Hneď z rána začíname chirurgiou s Vladom. Aj keď je to jednoduchá práca- všitie harderovej žľazy pod tretie viečko šteniatku anglického buldoga. Mám rada chirurgiu s Vladom - celkom si pri tom oddýchnem a mnohému sa naučím. Nikdy mi nepovie, že nemá čas mi čosi ukázať, či vysvetliť, nikdy ma nevysmeje, keď mu poviem, že niečo neviem. Šteniatko spí, držím mu otvorené viečka, aby sa Vladovi ľahšie robilo a pomaly všíva žľazu. Zrazu sa šteniatko trikrát trhane nadýchne a skončí. Obaja sa v okamihu pozrieme na seba, ja vyskočím a idem pre fonendoskop a Vlado urobí pár masáží srdca. Prídem po pár sekundách, podávam mu fonendoskop.
-Chceš adrenalín?- Pýtam sa.
-Áno, aj antisedan.-
Naberám najprv adrenalín. Pridržím šteniatku jazyk, aby sme mu ho mohli dať do cievky pod jazykom. Pichám mu antisedan a pokračujeme v resuscitácii.
-Ešte antisedan aj adrenalín!-
Počuť iba šuchot, ako vyberám ihly a striekačky zo sterilných obalov.
-Adrenalín.- Podávam jednu striekačku Vladovi a opäť mu pomáham pichnúť ju do cievky na jazyku.
-Antisedan.- podám druhú a aj tú dávame do žily, aby skôr zabrala.
Trvá to dve, tri minútky, kým šteniatko opäť ožije, ktoré nám pripadajú, ako večnosť. Rýchlo dokončujeme prácu, monitorujem životné funkcie a ostávam šteniatko strážiť.
-Musíš byť pri ňom a poštipkávať mu do vankúšikov na labke, aby malo veľa vonkajších stimulov a prebralo sa.-
Pomaly upratujem, štipkám šteniatko do prstov, svietim mu do očiek, prihováram sa mu... motám sa okolo neho a nenechám ho spať, aby sa neprespalo na druhý svet. Keď sa konečne preberie, má strašné ,,halušky“, ktoré ho držia hodiny, pretože sme ho museli rýchlo zobudiť. Šteniatko sa snaží postaviť, no je ako opilé, (výstižnejšie – nadrogované) a aby nepadalo a nebúchalo sa o klietku, nosím ho na rukách, mojkám ho a čičíčkam, ale nič nezaberá a ono plače a plače... (celkovo u nás pobudne päť hodín, kým ho vrátime majiteľke. Tá si bola už dávno pre jeho súrodenca, ale toto sme jej ešte nedali, že ho budeme monitorovať.)
Volá mi známa. –Dobrý deň. Tu je Jakabová. My...-
-Ja viem.- Preruším ju. Cvičila som vám Iris. Ako sa má Iriska?-
-No, za to vám volám...- A pani sa pustí do plaču. Cez slzy mi vysvetľuje, že Iris je chorá už päť dní a ich veterinár neprišiel na žiadne logické vysvetlenie jej ťažkostí. Boja sa o ňu, pretože jej stav sa zhoršuje.
-A prečo neprídete?- Pýtam sa. –Ako ju máme vyšetriť cez telefón?-
-No, my sme ešte u nás u veterinára...-
Nerozumiem tomu ani za mak. Majiteľka psa ide k veterinárovi, a potom so sestričkou iného veterinára konzultuje jeho pracovné postupy? Nemám slov...
-Kde je ten lekár?-
-Tu vedľa mňa.-
-Môžete mi ho dať k telefónu?- Pani smrká, súhlasí a po chvíľke sa ozýva mužský hlas. Pozdraví a predstaví sa. Tiež sa predstavím a pýtam sa:- Tak, čo je vlastne tomu môjmu šteniatku?-
(Pretože Iriska nie je len psom Jakabovie rodiny, ale je to aj Hrdličkina vnučka, Reyuškina prapravnučka a je to posledný psík z mojej chovateľskej stanice o ktorom viem, posledný z Reyuškinej línie.)
-Ešte sme na to neprišli...- lekár sa pustí do vypočítavania vyšetrení, ktoré urobili, liekov ktoré nasadili, číta mi výsledky, ale záver je taký, že Iris sa má zle, nedokáže sa postaviť, má zmenenú koordináciu pohybov, nežerie, nepije... je na infúzkach. Čo mám povedať majiteľke? Že robia, čo je v ich silách, aj keď sa im nedarí zvrátiť stav psíka? Je to smutné, keď sa vás človek chytá, ako topiaci sa stebla a vy nedokážete pomôcť. Čo jej mám poradiť? Že nemala čakať tri dni a sama si ordinovať štvornásobnú dávku paralenu? Že mala prísť k nám? Pomohli by sme jej? Neviem. Neviem jej odpovedať, neviem určiť diagnózu – nie som veštica Theodora, neviem ju utešiť, povzbudiť, nič! A tak jej iba poviem, že ak chce, môže zajtra namiesto k nim, prísť k nám. Nemám čo vyčítať lekárovi, ktorý Irisku lieči. Všetko je lege artis (v súlade s vedeckými poznatkami) a nemám mať prečo na neho ťažké srdce. Vybrali si ho dobrovoľne. Pani súhlasí, že sa zajtra ozve a že isto príde. Poradím jej ešte, aby so sebou priniesla všetky výsledky, lekársku správu, RTG snímky, proste všetko, čo majú...aby sme vyšetrenia nemuseli opakovať, nestrácať čas a aby sme z nich zbytočne neťahali peniaze.
Prichádza pán so šteniatkom cane corso. Šteniatko má štyri mesiace, volá sa Atila a vypadá ako malá puma. Je nádherné. Konečne zvieratko, ktoré nie je choré a má sa k svetu. Pán prišiel iba pre odčervovacie tabletky a prišiel sa s ním pochváliť. Psík sedí nezaujato na stole, ja okolo neho behám, fotím si ho, hľadám vhodnú polohu, svetlo, pózu... Atila sedí, ani sa nepohne, na tvári výraz meditujúceho Budhu.
-Môžem mu sem dať vytetovať hákový kríž?- z mojej fotografickej vášne ma vyruší pánov hlas.
-Hákový kríž?- Pýtam sa, aby som sa uistila, že som dobre počula.
-Áno. Sem na hruď. – Ukazuje na biely fľak na psíkovej hrudi. -Nemám rád....- A pustí sa do vyrátavania všetkých farieb, rás a národností, ktoré ho iritujú.
-Nemôžete.-
-Prečo?-
-To je propagácia fašizmu.-
-Aj na psovi?-
-Aj na psovi.- Prikyvujem.
Pán je nespokojný a mrmle si pod nos. Zaplatí za tabletky, zloží Atilu zo stola a poberie sa domov.
Ozve sa opäť môj telefón a v ňom dcéra Iriskinej majiteľky, že práve skončili u lekára a idú k nám. Ja začínam s Vladom robiť králička, ktorému sme pred tromi (štyrmi?) mesiacmi vyšklbali skoro všetky spodné zúbky. Opäť má absces a opäť zhnité korene, ktoré treba ešte vytrhnúť. Poprosím Jurka, že keď príde Iris, aby sa jej ujal. Zbežne mu vysvetlím o čo sa jedná, Vlado ma už vyvoláva, lebo králiček spí. Odchádzam do operačky a zatváram za sebou dvere. Už som zase v „inom svete“, v ktorom neviem nič, čo sa deje vonku. Často sa stane, že strávim v operačke celý deň a neviem ani, aké bolo cez deň počasie, či koľko a akých pacientov sme mali. Králiček je síce schudnutý, ale predsa sa má asi troška lepšie, lebo od poslednej návštevy troška pribral. Ale má znova dva abscesy a zhnité zvyšky zubov, ktoré mu musíme vybrať. Vlado skúma vnútro papuľky, hľadá vhodnú polohu, vhodné „technologické postupy“, najvhodnejšie nástroje... zajko spí, my vyberáme absces a púšťame sa do vyberania koreňov. Je to opäť namáhavé, aj keď nedokážem zhodnotiť, či to bolo horšie minule, alebo dnes. Kus sánky sa vôbec neprirástol a pod kožou objavujeme kliny, ktoré sme mu tam nedávno dali. Nevytvoril sa tam žiadny kalus. Každopádne dnes musí ísť von aj jeden hlodák, lebo je odumretý, hnilý (z toho ten absces), ibaže koreň hlodáku je zrastený s koreňom stoličky. Trápime sa dlho. Teda- Vlado sa trápi. Ja držím papuľku zajkovi, ktorý sa občas preberie zo svojho narkotizačného sna a Vlado mu opäť dopichne anestetikum... Celá operácia trvá viac, ako hodinu a na záver mucko prestáva bojovať a jeho srdiečko dobije. Opäť bez slova okamžite vstávam, naberám adrenalín, antisedan, Vlado robí masáž srdca... ale dva zázraky na tom istom mieste sa dnes nekonajú. Po desiatich minútach resuscitácie sa zmierime s tým, že zajko svoj život dožil. Mlčky ho došijeme, umyjem ho, upracem a Vlado volá majiteľke...
Prichádza Zuzka. –Maťka, niekto ťa hľadá.- To bude isto majiteľka Iris. Hútam a nemýlim sa. Iriska leží v kufri, má kŕče, nedokáže sa ani postaviť, otočiť, padá a naráža jej hlava... volám Jurka, aby mi ju pomohol vybrať z auta. Cestou na stôl sa jej prihováram, ale neverím, že ma pozná, že reaguje, neviem ani, či ma počuje, vidí, či vôbec vníma. Jej stav je kritický a tak jej jednou rukou držím zadné nohy, aby sa nemykala, druhou rukou ju držím za ruku, ktorú Jurko holí, zavádza jej kanylu, dáva lieky na ukľudnenie a proti kŕčom... majiteľky plačú. Ja hľadím na krásne ryšavé telo, na ktorom ani ťažké poškodenie ešte nezanechalo stopy. Nemôžem si pomôcť- neuveriteľne sa výzorom podobá na svoju praprababku i babku. Po Rey šteniatka dedili podobu, akoby jej z oka vypadli. Iriska je krásne zviera. Ibaže ja viem, že jej dni (skôr hodiny) sú spočítané... je mi to ľúto. Nie len preto, že je krásna, má vynikajúcu povahu a má len šesť rokov. Možno aj preto, že jej babka- moja Hrdlička, zomrela pred piatimi mesiacmi vo veku jedenásť a pol roka... a Iriska... akoby som videla Hrdličku za mlada.
Dávame jej infúzne roztoky, Jurko robí sono (objaví poškodenú pečeň), študuje výsledky vyšetrení (rozhodne sa pre nové, lebo tie sú z pred včerajšku) a medzitým držím stále Iris, aby sa jej telíčko nezvíjalo v kŕčoch, ktoré síce trocha povolili, ale nie celkom. Druhou rukou ju hladkám po hlavičke a prihováram sa jej.
Výsledky krvi sú za pár minút. Poškodená pečeň, mierne zvýšené obličkové testy a podľa všetkého aj porážka, ktorá toto krásne zvieratko postihla. Triaška a kŕče pomaly ustávajú, aj keď nie celkom. Prenášame ju do hospicu na deku, kde bude v šere a tichu, aby ju vonkajšie podnety nerozrušovali. Jurko vysvetľuje zronením majiteľkám čo ich sučku trápi a aká je prognóza (nepriaznivá)...
Postupne sa všetko vyprázdňuje. Upratujem, kontrolujem Iris a pomaly sa chystám domov. Jurko má nočnú a tak sa rozhodne, že ani neodíde domov, ale ostane v robote, pri ovčiačke... Rozlúčim sa s krásnym ryšavým psíkom, ktorý mal až doteraz taký úžasný a bezstarostný život. Ktorého všetci milovali a hýčkali a robili, čo mu videli na očiach. Neviem, či ju ešte uvidím aj zajtra, ale budem si ju pamätať živú a krásnu. Plnú sily a elánu, aká bola, keď bola u mňa, ako desaťmesačná na výcviku. Pohladkám Irisku, dám jej bozk na čelo, poprajem Jurkovi dobrú noc a odchádzam.
V aute si zapnem rádio. Z reproduktorov ku mne dolieha krik, že môj čas prichádza... tak neviem...
