Ratlík:
Je to tak tri roky. Bolo leto – horúčava, obedná prestávka. V robote bola iba Janka a ja – a ešte Gabina, ktorá so mnou robila interview. Sedeli sme spolu s Gabikou v inšpekčke, popíjali kávu a Gabina mi dávala rôzne „záludné otázky“, ako napríklad: prečo nie som veterinárka, keď mám rada zvieratá. (Na čo som jej ja odpovedala – za malého smiešku, že radšej budem múdra sestrička, ako hlúpa doktorka, a ani jedna z nás netušila, čo nás v najbližšej dobe stretne.)
Zrazu počujem náhlivé kroky, doletí Janka a spustí: baby, kde je nejaký lekár?! Dusí sa mi pes! Ty si lekár! Vravím jej, ale v okamihu vstávam a nasledujem ju do vyšetrovne, pretože jej hlas preteká panikou. Chápem ju. Robí len krátko. A viete čo je najhoršou nočnou morou lekára – nováčika? Že bude mať prípad, s ktorým si nebude vedieť rady a nebude nikoho, kto by mu pomohol, on zlyhá a pacient mu umrie. Nikdy by som sa v takej situácii nechcela ocitnúť. A tak cestou v hlave preberám všetky prípady, ktoré sme mali s dusiacimi sa psami a čo sme pri nich robili – teda: kolegovia lekári robili. A tiež neuvažujem nad tým, že ja som „iba“ sestrička, tak nech si doktorka poradí sama. Vo vyšetrovni stojí rodinka, dnes už neviem či boli traja, alebo štyria (Gabika by snáď vedela) a dohadujú sa, čia je to vina, že je ich pes v takom stave. Pani drží na rukách ratlíka.
Veď sa nedusí. Obrátim sa k Janke. Ale dusil sa. Má 40-tku teplotu. A odpadáva. Doloží.
Strčím psíkovi do zadku teplomer: 40,5. strčím ho do umývadla pod vodovod a pustím vodu.
Musíme ho ochladiť. Vravím Janke. V chladničke sú studené roztoky. Prines ich. Vyholíme mu nohu, zavedieš kanylu a dáme mu infúzky. A hydrocortizón. Zavolaj Vladovi a spýtaj sa na dávky.
Naše úlohy sa v tom okamihu vymieňajú, ale žiadna z nás sa nad tým nepozastavuje. Janka poslušne prinesie infúzky z chladničky. Zastavím vodu, vyberiem psa na stôl, holíme chlpy, Janka kanyluje a šup s ním opäť do umývadla pod studenú vodu. Medzitým mu už tečie zo stojana studený infúzny roztok a Janka odchádza telefonovať. Gabika stojí v kúte, opiera sa o stenu, pozoruje nás a mám pocit, že si robí poznámky aj bez debilníčka a spoľahlivo ich ukladá do svojej šikovnej hlavičky.
Prichádza Janka, dáva do infúzky hydrocortizón a opäť vyťahujeme psa z pod vody a meriame teplotu. 41! Opäť studená voda. Chladím mu brucho a stehná, opatrne mu polievam hlavičku a majitelia horekujú a obviňujú sa navzájom. Napokon, po dlhom čase chladení psa, keď sa jeho chrapľavý dych troška znormalizoval a aj jazyk nemal takú cyanotickú farbu, ale normálnejšiu ružovú, ich ukľudňujem, že stav sa zlepšuje, že nemusia mať obavu a hlavne nech sa už prestanú hádať, že nás to vyrušuje. Že sa psík proste na malom dvore prehrial, aj keď bol v chládku, pretože dvor je malý a vzduch tam stojí a neprúdi. (Čo všetko sa dozviete, keď sa viete správne pýtať...) A že bol doteraz zdravý a žiadnym chronickým ochorením netrpí. Je to „iba“ prehriatie (ktoré ho ohrozuje na živote).
Znova meriam teplotu: 40,3. Znova pod vodovod...
Znova meriam teplotu: 39,8 – znova pod vodu...
...Napokon sa ratlíkov stav stabilizuje. Prestávame ho oblievať. Utieram ho, Janka ho počúva, spomalím infúzku a nechávam ho na stole, aby sa troška spamätal. Majiteľom nakážem, aby ho strážili. Mám pocit, že keď budú niečo robiť, budú mať pocit, že sú užitoční a hlavne nebudú mať čas na stresy a na hádky!...
A to je v podstate všetko. Keď klesla teplota na normál, už mala Janka situáciu pevne v rukách a prvotný stres zo strachu, že jej umrie pacient, pominul. Rozhodla sa, že ešte počká na starších a skúsenejších kolegov, ktorí boli na obede a zdravotné problémy psíka prekonzultuje s nimi. Ale napokon bolo všetko fajn.
Na konci smeny prišla za mnou s ďakovaním, ale ja som mávla rukou, že je to dobré a hlavne, že náš pacient ostal žiť...
westík:
Prvý január. Nový rok. Myslím, že aj „šľapky“, aj policajti ešte spia a že jediný, kto ide v ten deň do práce som ja. (A Janka.) Vonku je sneh a ticho a mierny mrazivý opar, takže sa rovná cesta stráca na horizonte a nie je vidno takmer nič. Biele okolie sa pozvoľna mení na bielu oblohu a na celučičkej ceste som sama jediná a pociťujem takú pohodičku, že by som v teplom aute mohla ísť po tej ceste na koniec sveta. (Možno by som – po sto štyridsiatich hodinách jazdy, postupne míňala tabule pri ceste: za 3000 metrov koniec sveta. Neskôr: za 1000 metrov koniec sveta. Potom: za 350 metrov koniec sveta... Koniec sveta za tamtou tabuľou... A nakoniec by cesta končila v bielej „tme“ a keď by som sa dostala až k zátarasu, nebolo by už pre tú bielu „tmu“ za ten zátaras vôbec vidno. Takže by človek prekročil zátaras, urobil ešte krok a...)
Ale späť do polikliniky.
Vôbec si nepamätám či sme do desiatej vybavili nejakého pacienta. Ale možno áno. Napokon zazvonil telefón a v ňom sa ozval ženský hlas, že majú doma westíka a včera, keď bol Silvester a ľudia hádzali delobuchy, tak za zľakol, ušiel a že teraz sa vrátil a na krku má takú ale 5 centimetrovú ranku, zrejme, ako sa pchal popod plot. Či s ním môžu prísť, aby sme mu to zašili. Prikývnem že môžu a ešte sa spýtam, koľko im to potrvá. Vraj pol hodinku...
Po pol hodine prichádza manželský pár. Westík má naozaj na krku natrhnutú kožu asi v dĺžke 4 centimetrov, Janka ho váži, ja chystám na jednoduchú chirurgiu a ona manželov posiela do čakárne – vraj majú pol hodinku čas.
Psíka si premedikuje, zavádzame mu kanylu, uspávame. Holím operačné pole, nahrubo umývam a Janka kontroluje ranu, a ako ju bude asi šiť a či si bude musieť okraje rany upraviť. Zaujme ju ďalšia maličká ranka, asi 5 centimetrov od tej prvej. Kontroluje ju a napokon sa ozve, že tam dá nejaký približovací steh. Ako psíka otočíme, objavíme na druhej strane krku tiež malú ranku, presne na tej istej úrovni, ako na opačnej strane. Oholím aj to a odchádzame do operačky.
… Je to v podstate jednoduché. Skontrolovať vnútro zranenia, zošiť podkožie a potom kožu. Dať psíkovi analgetiká, antibiotiká a je to. Ale na to, aby sme rozsah poškodenia skontrolovali, musíme troška ranu predĺžiť, aby sme videli dovnútra. Janka chytí nožnice, nastrihne... ešte nastrihne, nakloníme sa k „diere“... a zhíkneme! Pod maličkou, 5 centimetrovou roztrhnutou kožou sa ukrýva veľké, cca 12 cm dlhé, devastačné poranenie. Pes má poškodené svaly až takmer na kosť a len zázrakom nie sú poškodené nervy a hlavná cieva.
Toto nie je od plotu. Vravím. Zrejme ho zdrapil nejaký veľký pes pod krk a skoro mu ho odhryzol. Pozri na tú druhú ranu.
Janka nastrihuje aj druhú ranku, ktorá je rovnobežná s prvou a je len pár centimetrov od nej. Tam nás čaká podobné zranenie.
To je po očných zuboch. Dedukujem a nemusím byť pri tom ani Sherlock Holmes, je to úplne evidentné. Pes má hlavu takmer odhryznutú od tela.
Tak, toto nám nebude trvať pol hodinky. Vzdychne Janka. Kým mám ešte „špinavé“ (nevydezinfikované) ruky, odchádzam za majiteľmi a oznamujem im zlú správu. Chirurgia nie je jednoduchá, zranenie je ťažké, operácia bude trvať možno aj dve hodiny a tiež bude oveľa viac stáť a že najlepšie urobia, keď odídu domov, psíka si po operácii aj tak necháme u nás na pozorovaní. Ešte ich uistím, že urobíme všetko, čo bude v našich silách, že to určite prežije a nemusia mať strach. A že nech idú kľudne domov. Uveria mi každé jedno slovíčko. (Neklamem.)
Popis operácie by bol asi nudný. Ak je to len trocha možné, nikdy sa chirurg nesnaží pevne zošívať svaly spolu, lebo v tom mieste nekrotizujú. Iba ich opatrne popribližuje a snaží sa zachovať anatómiu tela čo najviac v pôvodnom stave. Ibaže v tomto prípade sú svaly na franforce, ktoré musíme obstrihať a šiť proste svaly so svalmi a dávať pozor na nervy a cievy. Reparácia trvá skoro dve hodiny.
Tak. Vzdychne po dlhom čase Janka. Teraz ho otočíme a uvidíme, čo nás čaká na druhej strane.
Otáčame psa, znova si čistíme operačné pole, Janka nastrihuje kožu, aby videla čo je pod ňou. Podobné zranenie, ako na pravej strane, iba troška menšie. Uvažujem, že je to po očných zuboch z mandibuly – spodnej čeľuste – tie sú troška menšie.
Opäť sa Janka snaží všetko dať do pôvodného stavu, ale veľmi to nejde, a tak robíme čo je v našich silách, aby boli svaly na krku aspoň trocha funkčné. Keď všetko zošije, pozrie na maličkú „bodečku“ asi 5 centimetrov od rany. Stopa po druhom očnom zube sánky. Je to iba krvná podliatina.
To nechaj tak. Vravím. To sa vstrebe, tá podliata krv. Pre istotu tam spravím dierku, nech môže ranový sekrét vytekať. Vraví Janka a už „šťúra“ nožnicami do podliatiny. Nastrihne ju asi centimeter a mierne potlačí. Nič. Ranový sekrét nevyteká. Spraví väčšiu dieru a vraví, že sa tam podíva. Ešte kúsok nastrihne... opäť sa nakláňame nad „dieru“ … a opäť híkame. Čaká nás presne to, čo na pravej strane – veľké poškodenie svalov a hlava takmer odhryznutá od tela.
Veď tam bola iba malá bodečka!... Šomrem potichu. Už nás bolia od toľkého sedia nie len zadky, ale hlavne chrbty. Ale všetko poctivo pozošívame... aj keď to trvá znova skoro dve hodiny...
Napokon skončíme presne tak, ako by sme skončili jednoduchú chirurgiu – dávame psíkovi analgetiká a antibiotiká. Janka telefonuje majiteľom, ja ho prekladám do klietky, prikrývam, aby mu nebola zima a hladkám po gebuli, ktorú takmer stratil. Na oboch stranách krku má vedľa seba 7 centimetrov dlhé zošité jazvy, ktoré pre tú rovnobežnosť a preto, že sú hneď za hlavou, vypadajú, ako žiabre žraloka... (teda, mne tak pripadajú).
A opäť je to všetko. Psík sa „zázračne“ zotavil a po dvoch dňoch si ho odviezli majitelia. Keď prišli na vyberanie stehov, boli už rany zahojené a hlava mu držala pevne na krku... Často sa pozastavujem nad výdržou týchto nám oddaných a milujúcich tvorov. Vydržia to, čo by nevydržal žiadny človek a nikdy pri tom nešomrú. Nikdy neplačú nad nespravodlivosťou sveta a že prečo práve oni. Zvieratá sú vo svojej výdrži bolesti obdivuhodné a vo svojom utrpení hodné nie len súcitu, ale aj lepšieho zaobchádzania s nimi. (A myslím úplne všetky zvieratá - aj tie, ktoré pokladáme iba za živé stroje na rodenie, alebo produkciu mlieka, či mäsa, aj tie, ktoré exploatujeme až na "dreň"...)
Mala som v pláne vám opísať ešte jeden ťažký prípad, ktorý sme spolu s Jankou riešili. Vtedy už iba vzdychla: ani sa nečudujem – zase robíme spolu. Nám sa vždy ujde niečo výnimočné, keď sme samé v robote.
Ale o tom, pre príliš dlhý blog, niekedy na budúce – napríklad zajtra. Alebo pozajtra. (Alebo možno ešte troška neskôr.)
Nech sú vaši psíkovia vždy iba zdraví... Dobrú noc.
