K nám sa dostal v jeden deň, keď ho priniesol otec detí (deti spolu s ním) do polikliniky, pretože Charly nevedel chodiť. Mali ho už dva dni, najprv si mysleli, že je iba zoslabnutý, pretože bol podvýživený a isto sa už dlho túlal. Ale ani po poriadnych porciách sa Chárlymu nechcelo na nohy, a tak skončil u nás.
Igor ho zroentgenoval a zistil, že má zlomenú panvu, aj obe tíbie (holenná kosť) a pochopiteľne vysvetlil situáciu. Psík potrebuje zložitú operáciu, počas ktorej sa mu do zlomených kostí zavedie špeciálny osteosyntetický klin (a nie jeden) a časti kosti sa k sebe spoja v správnom uhle, aby po úraze zostali len minimálne trvalé následky.
Pochopiteľne operácia je to náročná, pretože sa jedná o obidve nohy. Bude trvať cca štyri hodiny a bude to koštovať približne 270 eur. (A to už sme započítali zľavu, za anestézu, pretože to urobíme naraz a nie po jednom, aby to bolo aspoň o trochu lacnejšie.)
-Je nám všetkým úplne jasné, že sú to veľké výdavky, - pokračoval Igor, - ale bez operácie môže psík umrieť a bude sa ešte dlho trápiť. Takže keď si ho nechcete nechať, bolo by humánnejšie radšej ho uspať, aby sa netrápil. -
Majiteľ premýšľa, vidno, že takto si príchod nového člena rodiny nepredstavoval a nemáme mu to za zlé. Je to veľa peňazí a človek často obracia každú korunku, aby sa mu podarilo vyjsť do výplaty.
-Je to veľmi veľa... - Vzdychne.
-Áno, ja viem. – Vraví Igor. – Ale už som vám rátal najnižšiu taxu. Už naozaj nemôžem znížiť cenu zákroku. Čo by som ešte snáď mohol urobiť, je to, že vám nebudeme účtovať hospitalizáciu tie tri štyri dni, čo u nás psík bude. -
- Ale aj tak... za to mám nového psa a úplne zdravého. A nie za toľko, za polovicu. -
- Áno, ja viem. Tu už ide skôr o tú citovú stránku, ale ako som povedal, stále ho môžeme uspať, aby sa netrápil. -
- No... snáď... - majiteľ uvažuje nahlas, ale to už sa do diskusie zapájajú deti, ktoré prosia otca, aby si psíka nechali, že ho majú radi, že si ho chcú nechať... –oci, oci, prosím.... – prosia.
Majiteľ odchádza s deťmi, aj so psíkom domov, že si to ešte rozmyslia, spolu s manželkou prediskutujú a dajú do druhého dňa vedieť.
Na druhý deň prinesie pán kokršpaniela. Vypisujeme formulár s menom, adresou, telefónnym číslom. Pripisujeme predbežnú cenu operácie a pán podpíše prehlásenie.
Keď prichystáme všetky osteosyntetické veci, púšťame sa do operácie.
Dlho sa trápime, pretože najprv treba odpreparovať svalstvo od kostí, vybrať správnu veľkosť a dĺžku klinov, vtasiť ich tam v správnom uhle... dávať pozor na cievy a nervy... proste babračka na niekoľko hodín, potom spraviť snímok, či je všetko ok..., a keď je, tak sa rozhodujeme, že pre dnešný deň stačilo, lebo zvieratko je dlho v anestéze a my ho musíme šetriť, a preto končíme operáciu a rozhodujeme sa, že ďalšiu nohu spravíme o jeden, dva dni. Kým upratujem, Igor volá majiteľom a oznamuje, že jedna nôžka je v poriadku, a že ak chcú, môžu ho prísť večer pozrieť a druhú budeme robiť zajtra, prípadne pozajtra.
Na druhý deň je kokrík čulý a teší sa z našej pozornosti, a tak večer, keď vybavíme posledného klienta a nik nás nevyrušuje - púšťame sa do druhej osteosyntézy a skladáme mu ďalšiu nohu. (Občas sa niektorí čitatelia blogu pozastavujú, prečo používam latinské výrazy. Jednak preto, že ich používam denne, som na ne zvyknutá a slovenské ma ani hneď nenapadnú a za druhé preto, že by som musela používať termíny ako – ľavé vnútorné ramenné nadhrbolie... alebo ako teraz – osteosyntéza - kosťospájačka.)
Ide to v celku dobre, aj keď to zasa dlho trvá, ale to by som sa opakovala...
Odchádzam domov neskoro, ale spokojná, že sa darilo.
Ráno je kokrík utrápený, ubolený, ale vytrvalo krúti tým zvyškom chvosta, čo mu kedysi po kupirácii ostal. Dostáva jesť, piť, vynesiem ho na rukách von a musíme ho podopierať, aby mohol vykonať svoju potrebu, pretože obe nohy má síce zklincované, ale musí to neuveriteľne bolieť a on sa vôbec nedokáže postaviť. Takto to s ním ide do večera, keď má niekto z nás čas, venuje sa mu - vynáša ho von, kŕmime ho, dostáva antibiotiká, analgetiká... a večer voláme majiteľom, že sa operácia podarila a oni si môže prísť pre svoje zvieratko.
Ráno majiteľ prichádza - tentoraz bez detí. Ani sa nepozrie na psa, ale hneď od dverí spustí na Igora, že operáciu síce zaplatí, ale iba výdavky na materiál, ale našu prácu ani omylom, čo na tom, že sme na tom robili traja šesť hodín, jeho to nezaujíma, veď to vlastne nie je jeho pes, on ho iba našiel a on nechce krypla, a ak už má mať mrzáka, tak nezaplatí za neho 250 eur( hoci dohoda bola na 270). Aj keď sa snažíme dôvodiť, že my sme mu navrhovali humánnu eutanáziu a bolo to jeho slobodné rozhodnutie, pán si hudie svoje - psa nechce, alebo si ho vezme iba pod podmienkou, že nám dá sedemdesiat eur (neviem, odkiaľ zobral toto číslo, lebo priame náklady boli oveľa vyššie...).
Igor sa ho logicky pýta, či on nedostáva u svojho zamestnávateľa za svoju prácu zaplatené, ale pán sa otočí na päte, buchne dverami a je preč...
Zvieratko je v klietke, krúti chvostíkom, pozerá na nás zvedavo a my rozmýšľame, či sme preto robili dva dni, aby sme ho teraz uspali... Igorovi vravíme, že keďže to on robil, tak je za ďalší osud psíka zodpovedný a že musí on rozhodnúť. Ale Igor nikdy nemal srdce uspať dajaké zvieratko, a tak kokrík dostáva meno Chárly a ostáva u nás, kým mu nenájdeme nový domov.
Každý deň ho nosíme von na rukách, podopierame ho, snažíme sa mu uľahčiť život ako sa dá a dni utekajú a utekajú...
Chárly sa už pomaly sám motká po záhrade, aj keď sa ako opitý nakláňa raz na jednu, raz na druhú stranu, ale nožičky sú čoraz pevnejšie a pevnejšie. Dávno sme mu už vybrali stehy, dávno už prestal dostávať antibiotiká. Neustále ho ponúkame klientom do daru, ale nik o neho nemá záujem, a zdá sa, že Chárly už svoj nový domov nikdy nenájde.
Napokon sa Igor rozhodne, že ho vezme svojmu bratrancovi na Muráň a bude tam naháňať huculov :)
A tak keď nastane čas dovolenky, naloží teraz už zavakcinovaného, odčerveného a odblšeného, zdravého Chárlyho, ktorý už iba mierne krivká (veď bol u nás šesť týdňov!). A keď sa s ním všetci rozlúčime, odchádza do nového domova, ďaleko od nás...
(o rok na to - zase v čase dovolenky , vzal Igorko Chárlyho domov – do ordinácie - a kliny zo zhojených tíbií mu vybral.)
Sú to už dva roky, čo ho Igor odniesol.
... minule prišiel aj s kokršpanielom a vraví: - priniesol som Chárlyho. Volal mi bratranec, že preskakoval plôtik, šmykol sa a zlomil si nohu. - Musel som ísť pre neho a teraz som ho priniesol na osteosyntézu...
A tak po dvoch rokoch znova začína známy kolotoč. RTG, príprava na operáciu... znova drôtujeme spolu kosti... opäť je to tíbia.
Tentokrát už kliny ostanú v kostiach na furt. Pre istotu.
