Ale o tom som písať nechcela. Chcela som písať o otrávených psíkoch, ktorých k nám za posledný mesiac nosili majitelia, ako na bežiacom páse. Otrava kumarínom – jedom na potkany, je relatívne „ľahká“, pretože hematologické vyšetrenie krvi rýchlo odhalí anémiu. Pochopiteľne môže ísť o viacero chorob, kedy je pes anemický (napr. babezióza), ale to sa dá vylúčiť biochemickým vyšetrením. Mnohé prípady otravy kumarínom zvládneme celkom dobre – a aj pes ich zvládne a vystrábi sa. Žiaľ, mnohí z nás by si názov homo sapiens nezaslúžili, pretože sa všemožnými prostriedkami snažia... ja vlastne vôbec neviem o čo sa snažia. Nikdy sa človek nedopátra kto a prečo otrávil niekomu psa. Bol to jeho sused, ktorému pes liezol na nervy, pretože v noci štekal? Bol to psychicky narušený človek, ktorý proste pociťuje nutkanie robiť niekomu zle? Má on sám z toho dobrý pocit? Neviem...
Pretože aj väčšina psov otrávených kumarínom napokon umiera. Nie pre našu slabú snahu pomôcť im. Nie pre nedostatočnú liečbu. Ale preto, že dávky kumarínu sú také obrovské, že na ne nič nezaberá – ani transfúzie. Psi, tak ako ľudia, majú tiež rôzne krvné skupiny. Na rozdiel od ľudí však môžu dostať krv akejkoľvek skupiny a ich telo ju prijme. Bohužiaľ, iba raz. Každá ďalšia transfúzia je kontraproduktívna a život ohrozujúca. Takže pes dostane transfúziu a my už iba „čakáme“. (Samozrejme, že zvieratko dostáva podpornú liečbu, ale to najdôležitejšie musí urobiť jeho organizmus sám a ten veľmi často taký nápor nezvládne a dobojuje.)
A to je neuveriteľne smutné. Jedniný humorný okamih som zažila pri otrave kumarínom, keď sa ma nevedomá majiteľka šteniatka labradora, ktoré dostalo transfúziu od maďarskej vižly spýtala: ale teraz už nebude čistokrvné, však? Lebo ono je béžové a tá vižla bola hnedá a ich krv sa pomiešala... ale bol to skôr smiech cez slzy... (a šteniatko umrelo). A hoci Zara popísala svoje zážitky z našej veteriny na blogu (a zožala „ovácie“), ani ona už netušila, že hoci sa na druhý deň bíglovi zázračne polepšilo a odišiel domov, na ten ďalší deň prišiel znova s veľkou anémiou. Jeho cievy boli totiž slabé a priepustné (rýchlo ma nenapadá, ako sa tomu syndrómu hovorí) a bígel vykrvácal do brucha. Zariná, aj naša snaha bola márna a on umrel. (Teraz ma napadlo, ako ma ktosi nedávno k diskusii poučoval, že zvieratá neumierajú, ale iba zdochýnajú... Neviem, pre mňa znamená koniec života smrť, takže úmrtie. Ale možno si to ľudia vymysleli, aby ospravedlnili svoje neuveriteľne kruté zaobchádzanie so zvieratami, hlavne s tými, ktorým dali nálepku: hospodárske. Keďže neumierajú, ale iba kapú, alebo zdochýnajú, môže byť ich smrť akákoľvek krutá... Ale trocha som odbočila.)
Oveľa horšia, ako otrava jedom na potkany je otrava jedom na slimáky. Vtedy zlyhávajú psíkovi postupne všetky orgány, nastáva rozvrat organizmu a jeho smrť je neuveriteľne krutá. Pri otrave kumarínom je psík „iba“ slabý a stále postupne slabne a slabne, až napokon umrie. Príznaky otravy jedom na slimáky sú rôzne, a tak ich zo začiatku ťažko zadefinujeme. Tiež majitelia chodia takmer v každom prípade veľmi neskoro, keď je psík už na tom vemi zle. Ale tie stavy, ktoré otrávené zvieratko má, tie by som nikomu nepriala vidieť. (Asi ani tomu, kto ho otrávil, pretože ten dotyčný by mal z toho možno radosť a mne by dalo veľkú námahu, aby som sa ovládla a jednu mu neubalila.) Psíci neuveriteľne trpia. Kvília. Horúčka sa strieda s triaškou, dostávajú záchvaty a kŕče, kedy sa snažia odísť a hlavičkou neustále vrážajú do klietky, majú plávacie pohyby, plačú, zraňujú sa...takmer v delíriu si ani neuvedomujú, čo robia a nevnímajú nás a človek im len vo veľmi malej miere môže dávať analgetiká a upokojujúce látky, ktoré v takých malých dávkach nezaberajú a vo veľkých by im „odfajčili“ pečeň a obličky, ktoré sú vďaka otrave veľmi poškodené a pracujú na minimum, takže akýkoľvek nápor pre ne môže znamenať ich koniec... A tak sa pohybujeme v začarovanom kruhu...
Jedno ráno... je to doslova len pár týždňov – som čistila bígla, ktorý bol otrávený jednom na slimáky. Pocikaný, povracaný, od čiernej hnačky... s takmer mŕtvym pohľadom. Stuhnutý v kŕči, z papuľky mu tiekli sliny... a ja som ho utierala a pýtala sa ho niečo také, že ako prežil noc a že to bolo isto strašné a že snáď dnes sa mu už polepší (pretože sa dnes majiteľ rozhodol, že už ho nebude trápiť, že to nemá význam, a že jeho stav sa iba zhoršuje). Celý len tak horel, mal 41 teplotu, a keď som ho obriadila – aj deky pod ním a vyčistila klietku, tak som mu dala novasul, ako antipyretikum a pustila studenú infúzky z chladničky. Priniesla som si vedro vody s mopom, keď niekto zaklopal na dvere. Bola to pani Rajskupová, ktorá k nám chodí a stará sa o mačičky – nosí zbytky jedla a dáva ich svini, alebo Hyjenovi – čo jej práve zvýši...
Dobré ráno Martinka. Pozdraví a hneď dodáva: ááá, tento chudáčik sa má ako? Zle. Zle, však? A je nejaká nádej, Martinka? Jej záujem o každého nášho pacienta je dojemný. Mlčím... Nemôžem sa na to pozerať, dodáva pani Rajskupová a odchádza na dvor, nakŕmiť „svoju háveď“. Už ich počujem, jako sa všetci tešia – Hyjen šteká, Dora krochká a grúli a mačky mňaukajú ostošesť... všetci majú z jej prítomnosti radosť.
...Vráti sa vo chvíli, keď sa snažím ťažkú klietku odsunúť od steny, aby som mohla všetky zvratky a hnačku poumývať pod klietkou a očistiť od toho všetkého steny. Počkajte, pomôžem vám. Ponúkne sa a spolu odťahujeme klietku a ja mlčky upratujem. Smrad je taký, že sa nedá dýchať. Čo ste taká mĺkva, Martinka? Rozmýšľam, čo za hovado je schopné takéto niečo spraviť. Čo ho k tomu vedie?! Kedy prestane?! Myslíte si, že keby toto videl, že by prestal tých psov tráviť? Veď tento je už siedmy! Myslíte, že sa mu môže hovoriť človek? Myslíte, že sa mu môže hovoriť hovado? Veď hovado by toto nikdy neurobilo...
...Napokon sme bígla nadrogovali, aby prestal mať záchvaty a kŕče, aby ho tak nevidel majiteľ, ale aby ho našiel spokojne spať, keď sa s ním príde rozlúčiť. Ak už nemôžeme urobiť nič pre psa, urobíme niečo aspoň pre majiteľa. Nemusí vidieť svojho psa tak neuveriteľne trpieť. A že mu tým odfajčíme pečeň? Mŕtvemu už bude nanič. Nech ešte aspoň tých pár hodín, kým sa s ním príde jeho majiteľ rozlúčiť, netrpí...
Kdeže... ten bígel nebol posledný otrávený. Posledný otrávený bol zase bígel – otrava kumarínom, o ktorom písala Zara. Medzi tým boli ešte dvaja psíci jedného majiteľa – maltézák a nemecký ovčiak. Jedom na slimáky. Prepáčte mi, že ich priebeh choroby už nebudem opisovať, pretože ten bol ešte strašnejší, jako u onoho bígla. Niektoré zážitky z mojej roboty sa proste snažím vytesniť z mysle, aby som ich vo svojej hlave stále nevidela, pretože by som bola zúfalá... Napokon sme aj ich museli utratiť.
A ja si občas spomeniem na slová pesničky od Nedvěda: „...jak bezohledně jednoduchost blaženě spí, šťastná, že neví nic...“ a vravím si, že sú šťastní tí „nevedomí“, ktorí prídu so svojím psíkom iba na očkovanie a s bezmedznou túžbou a obdivom v hlase mi rozprávajú, ako mi moju prácu závidia. Ako aj oni milujú psíkov. Ako ich majú radi a ako radi by im pomáhali. Ako by ich tešilo vakcinovať ich a liečiť, aby boli zdraví, lebo to je predsa také pekné a dobré... A ja uvažujem, či ich vezmem vedľa do hospicu k otrávenému psíkovi a nechám ich tam spolu dvadsaťštyri hodín, aby som sa s nimi podelila o svoje zážitky...
Záver tohto blogu nie je. Každý boží deň môže k nám zavítať majiteľ so psíkom, ktorého niekto otrávi. A my sa budeme znova a znova (zbytočne) snažiť a všetko to utrpenie prežívať znova a znova. A znova...
