Dvaja páni držia asi desať kilového psíka, ktorý je celkom bezvládny. Vraj sa domov vrátil taký, a keď ho prezerali, našli na hrudi dierku - zrejme od výstrelu. Ideme röntgenovať. Uložím psíka na stôl od dierky na hrudi smerom k hlave. Objavíme brok v podkoží pri lopatke, ktorý prešiel celým telom. No pri bližšom skúmaní na svetle objavím ešte jednu dierku na krku, takže brok na lopatke môže byť práve z tej rany (aj ten prešiel cez celý krk). A tak sa vrátim za Robom, ktorý je ešte stále v röntgenovni, kde majiteľom vysvetľuje problémy. Ukazujem mu svoj nález, porovnávame rany a robíme ďalší snímok - od streli na hrudi, smerom k bruchu.
Je strašne biely ten pes. Vravím, keď mu kontrolujem sliznice. Okrem toho sa vôbec nebráni. Celý je schvátený, brok v podkoží by nebol problém, ale on má nejaké veľké poškodenia (a bolesti).
Druhý snímok odhalí rozbitý brok v brušnej dutine. Brušné orgány sú zastreté, takže je zrejmé, že je tam tekutina (najskôr krv). Robo opäť vysvetľuje, že situácia sa zhoršila, že ak ho neotvoríme, neprežije, je ešte otázne aké poranenie nájdeme v bruchu. Na povzbudenie pridá historku, čo sa nám stala nedávno - podobný psík, podobné poranenie a doteraz behá... Síce to bol masaker a tri hodiny sme to robili, ale prežil. Majitelia súhlasia a dodávajú, že ak by bolo najhoršie, nemáme ho trápiť.
Psík je úplne netečný, musí m byť strašne zle. Nachystám spolu s Paťkou operačku a všetko to netrvá ani pol hodiny, kým sa psík dostane od príchodu k nám na operačný stôl. Lenže sliznice už nie sú biele, sú popolovosivé. Keď leží zaintuovaný na stole a Robo robí elektrickým skalpelom prvý rez, vravím mu: už nemá žiadne CRT... No niektoré veci neurýchlite...
...Robo na rúšku vyberá orgány brušnej dutiny - štyrikrát prestrelené tenké črevo, dvakrát žalúdok, slezina, pečeň, v hrudnej dutine pľúca. Aj brušná, aj hrudná dutina sú plné krvi. Rikov život nám uniká medzi prstami. Všetci vieme, že toto nikdy nezvládne. Na tak malý organizmus je tej devastácie priveľa. Pridá sa šokové dýchanie a nám neostáva nič iné, len ho odprevadiť spolu s „vitamínom T" na druhý breh...
Niežeby som smrť nikdy nevidela. Ale vždy ma zasiahne. Hlavne ak je nezmyselná. Čo nás núti chovať sa takto k našim druhom? Čo také ten psík vyviedol, že niekto po ňom strieľal z malorážky? Pytliačil? Naháňal susedovi sliepky?... Neviem. Aj tak si myslím, že aj keď máme množstvo vynálezov a zlepšovákov, aj tak nedokážeme veľa. Nedokážeme vzkriesiť mŕtvych. Vidím to v práci takmer každý deň. Nemali by sme život tak ľahkovážne brať. Nikomu. Ani Rikovi...
