Dnes každý ťažký pacient, ktorý sa k nám dostavil, bol psík japonského plemena.
Hneď ráno príde majiteľka so psom šiba-inu. Majú ešte sučku, ktorá mala práve svoje dni, a tak sa milý ,,šibáčik“, ako správny gentleman, venoval iba jej. Na nejakého triedneho nepriateľa, ktorý sa mu dostal do tela a urobil si tam zákopy a vyčkával na vhodnú príležitosť začať ofenzívu, nemal jednoducho čas. Až keď sa sučka dohárala, až vtedy si psí gavalier uvedomil, že je celý zmorený a slabý a že to nie je od ponocovania. A vtedy si to všimli aj majitelia.
A že ho babezióza skolila statočne, netreba ani dodávať. Chibo je žltý ako citrón, kreatinín má 560, močovinu 17, a je mu tak zle, že nedokáže udržať sústredený pohľad Dostáva imizol, atb., hepatoprotektíva a infúzky, ale jeho stav je stále bez zmeny k lepšiemu už niekoľko dní.
Pristavím sa pri ňom a pozriem na hlavičku, ktorá na jednej strane pripomína líštičku, na druhej psa dinga. Zaborím prsty do hustého ryšavého kožúška a prihovorím sa mu. Psík leží úplne bezvládne, jedinou známkou života, sú jeho oči, ktoré uprie najprv na mňa, potom späť na majiteľku a napokon ich letargicky zabodne do steny.
Už i to je pre neho výkon.
- Sestrička, dostane sa z toho? - To nie je otázka. Je to rezolútna žiadosť o milosť podfarbená zúfalstvom.
Nie na stotinu, snáď iba na tisícinu sekundy zaváham a rozmýšľam, čo povedať. Pravdu? Že neviem? Klamať ? vymýšľať si? Že to nikdy nezáleží od nás, aj keď vždy robíme, čo je v našich silách? Že sú psíci, ktorí sa mesiac trápia a napokon sa z toho doslova vylížu a my to pokladáme za zázrak, ale že sú aj takí, ktorí to po piatich dňoch zabalia a opustia nás navždy? ... Ale majiteľka to vyrieši za mňa, pretože v okamihu pokračuje: - Prosím, povedzte, že ÁNO, aj keď budete klamať. Povedzte, že ÁNO, aj keď to nebude pravda! Prosím.... -
Môžete odmietnuť?
- Samozrejme, že sa z toho dostane. -
- Neklamete? -
- Neklamem. -
- Naozaj? -
- Naozaj. -
- Viete, máme s ním veľké starosti. Asi vám to bude pripadať hlúpe a budete sa mi smiať, ale my sme sa včera s manželom za neho modlili. -
- Nie je to hlúpe. Aj ja to robím. -
- NAOZAJ?! -
- Samozrejme. -
- Ale on už štvrtý deň nič neje. - Dodáva s obavou a hladká ryšavú labku.
- Ach, tak to nech vás netrápi. Moja maltézáčka nejedla tri týždne a je živá a zdravá. -
- Naozaj, sestrička? Naozaj?! -
- Naozaj. -
- Tak ja vám teda verím... -
Kto by neveril, keď je váš hlas presvedčivý a on túži uveriť? Ale s tou Olwenkou som predsa neklamala...
Dve hodiny šibákovi tečú pomaly infúzky, a ja sa pri nich občas zastavím a pani je rada, že im venujem pozornosť a rozpráva mi o svojich trampotách, o tom, ako má manžela vážne chorého, a ako on veľmi lipne na psíkovi... a ja ju utešujem ako viem, ponúkam jej kávu ( ktorú odmietne), alebo čaj (tiež odmietne) a vraví, že je tak vystresovaná, že nemá chuť na nič a ja jej to verím.
Šiba-inu ešte ani neodíde, už prinesú ďalšieho ,,babezióznika“ - tiež je to samec - Akita-inu. Akiťák je na tom veľmi podobne, ako šibák. Je už tak vychudnutý, že jeho chrbtica pripomína iba velikánske zuby starej poohýbanej píly a matná, zlepená a ufúľaná srsť obopína skelet bez kúska mäsa, či podkožného tuku. Ale ako každé japonské plemeno, je akita statočný, drží sa a neustále bojuje s chorobou. Ba zdá sa, aj keď jeho telesná schránka na to nevypadá, že sa to začína obracať k lepšiemu. Keď mu Vlado pichá injekciu, tak otočí hlavou a klofne ho do ruky. Nie je v tom moc sily, ale aj snaha sa cení a Vlado sa za to na neho vôbec nehnevá.
- Kamarátko, ty nám to ešte ukážeš! - Povzbudí ho Vlado. Majitelia sa tomu tešia. Už desať dní nosia psíka dnu na deke, pretože je tak zoslabnutý, že iba leží...
Obidve ryšavé telá ležia na stoloch v druhej vyšetrovni. Obom tečie infúzka a majitelia si navzájom vymieňajú skúsenosti, delia sa o svoje starosti aj nepatrné úspechy. Kým obaja psíci odídu, je obed.
Vybavíme pár ľahkých prípadov, rýchlo niečo zjeme a už deň prehupne do popoludnia.
Zavolá nám Klaudia a oznamuje, že Lupína a ich ovčiak Oskar sa stali šťastnými rodičmi deviatich krásnych šteniatok... ostáva im len popriať veľa zdravia a hlavne dobrých majiteľov, aby žiadny z nich nedopadol ako Lupína.
Prichádza ďalší Akita-inu. Tiež samec. Ten sa ale nezhodol so susedom a je dohryzený od nemeckého ovčiaka. Majiteľ ... no ... povedala by som, že podcenil akitine zranenia a prišiel až po pár dňoch, keď sú jeho rany zapálené, opuchnuté a veľmi bolestivé. Všetky zranenia smerovali na hlavu a krk a akiťák je zúbožený, ucho má na franforce, krk i čelo hlavy rozhryzené, krvavé, zahnisané...
Janka ho prispáva, holí rany, aby sa k nim lepšie dostala. Čistí ich, dezinfikuje... dáva psíkovi antibiotiká i protizápalovú injekciu a aj nejaké analgetiká, nech toľko netrpí, keď už jeho majiteľ na neho ... zabudol a nepriniesol ho hneď, keď sa dali rany ešte šiť a boleli oveľa menej.
Nejaká kontrola - králiček, ktorému sme s Vladom vyberali zuby a drôtovali sánku, lebo sa mu zlomila na tri časti. Dnes prichádza, aby sme mu skontrolovali horné stoličky. Keďže spodné sme mu vyšklbali, horné sa nemajú na čom obrusovať a treba ich pozrieť, či neprerastajú. Zajka vážim, aby sme ho mohli prispať. Váži len kilo štryridsať. Pred operáciou mal tri kilá. Ani sa nečudujem, že chudne, keď príjem potravy je veľmi obmedzený. Fakt uvažujem, či je lepší dlhý život, pri ktorom dotyčný pociťuje neustály hlad, alebo kratší a šťastnejší... neviem.
Zajkove stoličky sú našťastie v poriadku. To nás teší. Ostriháme ešte hlodáky, ktoré tiež prerastajú, zobúdzame ho a spokojnú majiteľku posielame domov, aj so svojim miláčikom.
Posledným japoncom v dnešný deň je japonský samuraj medzi psami – TOSA-INU. Znova samec. Tento má problémy s chôdzou. Ujíma sa ho Róbert. Robí mu biochemku, hematolku, RTG. Aj cez svoje problémy a bolesť sa tosa tvári sebavedome, ako každý samuraj. Nejaká bolesť ho predsa nepoloží na lopatky a nebyť majiteľa, on by sa k nám vôbec neunúval. Je to vznešený, veľký a krásny pes. Pýtam sa pána, či si ho môžem pohladkať, odfotiť, ,,pomojkať“. Privolí. Psík to veľkodušne strpí, aj keď je vidno, že jedinou hviezdou je jeho majiteľ, ktorého ani na okamih nespustí z očí. Po pár nežnostiach odchádzam do vnútra (po vyšetreniach vyšiel majiteľ so psíkom von) a keď sa vrátim, velikánsky dobráčisko ,,tosák“ je preč, a ja som sa ním ani nerozlúčila.
Je večer. Dokončím všetko, čo mi ešte dnešný deň ostáva urobiť. Pacienti sú doma, pri svojich páničkoch a tak aj ja pomaly dokončím a odchádzam za svojimi psíkmi, ktorí ma celý deň netrpezlivo čakajú. Aj pre nich mám odloženú náruč objatí, pusiniek a poláskaní. Viem, že ma budú vítať búrlivo, ako zakaždým, keď som celý deň preč. Už sa na nich teším...
