Zákon jasne vymedzoval koľko metrov štvorcových má mať výbeh pre akú veľkosť psa, ako nesmie byť pes (či iné domáce zviera) týraný (fyzicky, psychicky), ako nesmie byť bezdôvodne usmrtený... atď. Ochrancovia si ešte „vydupali“ dodatky o zákaze kupírovania chvostov a uší a (hlavne) medzi kynológmi sa práve o týchto bodoch viedli urputné boje zástancov za (kupírovanie) a proti. Odporcovia dôvodili zbytočnosťou a neúčelnosťou kupírovania a tiež písali „state“ o tom, ako žijeme v dvadsiatom storočí (vtedy sme žili), ako žijeme v civilizovanej Európe (o tom som vtedy dosť pochybovala a moje pochybnosti sa časom iba prehĺbili), ako nie sme barbarskí Ázijci (a „potichučky“ ukazovali prstom na Rusov...)...
Potom sa zase ozývali ochrancovia (tentokrát ľudí) a zase vzniesli návrhy na zákaz chovu nebezpečných psov, bojových psov, zabijáckych psov, zápasníckych psov... (dokázali si vymyslieť akúkoľvek definíciu), ibaže doteraz neviem ktoré plemená by tam mali patriť, resp. patria, a ako budeme hodnotiť nebezpečného psa, pretože dnes v robote som „stretla“ nebezpečného yorka a majiteľka mi s hrdosťou v hlase oznamovala, že si mám dávať pozor, lebo jej Diorko to myslí smrteľne vážne a že sa so mnou párať nebude. (A Diorko to skutočne myslel vážne.)
Ak ste už niekedy stretli nebezpečného psieho bonsaja viete, že vám s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote prehryzne prst práve v kĺbe, zanesie vám do neho (rozumej kĺbu) bakteriálnu infekciu a ako poznám mnohých našich lekárov, budú vám radiť, ako kedysi doktorka mne – dávajte si na to octanovú masť! – a vy za pár týždňov prídete o prst... (Neprišla som – vymenila som doktorku.)
Ale dosť už o tom, čo bolo. Smutné je to, čo nie je – ani v dvadsiatom prvom storočí.
Ani v dvadsiatom prvom storočí nikoho netrápi, že sú medzi nami ľudia, ktorí dokážu zo živého tvora spraviť „odpad“, „živé mŕtvoly“, maličkých „degenerátíkov“... (zlatíčka, prepáčte mi tieto nadávky) úbožiatka, ktoré nežijú, ale živoria, ktoré od svojho zrodenia iba trpia, umierajú v „biede“ a bolestiach, opustení a „zabudnutí“, ani len pes po nich neštekne..., a že títo „Homo Sapiens“ sú nepostihnuteľní. Lebo zákon na „haj-zlov“ (prepáčte mi ten výraz) nemáme! A čo horšie, ani nechystáme.
Poznám hasičov, údržbárov, elektrikárov, predavačov... ktorí (ktovie kde) nakupujú nie len vakcíny, ale intravenózne kanyly, infúzne súpravy, roztoky, antibiotiká... a „liečia“ si svojich psov sami, a keď už majú smrť na jazyku (psi samozrejme), rozpichané všetky nohy, a sú zdevastovaní a vytrápení takmer na smrť, tak ich k nám prinesú so slovami, aby „sme robili svoju prácu!“... Najviac ma „dostala“ doktorka medicíny, ktorej muž je dobrovoľný hasič, a tak si k chorým šteniatkam zavolala hasiča – „veterinára samouka“ (rozumej množiteľa, ktorý by si dal za 5 centov koleno vŕtať, a tak si svojich psov „lieči“ sám), aby jej psov vyliečil, lebo hasič - “veterinár“ jej mužovi vyčíslil finančnú stratu, keď sa s chorými šteniatkami vyberie k nám... (Tu človeku fakt rozum postojí!)
Už len v skratke. Tu máte pár obrázkov našich posledných pacientov od množiteľa – „veterinára samouka“. Žiadne foto nevystihuje ich utrpenie. Ich bolesť, samotu, otupenosť a ľahostajnosť k okoliu, ich smútok a devastáciu psychiky, ale hlavne fyzického tela, ktoré, aj keď prežijú, bude navždy zdevastované a bez dobrej imunity... (O exteriéri ani nehovorím.)
Aby sme vedeli, ktoré z nich je ako na tom, očíslovali sme ich. Tri dni sme si odovzdávali smeny so slovami: číslo 5 (ešte) žije! Dnes sú zo šiestich šteniatok na žive len štyri (medzi nimi aj číslo 5). Sú na tom rovnako zle, ako tie dve mŕtve, len ich to neskôr chytilo, a tak ich smrť možno ešte (ne)dobehne.
Večer som im dávala infúzne roztoky. Pozerali na mňa unavene, odovzdane a tomu najväčšiemu bolo tak zle, že sa ani nedokázal uložiť a ľahnúť si. Veľmi so s nimi súcitila. Vždy si vravím, že žiadny pes by nemal umierať opustený. Že by mal byť vždy pri ňom niekto, kto ho miluje, kto ho drží za ruku a kto ho odprevadí...
A veľmi, skutočne veľmi ma mrzelo, že v našom úžasnobohovskom štáte nemáme možnosť takýmto „majiteľom“ klepnúť po prstoch a vziať im všetkých živých tvorov, aby ich už nikdy, nikdy nemohli trápiť. Inde sa to dá. Len u nás nie...
PS – ak by som mala šteniatka, s určitosťou by som ich radšej predala človeku, ktorý by im dal v narkóze a za použitia analgetík okupírovať uši, alebo chvost, ako niekomu, kto by ich zavrel do chlieva na piliny a týral telesne aj duševne a „produkoval“ by takéto „šteniatka“...
