutná. Myslím na to chúďatko počas celej prechádzky s mojimi psíkmi a tie myšlienky na mne ležia, ako ťažký mrak. Dokonca mi ani nerobí radosť, keď môžem stúpať po tenkom ľade pokrývajúcom mláky. Vydáva krásny lámavý zvuk a mňa v tom okamihu vždy! napadne pesnička od Pavla Bobka: ...je mi líto všech andělú, že neznají tu slast, když tenký led jim praská pod nohou... Všetky mláky s ľadom, ktoré počas prechádzky objavím postúpam, ale robím to automaticky, duchom neprítomná. Moje myšlienky patria malej chorej sučke v našej poliklinike. Dnes mám voľno. A neviem sa rozhodnúť či je to dobre, alebo opačne. Na jednej strane ju nevidím trápiť sa a možno, keď zajtra prídem, bude už v psom nebi a nebude trpieť. Na druhej strane mám pocit, že si nezaslúžim byť doma, keď jej je tak zle. Mala by som byť s ňou a držať ju za ruku v jej osamení a v čase, keď bude umierať. Mám pocit, že som jej jediná rodina. A tak tu sedím a píšem vám, čo ma trápi. Pretože zajtra už bude všetko celkom inak...
PS: za takmer tri roky, čo píšem na blog, sa občas desím myšlienky, že raz mi dôjde nápad a nebudem vedieť, ako svoj článok pomenovať. Ak len by som ich nepomenovávala: osteosyntéza I, osteosyntéza II, osteosyntéza III, osteosyntézy IV... Dnes tá chvíľa prišla. Neviem, čo mám napísať ako nadpis, pretože neviem ani len meno nášho pacienta. Ale myslím si, že v čase, keď v bolestiach opúšťa svoje telo a chystá sa na cestu do neznáma, že mu je to jedno, ako mu vraví niekto, kto mu je nablízku a komu na ňom záleží...