Položím telefón a usmievam sa- keby nezbadal u nás pani so shajperom, ani by mu nedošlo, že aj jeho SHAJPER kašle.
Je deväť hodín, otváram ordináciu ,idem prebrať pacienta, ktorý je objednaný na ráno na operáciu. Chvíľu stojím v krátkych rukávoch vonku a čakám, kým majiteľ ,,maturuje" v mitzubishi pajero. Vzdávam to a schovávam sa do čakárne -je mi zima. O minútku sa otvoria dvere a muž mi vraví:
-Mohli by ste sa ísť na ňu pozrieť? Asi nám zdochla po ceste.-
Vychádzam von a pozerám do auta- na zadnej sedačke leží veľmi starý psík staforda, na mliečnej žľaze má nádor veľkosti ragbyovej lopty, na koži otvorené rany.......... priložím jej ruku k hrudníku- NIČ. Pozriem jej do papuľky- neskutočne zlý chrup- zubný kameň by sa dal lámať zbíjačkou a cyanotický jazyk. Je evidentne mŕtva.
- Je mi ľúto- oznamujem.- Už nežije.
- a prečo mohla zomrieť?-
V stotine sekundy sa rozhodujem pre milosrdnú lož- Zlyhalo jej srdiečko.- ( Ale pravda je na 99,99% taká, že nádor na ml. žľaze isto metastázoval do pľúc- to by vysvetľovalo aj ten cyanotický jazyk- ale koniec koncov, skutočnou príčinou bolo naozaj zlyhanie srdca. Nádory na ml. žľaze veľmi často metastázujú do pľúc, ale aj do pečene, a mali sme aj sučku, ktorej nádor metastázoval do stavcov chrbtice.)
S mužom je ešte staršia pani- odhadujem že je jeho mama. Tá je s vývojom situácie celkom spokojná a neustále opakuje:
-To je najlepšie, čo sa jej mohlo stať. To je najlepšie, čo sa jej mohlo stať.-
Mladík sa s tým nechce tak ľahko zmieriť a stále vyzvedá:
- A už sa nedá oživiť, však?- myslím, že ju mal rád.............
-Ľutujem, je naozaj mŕtva.-
- To je najlepšie, čo sa jej mohlo stať.- tvrdí opäť žena.
Mladík je nerozhodný a tak ženinu teóriu potvrdím:- Viete, je lepšie, keď umrela s vami, akoby umrela pár hodín, alebo dní po operácii v bolestiach. Chcete ju tu nechať?-
- Nie, vezmeme si ju domov a pochováme ju.-
- Keď budete mať druhýkrát psíčka, mali by ste s ním raz ročne prísť na prehliadku, kde by sme mu vyšetrili krv, či mu fungujú dobre vnútorné orgány, pozreli sonom maternicu, popočúvali srdiečko, prípadne očistili zubný kameň....... aby sa dožil v zdraví staroby......-
Viem, že tomuto psíkovi už nepomôžem a je zbytočné mladíka trápiť výčitkami svedomia, ale mám pocit, že aspoň troška osvety im musím vliať do hlavy, aby aj nejaký iný psík v budúcnosti neskončil podobne.
Po dlhých minútach rozhovoru, sa vrátim dnu a oznamujem Jurkovi, že jeho pacient zomrel cestou k nám. Potom si uvedomím, že žena mala pravdu:( TO JE NAJLEPŠIE, ČO SA JEJ MOHLO STAŤ- áno, to je najlepšie, pre ich peňaženku. Nezazlievam im to, možno - keby sme jej robili predoperačné vyšetrenia, aj tak by sme navrhli eutanáziu)
Začneme vybavovať drobnosti, neskôr príde cisarák a sokol na vybratie stehov......
Roboty je stále dosť a keď už sa zdá, že budem mať chvíľku pokoj, tak začnem robiť veci, ktoré všetci berú ako samozrejmosť.- Zažehliť tracheálne kanyly a na vrecko napísať ich priemer, aby sme ich rýchlo mohli identifikovať, dať sterilizovať veci, doplniť solucio novicov- je to taká dezinfekčná prchavá zelená latka a dávame ju na rany ako umelú chrastu- na vzduchu veľmi rýchlo hustne a schne. Naberám je 20-tkou striekačkou a najhrubšou ihlou z litrovej fľaše a prelievam ju do malej fľaštičky, ktorú používame v operačke. Ale novicov v striekačke hustne a keď troška zosilním tlak, tak s hlasným FFIIIIUUUUM vyletí ihla s ostriekam všetko, čo mi stoji v ceste- dres, vyčistené nástroje, stenu, radiátor, uterák... a pochopiteľne seba. Vzdychnem a začínam všetko poctivo a ťažko drhnúť, lebo novikov už zaschol a ide dole len drôtenkou- proste hodina roboty navyše.
Je obed. Ani neviem kedy a či sme mali obednú prestávku, pamätám si iba, že som niečo v rýchlosti zhltla.
Prichádza labrador, ktorý veľmi ťažko dýcha a kolabuje cestou po schodoch- musím mu pomáhať vyjsť tie tri schody do čakárne a tak isto mu pomôcť prejsť do vyšetrovne. Volám Vlada, aby sa ho ujal. Vypadá, že má smrť na jazyku- labrador, nie Vlado:)
Dávame mu venóznu kanylu, a cez ňu prípravky na zmiernenie opuchu v trachei, aby sa mu zlepšilo dýchanie. Majiteľka je zase mama so synom- oznamujú, že ho práve chceli vziať do psieho hotela, lebo idú do Álp lyžovať, ale dostal tento záchvat. Pani hneď oznamuje -ALE TRÁPIŤ HO NENECHÁME! RADŠEJ HO USPÍME! ON JE ČLEN RODINY A NENECHÁME HO TRÁPIŤ!!!- V duchu vzdychnem- mamy to asi berú veľmi racionálne, neviem, ale ja by som najprv povedala lekárovi, aby urobil všetko čo je v jeho silách, pre záchranu môjho psíka....... Asi po pol hodine sa jej rozhodnutie vyplní. Keď sa psík ukľudní natoľko, že už mu nehrozí zadusenie a jeho dych je lepší, robíme mu RTG. Snímok odhalí nádory na pľúcach- psík sa dusí preto, lebo nemá čím dýchať. Navrhujeme eutanáziu, pretože psíkovi hrozí pomalá no istá smrť zadusením. Necháme majiteľov, nech sa rozlúčia a potom ho dospávame na veky. Ešte ho poutieram,. zabalím do bielej plachty, aby odchádzal od nás dôstojne a pomáham ho naložiť do kufra- syn sedí za volantom a plače.
Čakáreň sa vyprázdňuje a prichádza ďalší labrador na vybratie klinov, no už v telefóne- keď sa objednával- oznámil, že psík zle skočil, buchol sa a na tú zlomenú nohu opäť kríva. Keď príde, robíme RTG a snímok ukazujem, že si opäť zlomil všetky kosti v lakti a dokonca aj tú skrutku, ktorou sme mu to pred tromi mesiacmi zoskrutkovali a aj ďalší klin, ktorý sme mu tam počas operácii pracne ,,vpratali". Prognóza je zlá- noha sa už takmer s určitosťou nikdy poriadne nezrastie a neskôr tam vzniknú také artrotické zmeny, že psíkov život bude samá bolesť a utrpenie. Navrhujeme amputáciu- majiteľ sa rozhoduje pre eutanáziu.
Opäť ho nechávame samého, nech sa rozlúči.......
Všetci sedíme v tej našej ,,obývačke" a uvažujeme nad silou, ktorá dokázala prestrihnúť 3mm hrubú skrutku..........Zuzka ticho povie:- ja by som mala svojho Chica radšej bez nohy, ako by som ho dal uspať.-
Aj ja. pomyslím si, ale neodsudzujem majiteľa. Je to jeho psík a jeho rozhodnutie. V tejto práci nemôžete odsudzovať ľudí, nech by sa rozhodli akokoľvek. Ako by ste sa s nimi mohli stretnúť na budúce?
Uspávame ďalšieho labradora- dnes je to už tretí mŕtvy pes- všetci čierni- je proste čierny deň.
Konečne prichádza aj ,,SHAJPER“ , čo ráno telefonoval- sú to vlastne štyria shajperi- všetci chorí.
Je večer. Prinášajú mačku na sterilizáciu a na vybratie nádoru na ml. žľaze. Nádor je velikánsky, vrastený do svalov a okolitého tkaniva a metastázuje do lymfatickej uzliny pod pazuchou. Kým to Vlado všetko povyberá, poriadne mačku ,,rozseká". Už dopredu ju ľutujeme, lebo nemá asi veľa života pred sebou a aj napriek analgetikám bude mať po takomto masakri veľké bolesti. Prichádza majiteľ. Ešte nie je ,,zaštopkaná" a tak mu Vlado ukazuje nádor, rany a vysvetľuje mu aj prognózu. Pýta sa ho, či má pokračovať v zašívaní, alebo ju má uspať. Majiteľ nám rozkáže pokračovať a my sme celkom radi a mačke držíme palce, aby vydržala čo najdlhšie.
...Už dávno je tma, keď naposledy všetko upracem a idem domov.
Cestou autom uvažujem nad tým, že dnes nám každý veľký prípad nevyšiel a asi sme v mínuse. Viem, že by som to nemala tak brať, lebo aj tie malé prípady- tie obyčajné vakcinácie a podobné ,,blbosti" sú dôležite a majitelia majú svojich psíkov naozaj radi, ale aj tak sa cítim mizerne a biedne.
