Vonku je sneh a kľud. V poliklinike teplo a kľud. Jeden z kolegov je na lyžovačke, druhý sa práve vybral do útulku. Je obedná prestávka a všade vládne pokoj a mier. Porobíme čo treba a popíjame kávičku. V ordinácii sme len Anikó, Janka (lekárka) a ja. Anikó je nová kolegyňa, ktorá bude zastupovať Zuzku, ktorá ide na materskú. (Všetci neustále Zuzke radíme, čo by to malo byť, ako by sa to malo volať a aké by to malo mať povolanie. A že tomu nemá hovoriť v strednom rode, aby to nebol hermafrodit.)
No... a teraz nastáva tá otrepaná fráza, že: zrazu niekto netrpezlivo búcha na dvere... ale ono to tak je. Zvonenie, búchanie a ešte raz zvonenie prerušované búchaním... Kým prídem, už som „naštartovaná“ - veď neviem lietať!
Známa chovateľka. Chodí k nám roky. V rukách má šteňa buldoga a horekuje.
Ráno mu nič nebolo. Nedala som mu jesť, lebo som ho chcela odčerviť, ale musel sa k niečomu dostať a teraz... vidíte to?
Vidím. Kladie psa na stôl a ja idem pre Janku. Šteňa je zduté, má tympániu, pravdepodobne aj torziu žalúdka. Malým šteniatkam sa to nestáva, ale u tejto chovateľky si človek nie je istý ničím. Janka vyzvedá anamnézu a vraví mi: potrebujeme teplé roztoky, dlhú hadicu a zožeň Vlada. Prikyvujem a dávam sa do pohybu. Ona zatiaľ s Anikó kanylujú šteniatko. Chovateľka zavadzia, horekuje a stoná. Robí to tak, odkedy ju poznám. Zakaždým nám dá lekciu o tom, v akých priam bohovských podmienkach jej zvieratá žijú. Vždy k nám však prídu smradľavé, špinavé, zablšené, neošetrené a podvýživené. Je zbytočné čokoľvek vravieť, iba urobiť čo sa dá.
Janka sa snaží zaviesť hadicu do pažeráka, aby vypustila vzduch a obsah žalúdka. Občas sa nám to podarí, keď pes ešte nemá torziu a nemusíme ho rezať. To sa nedá zistiť inak, iba tak, že buď mu tú hadicu zavedieme, alebo je ezofágus „zaškrtený“ tým, ako sa psovi otočil žalúdok. Vždy je to boj s časom, pretože je to život ohrozujúci stav. Okrem toho je to veľmi bolestivé. Nejde nám to. Nech sa snažíme akokoľvek. Ani Vladovi sa neviem dovolať...
Uspaté šteniatko berieme do miestnosti s gastroskopom a snažíme sa tam, pretože si aspoň svietime do papule. Prichádzam za Jankou s tým, že Vlado je na ceste. Za pár minút je v robote a ukončuje jej trápenie. Teda – Jankiné. Nie je žiadna hanba požiadať skúsenejšieho kolegu o pomoc, hlavne ak od toho závisí niečí život. Ale ani Vladovi to nejde a tak bez slova odchádzam chystať operačku na chirurgický zákrok. Majiteľka robí to čo najlepšie vie – stoná a zavadzia.
Šteniatko je na stole, „sladko“ spinká s vydezinfikovaným oholeným bruškom. Prikryjeme ho sterilnou rúškou, nachystám vedro na obsah žalúdka, ktorý bude treba vybrať a s prosbami Vesmíru, aby nám boli všetci nápomocní, začíname.
Operácia, ktorú sme robili mnohokrát a len málokedy sa nepodarila. (Naposledy sa to stalo krásnemu leonbergerovi, ktorý prišiel s torziou po dvadsiatich hodinách! Bolo neuveriteľné, že ešte žije. Literatúra radí chirurgický zákrok do dvoch hodín, inak pacient umrie. Spomínam si na kolegov – manželov, ktorým dostal ich bradáč torziu. Hádali sa, čo by to mohlo byť a kým sa zhodli na torzii, pes umrel. Ani leonberger to neprežil, hoci sme sa snažili dve hodiny... Tento štuplík je na tom podstatne lepšie.)
Vyberáme obsah žalúdka – skvasený chlieb – preplachujeme, aby tam nezostali zvyšky. Chvíľu to trvá, aj keď to opisujem jednou vetou. Vlado chce všetko skontrolovať, či niečo nezanedbal a zrazu začne híkať – tak páni... a dámy... doloží, keď na neho vyčítavo pozriem. Toto sme tu ešte nemali. To je krása...
Všetci sa zhŕkneme okolo stola a cez Vladove ruky nakúkame do brušnej dutiny buldoga. Vidíte to? Diafragmatická hernia!
Kde? Kde? Stále nič nevidím.
Počkaj. Vlado volá aj chovateľku a ukazuje nám, ako v škole. Diafragmatická hernia je pruh bránice. Je to otvor v bránici, ktorým obsah brušnej dutiny vlezie do bránice a tvorovi (môže to byť i človek) sa zle dýcha. U buldoga, ktorý ako plemeno trpí rôznymi dýchacími problémami je to stav na smrť. Zvieratko by bolo unavené, slabé, ťažko by sa mu dýchalo, chradlo by a v horúčavách by to nemuselo udýchať a umrelo by. Vlado povyťahuje slučky čriev, ktoré sa nasúkali do bránice a dá sa ho zašívania hernie.
Takže Vesmír to zase dobre zariadil. Vravím.
Ako? Nerozumiem, sestrička. Čo ste vraveli? Pýta sa chovateľka.
No, keby nedostalo torziu, nikdy by ste nezistili, že má diafragmatickú herniu a prišlo by leto a s veľkou pravdepodobnosťou by umrelo.
Je to tak, pán doktor? Pozrie na Vlada. Ten prikyvuje a ja chovateľku, ktorá sa zubami, nechtami bráni a oponuje, vystrnadím z operačky do čakárne. Keď už psík nie je v ohrození života, nech nezavadzia a dá si kávu, alebo čaj z automatu. A okrem toho sa chceme sústrediť na prácu a nechcem, aby nás svojimi rečami rozptyľovala...
Keď skončíme, šteniatku dávam analgetiká, antibiotiká a počas upratovania vravím: toto bola moja prvá diafragmatická hernia.
Aj moja. Prikyvuje Vlado.
Prejde pár dní, keď zazvoní telefón v ktorom sa ozve ženský hlas. Dobrý deň. My máme malé šteniatko buldoga a náš pán doktor povedal, že mu treba odrobiť bránicu. Urobíte to?
My bránice neodrábame. My ich prirábame. Neodpustím si uštipačnú poznámku, ale viem, čo chce volajúca povedať. Diafragmatická hernia. Už druhá za desať dní!
Ale... náš pán doktor povedal, že mu treba ODROBIŤ bránicu. Bráni sa ženský hlas, ktorý je v pomykove.
Tak vám to povedal? Odrobiť? Nedá mi to pokoj.
Ano. Tak.
Nehádam sa. Možno to myslel presne tak, ako ODROBIŤ brigádnicke hodiny. Aj mnohí lekári sú … len ľudia a trepú dve na tri. (Občas aj na štyri.) Pani vravím termín a vysvetľujem, že šteniatko má byť na lačno...
Za dva mesiace sme urobili (odrobili) štyri bránice. Posledná bola mačka, ktorú k nám poslal kolega. Majiteľom sa stratila a keď sa po týždni vrátila, začala kašlať. Navštevovali jedného lekára za druhým. Každý jej dával antibiotiká a kvapky od kašľu, vraj je prechladnutá. Až asi tretieho v poradí napadlo urobiť RTG a ten určil diagnózu, že sa jedná o diafragmatickú herniu a poslal ich k nám. Mačička podľa všetkého od niekade zoskočila, alebo spadla a bránica sa pretrhla...
Čím menšie zvieratko operujeme, tým horší prístup a horšie sa všetko napráva a šije. V ten deň spravíme z Janka hlavného anesteziológa, pretože mačička musí ísť na riadenú inhaláciu. To znamená, že Janko bude riadiť jej dychy, lebo keď otvoríme brušnú dutinu, pretlak vzduchu bude tlačiť na pľúca a nebude môcť dobre dýchať...
Cica spí, Róbert si dezinfikuje ruky, dáva chirurgické rukavice a robí elektrickým skalpelom prvý rez... Ja stojím na blízku, aby som podala, keď niečo bude treba. Bráni sa je roztrhnutá ná tri časti. Celá pečeň sa vsúkala do hrudnej dutiny. Je tam už prirastená, zaškrtená, lebo má málo miesta. Má zmenenú štruktúru a len veľmi ťažko ide odtiaľ von. Priestor je malý, treba byť opatrný. Prinášam chirurgické háky, dezinfikujem si ruky, navliekam rukavice a hákmi roztváram hrudník tak, aby sa v ňom mohol Robo dobre orientovať...
Pozošívať bránicu trvá dlho a je to vlastne hlavná časť operácie. Musí byť veľmi opatrný. Potom ešte vysaje striekačkou prebytočný vzduch z hrudnej dutiny, aby sa pľúca mohli roztiahnuť do pôvodnej veľkosti. Hľadá nové miesto pre pečeň a pomaly „zatvárame“, aj keď toto slovo nepoužívame. Je obľúbené iba v seriáloch z lekárskeho prostredia.
Micku nechávame dva dni u nás, aby sme ju monitorovali. Róbert volá majiteľom a oznamuje im dobrú správu – operácia sa podarila (všetci sme prežili)...
Tak. To je vlastne všetko. Diafragmatická hernia môže byť vrodená, alebo získaná po nejakej traume. Tvorovi, ktorý ňou trpí veľmi znepríjemňuje život. Za všetky tie roky, čo robím na veterine, sme sa doteraz nestretli s týmto problémom. Až teraz. Za dva mesiace nám ich príroda naservírovala štyri. Ale ako som už spomenula – nikdy sme nezistili, akým zákonom či poriadkom sa choroby riadia, keď sa k nám valia po vlnách. Keď idem ráno do práce, nikdy neviem, čo ma tam čaká a čo cez deň prežijem.
A možno je to tak dobre.
