Kedysi moje deti chovali morčatá. Chovali... najprv mali iba jedno. Potom k nemu dostali druhé, ktoré nám niekto daroval, lebo sa mu zunovalo, a keďže to bol párik po čase sa morčatá rozrástli na malé stádečko, až som im musela ,,naordinovať“ plánované rodičovstvo a všetkých samčekov som vzala vykastrovať.
A aj keď to boli ,,iba“ morčiatka, aj tak sme sa o ne príkladne starali.
( ja viem, že som mnohých svojim slovíčkom IBA asi príliš nenadchla, ale stalo sa mi, že som raz prišla k veterinárovi v našom meste a pýtala som si vitamíny pre morča a on mi vraví:- Prečo to nebuchneš o zem? To tak neznášam! Aj keď prídu za mnou so škrečkom, či potkanom.... hneď by som to zabil!-
Vtedy som uvažovala, prečo takýto človek študoval šesť rokov. A keď už nemá vzťah k zvieratkám, mohol by mať aspoň vzťah k peniazom a kvôli nim ošetrovať hoc aj pijavice...)
Takže raz som priniesla do roboty samičku morčiatka, ktorá mala močový kameň. Nebol veľký aj keď bol relatívne obrovský, lebo vypĺňal jej celý močový mechúr. Morčiatko sme uspali a kameň vybrali. Nebudem zachádzať do detailov, že to bolo ťažké( bolo) náročné(bolo), že to bola babračka, lebo bolo všetko veľmi maličké a jemné a my sme si museli zobrať očné nástroje a s nimi sa pomaly ,,vyhrajkať“, kým sme to spravili...(a ešte aj tie nám pripadali veľké)...
Morčiatko sa zotavilo, odžilo si svoj diel života, ktorý mu nadelil osud a umrelo pod zubami lasice, ktorá sa neviem akým spôsobom dostala dnu do dielne, kde morčiatka boli v zime ustajnené, rozhrýzla drevenú striešku a hodovala...
Ale operácia močového kameňa bola pre Vlada cennou skúsenosťou.
Prešlo veľa času a mne s Vladom zasa osud prihral do cesty zaujímavý prípad.
Stalo sa to pred týždňom a bol už večer. Ľudia už neboli žiadni, všetko som už mala vyčistené a pripravené na druhý deň a začala som sa pomaly prezliekať, že odídem domov, tešiac sa, že dnes pôjdem skôr. Ale niekto zazvonil v infekčke a keď som otvorila, vpochodovali dnu traja ľudia. Na čele ,,sprievodu“ šla naša dávna klientka, ktorá k nám chodievala roky a roky(povedala by som, že desaťročia) s pravidelnosťou, až kým sa neodsťahovala sto kilometrov od nás. Ale aj tak je občas ,,lojálna“ ,lebo často naloží psíka a radšej ide sto kilometrov k nám, ako k niekomu, koho nepozná a nemá o ňom dobré referencie. Za ňou ide otec s dcérou, ktorá má v rukách fretku. Po úvodných pozdravoch, objatiach a bozkoch s klientkou( ktorej sa evidentne dobre darí a zmena prostredia jej pomohla) sa venujeme fretke, ktorej je veľmi zle. Celé telíčko má v kŕčoch, stenká, zvíja sa a má štyridsiatku teplotu. Vlado ju pre kŕče nedokáže poriadne prehmatať, aby určil príčinu kolikových stavov. Ale pri takej vysokej horúčke ju nemôže ani uspať. A tak, kým v múdrej knižke študuje, čím sa dajú fretky uspať, káže majiteľom, aby ju ochladili pod vodovodom. Nezdá sa, že by vedeli, čo majú robiť. A tak si na civilné tričko dám zase zelenú blúzu a pomáham im manipulovať s maličkým uboleným telíčkom. Máčam jej zadné nôžky, holé šľapy, ktoré má červené od horúčky a po pár minútach intenzívneho ochladzovania ju Vlado uspáva.
Keď už zvieratko spinká, objavíme na brušku zaseknutý penis, ktorý mu( lebo je to samček) vyliezol z predkožky, opuchol a už sa nedokázal vrátiť späť. Držím prispatého samčeka dvomi prstami za plecia a Vlado mu opatrne nadvihne predkožku a prevlečie ju cez konček pipíka. V tom okamihu ustane nárek a samčekove telo sa uvoľní.
-A to je všetko? – pýtam sa. - Ty si iba masturboval a ublížil si si?- odpoveďou je mi len ťažký výdych a tak celú situáciu mierne zľahčím a dvomi prstami, ktorými ho držím, mierne pokývem, takže to vypadá, akoby prikyvoval hlavou a vravím : áno.
Všetci sa rozosmejú, lebo príčina ťažkostí sa zdá byť odstránená.
Vlado sa rozhodne ešte skontrolovať sonom močový mechúr. Zvieratko spinká, bolesti ustali, ale mali by sme to využiť, tak mu oholí bruško a pozerá vnútorné orgány. Ja si vyzlečiem zelenú blúzu a zasa sa chystám na odchod, keď majiteľka s Vladom vyjde z tmavej komory a spolu sa dohadujú, že to musia urobiť hneď...
-Čo?- pýtam sa.
-Má močový kameň. To je príčina, že mu vyliezol pipík. Chcel sa vyčúrať, tlačil, tlačil, až si vytlačil pipík von... musíme mu ho vybrať.-
Znova sa prezlečiem, nachystám všetko potrebné na operáciu, majiteľku posielame domov, ale ona sa vzpiera, že bude čakať čakárni- veľmi jej na zvieratku záleží a chce byť okamžite na blízku, keď jej oznámime, že je hotovo.
S Vladom sa púšťame do operácie, všetko je opäť veľmi maličké, mechúr sa nám ledva darí vybrať z rany... pozerám na Vladove štíhle a šikovné prsty, obdivujem jeho zručnosť, s akou robí jemné rezy, vyberá kamienok- ktorý má iba pár milimetrov, ale ktorý spôsobil malej fretke toľko bolesti. Zavádzame do penisu katéter a všetko vyplachujem fyzákom.... keď je všetko čisté a sme si istí, že v mechúre už nie je určite ani najmenšie zrnko piesku, Vlado sa púšťa do zošívania ranky.... a do pol hodiny je hotovo. Fretka sa pomaly preberá, dávam jej antibiotiká, analgetiká, voláme majiteľku dnu. Ukazujem jej kamienok, ktorý som umyla a vložila ho do maličkého sáčku, aby si ho mohla odložiť na pamiatku. Kým upratujem, Vlado jej dáva špeciálne granulky, ktoré zabraňujú tvorbe močových kameňov a dohadujú sa, kedy príde zvieratko na kontrolu.
Je už zase veľa hodín, keď odchádzam, ale už mi to nevadí. Ten pohľad, keď sa maličkému tvorčekovi uľavilo od bolesti, stál za námahu...
Včera sme spolu s Vladom znova operovali pol dňa (hysterectómia a dva cisaráky). Keď sme zašívali poslednú sučku, ozval sa:- Pamätáš si tú fretku, čo sme spolu robili?-
-Jasne.- Prisvedčím.
-Včera zomrela. Volala mi majiteľka. Bola tu aj na kontrole, ale mala podľa mňa zlyhané obličky. Bola... bolo to na nej vidno. Bola bez života... vieš, tie fúziky, ktorými každá fretka neustále vrtí, keď je zdravá, sa jej ani nepohli. Bola unavená... To bola podľa mňa príčina vzniku močového kameňa – akútny zápal obličiek. Dala by sa jej aj zobrať krv a spraviť biochemka, ale už som to malé telíčko nechcel viac trápiť. Veď sme ju vytýrali dosť. A čo by sme jej dali? Aké lieky? Akú diétu? Dostala diétne granule... viac sme urobiť nemohli.-
V duchu vzdychnem. Je fajn, že nám osud prihráva zaujímavé prípady. Ešte by mohol niekedy zariadiť, aby si naše ,,prípady“ troška užili života.
