Zápisky z veteriny- I'm ready for a good time

Keď si chalani robili srandu z jej zdravotného stavu, zahriakla som ich: -Nesmejte sa, ona je chorá vo všetkých významoch toho slova.-
- Tým chceš povedať, že má MULTIFAKTORIÁLNU chorobu?- pýta sa Robo.
-Presne tak.- prikyvujem.
-Keďže nám za chvíľu začne z toho všetkým je...ť, tak má aj MULTIFUCKORIÁLNU chorobu- komentuje Janko.
To bolo pred mesiacom. Teraz konečne sme za ňu našli náhradu. Je to vet. technik, mladý chalan, ktorý zrejme vyšiel z cviku, lebo je dosť pomalý, musím neustále za ním chodiť, na všetko dohliadať a väčšinou to vzdám a urobím to radšej sama- ibaže mám viac roboty, lebo mu aj všetko vysvetľujem.
V robote ma čaká Tinka- je to taký maličký( 5 kg) bastardík- 13,5 ročný, kardiak- má šelest na srdci štvrtého stupňa, a okrem toho mala nádor na močovom mechúre veľkosti slepačieho vajca. Nádor sme jej vybrali, aj keď to bol doslova masaker, lebo sme ho museli odpreparovať od močovodov, od mechúra,.... na ktorom potom chýbal kus tkaniva, ktorý sme nahradili pahýľom z krčka maternice- lebo sme ju museli aj vykastrovať.
Teraz len všetci dúfame, že sa to zhojí a bude všetko OK. Je u nás už týždeň a je veľmi priateľská a okrem toho sa neuveriteľne podobá na našu Hviezdu(ktorá nedávno tragicky zomrela) a preto sa stáva nie len mojim miláčikom, ale miláčikom ,,celého publika". Štyri dni ciká čistú krv, nič neje a je už veľmi, veľmi vychudnutá. Robíme jej biochemku- creatinín 613!!!! ( 100 je normál). Majiteľom telefonujeme a opisujeme je zdravotný stav. Dohodneme sa, že keď sa jej stav do dvoch dní nezlepší, lepšie by ju bolo uspať, aby sa netrápila..... ale Tinka sa rozhodla, že si ešte na tomto svete požije. Keď prídem ráno do práce a pustím ju, vyberiem čokoládové šišky, čo som cestou kúpila a púšťame sa do raňajok. Skôr z recesie ponúkam aj Tinku, a tá sa vrhne na šišku ako tiger a zbaští polovicu, len tak zašuští. Po piatich dňoch hladovky sa jej bojím dať viac. Ale teším sa- je to prvé jedlo po piatich dňoch- a ako sa láduje..... ( večer robíme znova creatinin- 320, a Tinku púšťame domov. Je z ďaleka a na kontroly bude chodiť k svojmu veterinárovi. Keď nenastanú, žiadne komplikácie, už ju neuvidíme.)
Okrem nového kolegu sa dnes stretli v robote aj tri baby- študentky veteriny- praktikantky, ktoré k nám občas zavítajú, pomôžu, niečo sa priučia....
Práve s Robom operujem, keď zvoní telefón- jedna z báb ho zdvíha, chvíľu počúva a potom vraví:- volá pani a pýta sa na gombolce.( v okamihu si predstavím splstnatenú srsť.)
-NA ČO?! - Ozveme sa s Robom súčasne.
-Na Gombolca. Tak sa volá pes. Že ako sa má.-
-Neviem! Keď skončíme, zavolám jej.- Vravím mierne podráždene.(musím sa sústrediť na robotu a nie rozmýšľať ČO, alebo KTO je Gombolec.)
Po operácii zistím, že Gombolec je hnedý kríženec špica s creatinímom 400 a nie je na tom najlepšie. Keď všetci cez obed odídu jesť, dostane epileptický záchvat- kým ho fixujem v klietke, aby si neublížil, prosím baby, aby natiahli mililiter diazepamu a fuknem mu ho do kanyly. Pustím mu ešte infúzku, aby si to ,,zapil" a čakám pri ňom, kým záchvat pominie. Počas záchvatu sa pocikal, pokakal a tak, keď sa ukľudní, vyberám ho z klietky, opucujem ho, vyčistím klietku, dám mu čistú podložku - a vetrám.
( Večer ho uspávame, lebo záchvaty sa stupňujú a jeho stav je nezvratný.)
Prichádza marhuľový pudel- vlastne pudlica- v poslednom čase mala problémy s trávením, to však prešlo a teraz pani prichádza, že opäť nežerie a veľa pije. Robíme sono- pudlica má pyometru, teoreticky by sme ju mohli operovať, ale jej stav je veľmi vážny a mohla by zomrieť na stole. Berieme jej krv na biochemku a Vlado ma prosí, aby som ju napojila na infúznu pumpu a pustila jej glukózu. On medzitým odchádza do labáku dať vyšetriť krv. Žena vezme pudlicu na ruky a prudko ňou hojdá hore- dole, ako uchylní rodičia so svojimi deťmi v perinke a rozpráva jej po maďarsky, že bude dobre, vraj sa nemá báť, a že ju ľúbi....... Nemôžem sa pozerať , ako to úbohé zvieratko lieta hore- dole, keď je viac mŕtve, ako živé a pani vravím:- Prosím, položte ju na stôl. Je veľmi chorá a je jej veľmi zle.-
-JA VIEM!- ohradí sa jedovato.
Fajn- vzdychnem v duchu. Tak sa aj podľa toho správaj. Zapájam infúzku a odchádzam za Vladom.
-Myslím, že tá žena si vôbec neuvedomuje, v akom stave sa jej pes nachádza. Narába s ním, ako s handrou!- zúrim nahlas.
Biochemka je hotová, creatiním niečo pod 500.
-Skonči s infúzkami, nemá to zmysel pri takomto stave. Navrhnem jej utratenie.- Skonštatuje Vlado, a ja oveľa oveľa viac ľutujem toho psíka, ako majiteľku, aj keď je to asi kruté...........
.......Vlado jej ticho a trpezlivo vysvetľuje, že ďalšia liečba by bola len predlžovaním utrpenia, že psík má pred sebou iba pár dní života v bolestiach a chce ho uspať. Pani sa ani nesnaží skrývať slzy a srdcervúco plače.
-Už teraz to chcete urobiť?-
-Ano. - Vraví Vlado ticho.
-Chcete ju uspať? TO! chcete?-
JA CHCEM NIEČO CELKOM INÉ.- Vraví Vlado pevne. -Bohužiaľ jej zdravotný stav je veľmi nepriaznivý a nedá sa nič iné robiť. Veľmi rád by som bol, keby žila, ale nejde to.-
Je to deprimujúce- za posledné dva týždne je to už ,,x"-tý psík. Proste sa nedarí.
Zasa som svedkom smutnej rozlúčky...
Vybavíme kopu ľahších prípadov a už je večer.
Prichádza pán s bíglicou, ktorej sme pred mesiacom dávali transfúzku od Chika, lebo mala hematokrit 4 %.( jej príbeh som opísala v celkom prvom článku, ktorý je v mojom blogu uvedený, ako prvý- zápisky z vet. transfúzia.. Ak sa chcete o nej dozvedieť viac, mrknite sa :) )
Po transfúzii bola celkom dobre, aj začala jesť, pozviechala sa, ale časom znova začala upadať. Je opäť anemická a mierne ikterická-(žltá, ako pri žltačke)
(To zapríčiňuje rozpad červených krviniek- hemolýza, pri ktorej sa uvoľňuje hemoglobín. Ten sa mení na bilirubín, ktorý sa ukladá v tkanivách a farbí kožu a sliznice do žlta.)
Robo jej robí hematologické vyšetrenie krvi- hematokrit je opäť veľmi nízky. Proste sa jej nejakým (záhadným) spôsobom strácajú červené krvinky- má ťažkú poruchu krvotvorby, niečo ako leukémiu. Keďže ďalšia transfúzia už nie je možná a jej prognóza je veľmi nepriaznivá, necháme pána, nech sa s bíglicou rozlúči a aj tú uspávame.
Je to asi zlé, čo teraz napíšem, ale on jediný sa mi zdal, že má svojho psíka naozaj rád, takou naozajstnou normálnou láskou a nie takou opičou a veľmi rada by som mu povedala nejaké povzbudivé slová, ale nič ma nenapadá a tak ju iba pohladkám po zamatovom ušku a poviem:- Veľmi nám to nevyšlo, ale neboj, už ti bude dobre.- Ale pripadá mi to , ako fráza. Vždy mi to pripadá, ako fráza, aj keď všetko, čo poviem, myslím vážne a úprimne..........
Je už tma, keď idem domov.
V aute si spomeniem na pesničku z rána. Ešte stále som pripravená na lepšie časy- myslím si, ale kde sú?
KDE SÚ?!