Psík sa trápi , lebo pred nami už chodili k nejakej kolegyni snáď aj dva týždne... okrem toho sa jeho zdravotný stav nie a nie zlepšiť a aj keď má naordinovanú hladovku, trikrát za deň( a trikrát v noci ) ho preženie a ráno nás ten smrad zrazí do kolien.
Otvorím klietku, dám ho na vodítko a kážem mu ísť von:- Poď, ideme sa vycikať.-
Neochotne vstáva a ide so mnou. V záhrade ho podám Jakovi, aby ho vyvenčil, aj zatiaľ drhnem a dezinfikujem klietku. Potom si dám do vedra teplú vodu a začnem ho umývať. Je celý obsratý a strašne smrdí. Keď pokýve chvostom, schytám rozmočené fekálie do tváre. Toto je to, čo mi asi všetci závidia. Pomyslím si. (Ale nemenila by som.) Potom ho vydrhnem utierkami, ( ktoré okamžite skončia v práčke), nakoniec mu prinesiem von podložku a necháme ho vonku celý deň na čerstvom vzduchu a na slniečku.Aj keď operácia dopadla dobre( a pacient nezomrel :) ), predsa mu je stále zle a odmieta jesť. Občas vstane, urobí pár neistých krokov a znova klesne do prachu záhrady a ja viem, že je to iba preto, že mu je tak zle, že nedokáže poriadne ani ležať a neustále hľadá polohu v ktorej by sa mu trocha uľavilo.
Počas celého dňa chodím za ním von, ponúkam mu glukózku, rozprávam sa s ním a hladkám ho. Sadnem si k nemu na podložku a objímam ho okolo krku. Nemôžem mi nijako pomôcť, tak aspoň takto mu chcem vyjadriť svoju spoluúčasť.
- No tak, Trash! Obličky ti fungujú, pozbieraj sa a začni jesť!... Ja viem, že ti je zle, Mucko, ale musíš sa snažiť....- Zmiernim svoje rozkazy. Ustato kýve chvostom zakaždým, keď ma zbadá, ale to je jediný prejav života počas celého dňa. Večer mu je už oveľa horšie, ako ráno. Kým ráno ešte sám vyšiel z klietky do záhrady, večer ho už s Vladom musíme odniesť dnu na rukách.
Jurkovi sa dnes ušli pacienti, ktorých treba reontgenovať a tak nestále chodí za mnou: -Maťa, odfotíš ma?, Poď ma odfotiť!, Maťa odfoť ma....-
(S úsmevom sa ho pýtam, či chce svietiť.)
Na stole v reontgenovni leží uspatý biely bulterrier- asi štvormesačné šteniatko. O dve minúty, keď je snímok hotový, Jurko volá majiteľku a ukazujúc jej vrodenú vadu na kĺbe vysvetľuje, že aj keď je šteniatko veľmi pekné a perspektívne, do chovu ho použiť nemôže. Je to rana. Pamätám si túto pani- chodí k nám celý môj (pracovný) život. Prvý bulterrier- sučka Ajda- mala cukrovku . Päť rokov jej pichali kaninzulín, merali cukor... trápili sa, až sa k cukrovke pridal ďalší zrádnik( už sa ani nepamätám aký) a Aiduška odišla do psieho neba.
Stretávali sme sa na výstavách a často mi s úsmevom rozprávala, že už majú vybratého chovateľa, rodičov a čakajú už iba na to, kým sa šteniatka narodia. Mama je z Maďarska, otec z Anglicka a je to špičková chovateľská stanica, s kopov šampiónov vo svojich odchovoch. Za pol roka priniesla ukázať malé šteniatko, z ktorého bola nadšená a s pýchou ho stavala do výstavného postoja a tešila sa na prvé výstavy...ale všetko bolo inak.
Už v siednych mesiacoch sa u sučky objavili prvé príznaky CRI (chronická renálna insuficiencia- chronické zlyhávanie obličiek). (bulterrieri majú vrodenú predispozíciu na toto ochorenie a sú často celé línie postihnutých jedincov.)
Sučka dostávala renálnu diétu,lieky na podporu činnosti obličiek, ale v trinástich mesiacoch, pri creatiníne 1900sme jej život ukončili milosrdnou injekciou. Je to asi trištvrte roka a ja som sa snažila utešiť majiteľku, ktorá priľnula k svojmu psíčkovi a tak náhle o neho prišla.
Často uvažujem, či mám aj nejako inak vyjadriť účasť majiteľovi v ťažkej chvíli, ako len strohým- ja viem, ako sa cítite, - alebo: -je mi to ľúto, robili sme, čo sme mohli...- vtedy, keď sme uspávali onej pani už druhú bulterrierku behom dvoch rokov, som si uvedomila, ako veľmi potrebujú v ťažkej chvíli utešiť.
Ale nebola som to ja, od koho vyšla iniciatíva- pani Č... ku mne pristúpila a tuho ma objala:
- Ďakujem sestrička, že ste pre môjho psíka urobili všetko, čo bolo vo vašich silách. Že ku svojim pacientom a ich majiteľom pristupujete s láskou...- stískala ma a plakala. A ja som ju objímala a aj keď som vedela, že má pravdu- urobili sme, čo sa dalo, aj tak som sa cítila biedne. Je smutné vidieť, že od vás odchádza klient smutný.
A teraz toto. Tretí bulterrier- tento krát psík a aj ten jej priniesol ( lásku) starosti. Jedinou možnosťou je psíka operovať, postihnutý kĺb mu znehybniť špeciálnou oceľovou platničkou a mať z neho rodinného miláčika, ktorý bude doživotne brať kĺbovú výživu a .........?
Je zronená. Zase mám pocit, že cítim tú nevyslovenú túžbu- I NEED A HUG! ( POTREBUJEM OBJAŤ. – POLÁSKAŤ, UTEŠIŤ...)
Ano, to my všetci, a ako často, keď je k nám osud krutý...
Šteniatku pichám antisedan, nech sa rýchlejšie preberie a s hlavou plnou otázok pani odchádza. Doma v pokoji si všetko ešte raz premyslí a rozhodne sa, čo ďalej. Viem, že nenechá svojho psíka trápiť a iste ho dá zoperovať, ale ťažké údely musia ľudia v pokoji stráviť a rozhodnúť sa bez nátlaku...
Jurko robí ďalší snímok- inému mladému psíkovi- labradorovi a ani pre tohto majiteľa nemá dobré správy. Psík má predispozíciu na dyspláziu bedrových kĺbov a je takmer na sto percent isté, že bude postihnutý ťažkým stupňom tohto ochorenia. Znova prichádza do úvahy operačný zákrok, ktorý by zmiernil postihnutie a psík by mal komfortnejší život. Objednávame ho na včasnú diagnostiku DBK ( keď príde kolega z dovolenky- a potom sa majiteľ rozhodne ako ďalej).
Zase nám je ľúto, že takúto jóbovú zvesť musíme oznámiť práve tomuto majiteľovi. ( Jeden labrador mu umrel- pri pitve sme objavili (prasknutý)veľký nádor v žalúdku, druhý umrel na otravu kumarínom a teraz toto...)
Majiteľa táto zvesť zasiahne nepripraveného a opäť mám pocit, že čaká od nás nejaké povzbudivé slová.
Niekto zvoní v čakárni a keď otvorím dvere, stojí v nich majiteľ bastardíka Maťky, ktorú sme nedávno s Vladom otvorili a našli brucho plné cýst a nádorov. Prišiel za Vladom ( bez psíka). Ohlásim ho a počúvam, ako majiteľ ,,vyzvedá“, či sa jeho sučke predsa len nedá nejako pomôcť a nádor jej vybrať, aby si ešte chvíľku pobehala na tomto svete.
Je dojemné sledovať, ako sa snaží zakryť svoje obavy i túžbu a aj keď mu asi logika hovorí, že dnes nemôžeme zmeniť svoje stanovisko, lebo to jednoducho nejde, predsa skúša šťastie- keď pán Boh dá, aj motyka vystrelí. Bohužiaľ, táto nevystrelí. Vlado mu láskavo a jednoducho vysvetľuje všetky neduhy, ktoré Maťku postihli a či a čo sa s nimi dá robiť. ( -áno, keby bol postihnutý iba jeden lalok pečene, dal by sa vybrať- robia to v Čechách -a mohol by s tým psík žiť. Bohužiaľ váš psík má cysty na celej pečeni. Má aj poškodenú slezinu. Literatúra uvádza, že sa dá vybrať a psík normálne funguje ďalej. My sme to robili iba párkrát a vždy do pár týždňov psík zomrel. Je to hlavný krvotvorný ográn a asi veľa závisí od veku a kondície pacienta. Možno mladší psi by sa s tým vyrovnávali lepšie, váš má jedenásť rokov a to je dosť. Čiže ani toto nepripadá do úvahy. Ďalším problémom je nádor v brušku, ktorý je prirastený k hlavnej cieve, ktorá vyživuje telo. Nedá sa to jednoducho podviazať a odstrihnúť....- Vlado na tabuľu, ktorú máme v ordinácii práve na takéto účely, kreslí srdce a cievy v tele a vysvetľuje....)
Majiteľ stojí zronený, mlčky počúva a v rukách žmolí igelitovú tašku. A ja priam fyzicky cítim tú túžbu po úteche, že sa všetko dá do poriadku a zase bude fajn. ( ale nebude...)
Po pol hodine odchádza s hlavou zvesenou domov a ja si pomyslím, že aj keď sme dospelí a tvárime sa, že sa dokážeme so všetkým vyrovnať, často, tak, ako malé deti, by sme potrebovali objať, aby sa nám ten osud zdieľal ľahšie.....
WE NEED A HUG.
