asi mal Vlado nočnú a tá sa mu pretiahla až do rána. Janko prejde vedľa mňa so zamračeným výrazom, no nič si z toho nerobím, on to často robí schválne. V prezliekarni sa zrazím s Robom- už je prezlečený. No, tak, alebo sme od včera posunuli ordinačné hodiny, myslím si, alebo aj Roba vytiahli skôr z domu. Ten druhý variant mi pripadá viac pravdepodobný. Niekto zvoní v infekčke. Otvorím- pán s dalmatíncom. Má krvavú hnačku. ( Dalmatínec :) ) V tom sa dvere znova otvárajú a vchádza Zuzka. –Čo tu robíš?- pýtam sa a začínam tušiť ,,nejakú zradu“ .
-Veď je deväť hodín. Idem do práce.-
-Jak? Deväť hodín? Veď ja som prišla pred piatimi minútami. Je len...- pozerám na hodiny na stene-
Deväť hodín! Ale to potom znamená, že som prišla o hodinu neskôr...- zmĺknem a už mi všetko dáva zmysel- Jankov namosúrený ksicht, Robo v práci.....Rýchlo sa prezliekam a pomáham kriesiť šteniatka.
-Ja som bola presvedčená, že je iba osem hodín.- zahlásim len tak, do vzduchu.
-Asi si si nevšimla, že pred štvrť rokom sa menil čas.- Vrčí Janko. Je vážne nasrdený, tónom jeho hlasu by sa dal krájať syr. Viem, ako sa cíti. Prišiel ráno, našiel neporiadok z noci a všetko bolo na ňom. A ja sa ani neunúvam zavolať, že meškám. A ešte prídem s úsmevom na tvári a tvárim sa akoby nič. Tak to vidí on a nezazlievam mu to.
( keď skončíme cisarák a všetko upracem, prichádzam za ním do pracovne robím na neho PSIE OČI a ,, so stiahnutými ušami a chvostom pod bradou“ mu podávam fidorku a vravím: - Prosím pekne, ponížene, odpustite mi-. Samozrejme, že to s mojou ,,podriadenosťou“ preháňam ad absurdum a to zaberie. Ústa sa mu roztiahne do oblúčka.- Aaaaale, nie. Len som mal toho veľa a ešte ma aj bolia uši....-)
Aj keď si občas myslím, že viac už robiť nemôžem, lebo sa to nedá stihnúť, dnešný deň robím viac, ako inokedy, aby som sa Jankovi trocha revanšovala.
Prichádza ďalšia operácia. Ďalší cisarák. A že kríza a psov je prebytok.....
Znova ho robí Vlado a ja mu pomáham. ( Janko sa kamsi ,,stratil“. Ani sa ho nepokúšam nájsť. Viem, že boľavé uši sú nepríjemnosť.) prichádza Robo. – Kde je Jano? Mám pre neho dobrú správu.-
Viem, že tou DOBROU SPRÁVOU je zase len nejaká práca a tak vravím: -Jano niekam odišiel, povedz dobrú správu mne.-
-Dobre. Tak keď skončíte cisarák, začni chystať na osteosyntézu. Fraktúra krista tíbie. Dáme tam dva malé klinčeky a možno ešte nejakú cerkláž.-
-Aký pes?-
-Bernský salašnícky...-
.........ale z maličkej ,,fraktúrky“, ako sa o nej vyjadril Robo, sa vykľuje dvojhodinová operácia, lebo je to babračka a v knižkách na obrázkoch to vypadá vždy veľmi jednoducho. V reály je tam veľa svalov, veľa ciev, veľa nervových zakončení... osteosyntetické operácie sú vždy dlhé a ťažké.... a krvavé.
Keď dokončujeme a Robo už zašíva kožu, spýtam sa ho:- Môžem ti potom chystať na tú luxáciu pately?-
-Aha...luxácia pately.- Vzdychne. –Najprv sa asi najeme.- súhlasím s ním. Som hladná, ako vlk.
Objednávam obed a kým upratujem, Robo sa púšťa do drobností. Zrazu sa otvoria dvere do operačky a zjaví sa v nich Vladova tvár.- Môžeš mi ísť podržať psa?-
-Jasné.- Vlado zmizne za dverami a ja si umývam ruky. Vo dverách sa zrazím so Zuzkou. –Maťka, prosím ťa, podržíš mi psíka?-
-Jasné.-
-Ale až potom, čo pomôže mne!- ( Vlado)
-Počkaj chvíľu.- Usmejem sa na ňu.
-Čo potrebuješ?- Pýtam sa Vlada.
-Skontrolovať buldoga, či nerodí, tam je v klietke. Vylož ju na stôl, je trocha divá.-
Otvorím klietku a volám sučku von, no nechce sa jej a ja ju musím násilím vytiahnuť. Keď je na zemi, ,,prilepí“ sa o podlahu.
-Uf! Nikdy som si nemyslela, že dvadsaťpäť kilov môže toľko vážiť.- Fučím a zdvíham megerko na stôl. Vlado ju kontroluje, či už je otvorená a ona sa pritom mece, ako bláznivá a tak mám čo robiť, aby som ju za tak krátky a hrubý krk udržala. Pôrod ešte nezačal, a tak sučku vložím opäť do klietky a idem vedľa pomôcť Zuzke. Je to malý yorkšír a treba ho len podržať, kým ho zaočkuje, lebo ani tento jednoduchý úkon majitelia nezvládnu.
........ priniesli nám obed. Vlado má to, čo ja a tak nenastali žiadne ťahanice, čo je čie. Zjeme ho vonku v záhrade, lebo je krásny čas a mňa napadne, že je fajn, že mám prácu, od ktorej sa mi nechce domov,( nebyť rodiny a psíkov. A mačiek.)
-Teraz spravíme tú patelu.- Oznámi mi Robo, keď si doprajeme aj malé presso. Nachystám ,,kosťákov“ a idem sa ,,spriateliť“ s pacientom- srnčí ratlík, osem ročná sučka Brigi. Brigitka je veľmi dobrá, aj keď má veľký strach a trasie sa ako osika. Hladkám ju po hlavičke a rozprávam jej, ako bude všetko OK a že sa nemusí báť, kým jej Robo zavádza intravenóznu kanylu a uspáva ju. Oholím juj nožičku a za chvíľu začíname. Zase je to malý psík a je to veľká babračka, lebo je všetko veľmi malé. Prečo týmto ochorením trpí najviac krpcov?Niekto vytrvalo zvoní v infekčke a ja vstávam od operačného stola a idem sa pozrieť. Lakťom ľavej ruky stisnem kľučku a nohou otvorím- lebo ruky mám sterilné.......... a aj krvavé.
Mladý chalan, tak asi 20 ročný. -Prosím vás, ten ratlík na operáciu?...-
-Ratlík na operáciu...- Počas reči ukážem svoju krvavú ruku. V zlomku sekundy ma napadne, že je to odo mňa kruté, ale nejde to vrátiť späť. V okamihu sa mu výraz tváre zmení. Zvedavosť vystrieda hrôza. Chudák, ktovie, čo si myslí. –Ešte ju robíme.- Usmejem sa, aby som tú krv nejako zľahčila.
-Ale prežije to, však?-
-Samozrejme!- zase sa usmejem a chalanovi viditeľne odľahlo. –Už to nebude dlho trvať, kľudne počkajte. Takých 15-20 minút.- Doložím ešte.
.... je už večer a cez okno vidím, ako sa slniečko pomaly nakláňa k horizontu.
....-Maťa, poď mi pomôcť!-( Robo) –Ale nachystaj najprv na jeden othematóm.-
Othematóm je jednoduchá chirurgia a tak mi na to netreba veľa času. Pacientom je maltézsky psík s ktorým prišla majiteľka s dvomi odrastenými deťmi. Po prvom pokuse pozrieť mu do ucha je úplne jasné, kto v tejto rodine šéfuje. Majiteľka po prvom pohryznutí odskakuje od psa , deti híkajú a ja použijem svoje osvedčené hmaty, aby som ho spacifikovala a fixovala, kým ho Robo uspí. Pes je prvýkrát prinútený podriadiť sa autorite ( a povedzme si pravdu, že aj hrubej sile- aj keď mu nejako neubližujem, iba mu nedovolím robiť to, čo chce on.) Jačí, ako blázon, skúša sa vykrútiť z môjho zovretia, hystericky kvíli a ja po očku mrkám na majiteľku, ako zvláda danú situáciu- všetci traja majitelia sú... aj keď nie šokovaní, tak aspoň zaskočení a prekvapení situáciou. Vysvetľujem im, že fyzicky ich psíkovi vôbec neubližujem a že jačí iba preto, že sa musí prvýkrát v živote podriadiť a nie je po jeho.
-Prestaň!! – Vravím mu rozkazovačne. –Už som si poradila aj s väčšími zurvalcami. Z môjho zovretia sa tak ľahko nevyvlečieš! A vieš čo je najlepšie?- Diskutujem s maltézákom,- že mi za to ešte aj platia.-
Psík spí. Na to, aký bol nervózny sa nám podarilo zakanylovať ho prekvapivo rýchlo. Predsa je to len malý psík a bolo celkom ľahké poradiť si sním. Majiteľov posielame von a púšťame sa do jednoduchej chirurgie, ktorá je po pol hodinke skončená. Kým ešte psík spí, vyčistíme mu uši, nakvapkáme kvapky a dáme ochranný golier, aby si nešiel labkami do ucha. Prichádzajú majitelia. Sú to jednoduchí ľudia a keď vidia svojho miláčika s golierom, opäť zborovo híkajú, ako bude to chúďatko jesť, spať, piť.... musím ich do nekonečna uisťovať, že takto trpí len psíkove ego, a že sa nesmú dať obmäkčiť a golier mu zložiť, lebo naša práca by bola zbytočná.
-S týmto satelitom bude chodiť aspoň päť- šesť dní.- Vraví Robo a ich zmienka o satelite znova veľmi rozveselí. Keď odídu, Robo vzdychne:- Už by som aj rád išiel domov.- mám toho akurát dosť.- Aj ja. Hútam, ale mňa ešte čaká kopa upratovania. Zuzka odišla už pred dvomi hodinami. Robo odchádza a keď všetko upracem, púšťam sučku buldoga, ktorá je tu od rána. Chcem, aby si pobehala a vyvenčila sa. Volám Jurkovi, ktorý má dnes voľno.
-Ahoj, Jurko, kedy prídeš spraviť tie mačky?- (Od rána sú tu štyri mačky, ktoré čakajú na hysterektómiu. Priniesli ich z komunity, kde sa liečia drogovo závislí. V komunite si takmer všetko dopestovávajú a dochovávajú sami a peňazí majú poskromne iba z tretieho sektora. Sľúbili sme im, že im ich vykastrujeme grátis. Majú asi pätnásť mačiek a tak nás čaká pätnásť dobrých skutkov.)
-Nikto ich od rána nespravil?- Pýta sa.
-Nemal kto, nemal kde.- oznamujem.
Zpredu prichádza Vlado, ktorého denná zmena sa plynulo prehupla do nočnej.
-Za chvíľu je tu cisarák, ale ak chceš, môžeš ísť domov.- Vraví mi.
-O hodinu skôr, alebo neskôr....je to jedno. Pomôžem ti.-
Znova všetko pripravím a kým skončím, prichádza majiteľ, ktorý drží v rukách šteniatko.- Toto vytlačila po ceste...- vezmem mu ho z rúk a palec a ukazovák mu pritlačím na malý hrudníček.
-Už nežije. Alebo sa zadusil, keď ho dlho tlačila, alebo mu potlačila hrudník, lebo bol veľký.- Vravím.
Vyberieme ešte štyri krásne veľké šteniatka, no pán je nespokojný a stále omieľa, že prišiel neskoro.
-Minule sme robili cisarák buldogovi. Mal osem šteniatok a z toho malo sedem rázštep podnebia. Mali by ste byť vďačný za to, čo máte.- Povzbudzujem ho.
Počas operácie prišiel Jurko a vedľa v prípravovni sa pustil do kastrácie mačiek. Má spravenú iba prvú. Je pol jedenástej.. Buldog z rána sa ešte stále nechystá rodiť a tak sa Vlado rozhodne spať v robote, aby ju mohol často kontrolovať. Ja pomaly upratujem a prezliekam sa domov.
Už v civile prichádzam za Jurkom. –Spravíš to sám. Nepotrebuješ pomoc.- (Sú to oznamovacie vety.) –Jasné, kľudne choď domov. – Pozerám na Jurka, ako si uspáva druhú mačku. Tá prvá je už vykastrovaná. Je strašne zúbožená, špinavú splstnatenú srsť má polámanú- znak vnútorných parazitov. A tak, kým druhá mačka zaspáva, ešte ju Jurko češe a dáva jej spot-on na odčervenie.
Dobročinnosť, ako má byť, pomyslím si, zdravím chalanov -hasta maňána (uvidíme sa zajtra) a odchádzam.
