Zápisky z veteriny- komu zvonia do hrobu

Hneď ráno prichádza bernský salašnícky pes- brucho má nafúknuté, ako balón. Po chvíli zistíme, že sa jedná o ascites- v brušnej dutine sa mu tvorí tekutina- je isté, že vnútorné orgány nefungujú tak, ako by mali.
Janka- naša nová kolegyňa – čerstvá absolventka vysokej školy, sa ho ujíma. Odoberie krv na hematolku i biochemku.... po pár minútach prináša výsledky, z ktorých je jasné, že psíkova pečeň je nefunkčná. Robíme ešte sono, ktoré preukáže poškodenie pečene. Zmeny sú nezvratné ( cirhóza pečene)a psíkovi sa dá pomôcť už len dožiť si zvyšok života. Aký bude dlhý na nás nezáleží. Keďže liečba je už len podporná a psík sa má veľmi zle, majitelia sa rozhodujú pre eutanáziu.
Neodsudzujem ich. Nikto z nás nedovidí do hĺbok ľudských tragédií, nevidí, aké dôvody vedú ľudí k činom, pre ktoré sa rozhodujú. Ostáva nám iba zmieriť sa so skutočnosťou tak, ako sa zmierujú majitelia.
Posielame ich vedľa- do infekčnej časti. Tak im necháme ešte pár chvíľ na to, aby sa spolu rozlúčili, zaspomínali na časy prežité spolu, vysvetlili mu, že to robia z lásky, pretože sa nechcú pozerať na to, ako sa bude trápiť........... a potom už len tma, ktorá obostrie myseľ .... a telefonát do kafilérky, že nás majú zajtra navštíviť.
Prichádza zajačik- králik. Králiček...Je to dva dni, čo sme ho s Vladom spolu robili. Zajko mal na spodnej čeľusti absces. Robili sme mu RTG snímok, ktorý preukázal, že má všetky stoličky v sánke odhnité- z toho to hnisanie. Najlepšie by bolo zúbky mu povyberať, ale majiteľke to neodporúčame, pretože by s najväčšou pravdepodobnosťou došlo ku patologickej fraktúre sánky. Bral tri týždne antibiotiká, nepomohlo a teraz prichádza majiteľka- mladá baba- zmierená s osudom a trvá na operácii. Súhlasíme- veď napokon ušiakovi nič iné nezostáva.
Nachystám všetky veci, kým Vlado robí nový snímok, zubárske kliešte, beinovu páku, a keď zajko spí, oholíme mu bradu a dávame sa do rezania. Už vybratie samotného abscesu je tak trocha umenie, pretože je ,,vrastený“ do kostí sánky a musíme ho od kostí doslova odsekávať. Trvá to dlho, ale keď skončíme, máme iba polovicu práce za sebou. Teraz musíme odstrániť príčinu tvorby abscesu- zhnité zuby.
Zajkovia majú papuľky úzke a dlhé, otvoriť ich tak, aby človek videl dnu a dokázal sa orientovať, je náročné. A robiť tam čosi beinovou pákou, i zubnými kliešťami je doslova umenie.
Umenie je už len uspať si zajka tak, aby spal dostatočne silno na to, aby necítil, ako mu človek trhá zuby, ale nie prisilno, aby sa zo svojho anestetického sna zobudil.
Pomaly Vlado vyťahuje úlomky zhnitých zubov, snaží sa ich vybrať aj s koreňmi, pretože inak naša práca nemá zmysel... trvá to dlho, musíme byť opatrní, pretože jedna strana sánky je od hnisu celkom rozožratá. Na jednej strane sa nám to podarí takmer všetko- až na jeden koreň. Druhá strana je ešte horšia a aj keď sa snažíme a sme nadmieru opatrní, predsa to len zničená kosť nevydrží a sánka sa láme na tri časti. Okrem toho zistíme, že hnis vyteká aj spod predných zúbkov- hlodákov. Tie muckovi vybrať nemôžeme- za prvé, by nemal čím jesť a zomrel by od hladu, z druhé, by sme mu pri ich vyťahovaní zničili celú papuľku.
Prestávame. Zajka nechávame spinkať- ranu prikryjem sterilným sušením a Vlado volá majiteľke, že operácia sa skomplikovala, nech príde, osobne jej povie viac.
Keď príde, Vlado trpezlivo rozpráva, ukazuje, vysvetľuje všetky problémy a neduhy a napokon navrhuje eutanáziu. Baba srdcervúco plače, nechce sa zmieriť s daným faktom, neustále omieľa, že :...,,ona je členkou rodiny(zajačica)....“ a že si život bez nej nevie predstaviť, že ju ľúbi, že máme robiť všetko, čo je v našich silách, že na cene nezáleží.... darmo Vlado dôvodí, že za pár dní tu budeme mať absces znova, pretože sa pod kožu naleje hnis vytekajúci z hlodákov, darmo tvrdí, že zajo len trpí, že nemôže jesť.... PROSÍÍÍMMMMM, BUDEM JU KŔMIŤ STRIEKAČKOU! JA JU VEĽMI ĽÚBIM!!......
Vzdávame to.... slečnu posielame domov, hľadám vhodné kliny a pokúšame s králičkovi vložiť do sánky dva kliny tak, aby mu ju držali pokope. Všetko ostatné je na prírode a my už nemôžem spraviť viac. Iba čas ukáže, či je príroda mocná čarodejka a zajovi sa sánka zrastie, alebo nie.
Obaja si uvedomujeme, že je to šialenstvo, pretože kosť je ako špongia- úplne rozožratá od hnisu a že tu už môžeme s čistým svedomím rozprávať o opičej láske- ktorá ani láskou nie je, iba obyčajným sebectvom.( vlastniť obľúbenú ,,hračku“.)
Ale je to želanie majiteľa a my ho rešpektujeme.
Trvá to, kým sa Vladovi podarí správne umiestniť kliny, potom už nasleduje iba zašitie podkožia a kože. Umytie rany, napokon solutio novicov. Zajkovi picháme atb. , analgetiká a ukladám ho na teplú podušku. Kým sa celkom nepreberie, zostane u nás, pod dozorom.
Toto všetko sme absolvovali pred dvomi dňami- teraz prichádza zajko na kontrolu a na injekciu. Konečne sa má trocha lepšie. Aspoň niečo. Uvidíme, čo bude ďalej.
Po nejakým bežných očkovaniach prichádza ďalší ťažký pacient. Tiež k nám chodí už dlhšie. Je to psík bígla, ktorý má parézu panvových končatín. Hlboká citlivosť bola zachovaná a psíkovi sa dostávala adekvátna liečba vrátane magnetu. Teraz sa ale jeho stav náhle zhoršil, hlboká citlivosť je porušená- psík nereaguje už ani na bolestivé podnety a majitelia sa rozhodli pre uspatie.
Opäť absolvujeme raňajší ,,ceremoniál“- majiteľov posielame do infekčky, kde budú mať súkromie a budú sa môcť bez svedkov rozlúčiť. Nezaobíde sa to bez sĺz a kvílenia, pretože do posledku dúfali, že sa z toho ich havino dostane. Nedostal a jeho život ukončí ,,vitamín T“.
Občas sa stávajú takéto veci, ale je to deprimujúce, keď sa začnú vŕšiť a vy vidíte potom už iba to negatívum.
Po uspatí bígla ďalej pracujeme.
Občas uvažujem nad dvomi rozdielnymi svetmi. My- lekári, ktorí sa snažia čosi dosiahnuť a potom majitelia, ktorí si od nás vezmú zvieratko ubolené po operácii, či inom ťažkom zákroku a musia s jeho bolesťou prežiť deň, či ťažkú noc, zatiaľ čo my sa venujeme iným pacientom a bolesť a trápenie každého jedinca vypustíme z hlavy. Viem, že v tom nie je sebectvo, či alibizmus. Naozaj sa musíme úplne sústrediť na každého pacienta. Okrem toho by toľko bolesti a smútku nikto z nás neuniesol....
Prichádza moja známa- naše deti chodili spolu na základnú školu.( Je to už dávno, predsa len, keď sa stretneme, tak spolu prehodíme pár slov o deťoch a psíkoch.) Prináša svojho papilona- psíka, ktorý už dlhší čas kríva na zadnú nôžku. Majiteľka ho má na rukách, na ktorých má natiahnuté kuchynské chňapky. –Viete, on inak nie je zlý.....- Ďalej sa ani neoplatí počúvať. Jasné, nik nie je zlý, dokiaľ od neho človek niečo nevyžaduje. Potom sa mení na despotu deväť z desiatich malých psov. Ľudia si proste myslia, že ak majú psa malého plemena, oprávňuje ich to k tomu, že z neho ,,vychovajú“ idiota, despotu a psieho kamikadze, ktorý bude bez rozmyslu napádať všetko, čo je len o pár centimetrov väčšie, ako on.... ale v podstate nie je zlý.... ( Väčšinou počujem užaslé vzdychy- Aký je zlatý...- keď ma dvojkilový yorky zbesilo klofe do rúk.)
Zuzka jej povie, že potrebujeme vidieť, ako psíča kríva, nech ho zloží na zem.
-Ale potom ho už nechytím.- Oponuje majiteľka. Zuzka na mňa pozrie, ja letmo prikývnem a pozatváram dvere.
-Maťka vám ho chytí.-
-Ano?- Pozrie sa kamoška na mňa.
-Jasne.- Usmejem sa. –Len ho pusť.-
Psík začne pomaly cupkať po vyšetrovni a my sledujme jeho krivkanie.
Na ďalšie vyšetrenie ho budeme musieť prehmatať, a keďže je psík ,,inak dobrý“ , použijem svoj osvedčený hmat, zdrapím ho za huňatý golier a prihovárajúc sa mu( nestresuj! Ukľudni sa! No čo robíš cirkus?!...) ho držím tak, aby ma neklofol a Zuzka mu mohla pichnúť injekciu s narkotikom.
Odchádzam za inými povinnosťami, pretože viem, že mám desať minút čas, kým látka zaberie. Z práce ma vyruší až Zuzka, ktorá ma opäť ohlási: -Pomôžeš mi stým papilonom?-
Bez slova ju nasledujem. Teraz chytiť prispaté telíčko je už hračka, aj keď stále jačí, akoby ho drali z kože. Znova mu jemne, no zároveň rázne vravím, aby nerobil cirkus a keď psík vidí, že kvílením nič nedosiahne, prestáva.
Pately má v poriadku, zlomeniny, luxácie, rôzne rany, udreniny.... sme nenašli a tak sa ešte rozhodujeme pre RTG. Zuzka dospáva zvieratko, aby sa pri snímkovaní nehýbalo, ja obliekam majiteľku do ochrannej vesty....(cvak...)
-Kým bude snímok, spravím ti malé presso.- Ponúkam kamošku, ktorá vďačne prijíma. Stihneme prehodiť ešte pár slov a už je tu Zuzka so snímkom, ktorý odhalí fraktúru osi penisu.... papilon pri nejakých svojich sexuálnych hrátkach netrafil, kam chcel, narazil do niečoho tvrdého a zlomil si kostičku v............
Keďže je to zlomenina stará a pri čúraní mu nevadí, dávame mu len analgetiká, no a naordinujeme sexuálnu zdržanlivosť, kým nebude celkom fit.
Je večer. Jurko má rozrobeného nejakého pacienta a tak prichádza za Vladom, ( s ktorým práve zanietene diskutujem o vlastných problémoch) a prosí ho, že mu volal kamarát, ktorý sa k nám ponáhľa so sučkou francúzáka, ktorá skolabovala a vôbec sa nehýbe, aby sa jej ujal.
Obaja vstávame zo schodov záhrady a prichádzame do vyšetrovne práve vo chvíli, keď sa ozve zvonček na dverách.
Sučka je podchladená. V kŕčoch, bielka očí má popolavosivé, cievy skolabované a zaviesť jej venóznu kanylu chvíľu trvá. Vlado vyzvedá anamnézu, ale majiteľ nám toho veľa nepovie. Iba to, že bol v práci a volal mu otec, že psovi je nejako zle, iba leží a nehýbe sa. A tak sa vypýtal z roboty, naložil psa a ponáhľal sa k nám. Pomaly jej púšťam infúzku, zatiaľ čo jej Janka pichá pod kožu adrenalín. Zapínam podušku, aby sme sučku zohriali, ale za pár sekúnd unaveným telom prebehne kŕč a psík vydýchne naposledy. Majiteľ stojí onemený, stále nechce uveriť, že je koniec.
-Moja, bojuj!- Vraví už mŕtvemu telu.
-Už vás nepočuje.- Ozvem sa.
-Ako to vysvetlím žene?- Pozrie sa Jurkovi do očí a všetci mlčíme....
Čo na to povedať? Na niektoré otázky proste nie sú odpovede. Čo? Navrhnúť mu pitvu, aby mal aspoň predstavu, na čo jeho zvieratko zomrelo? Možno to troška zmierni výčitky, že za jeho smrť nenesie zodpovednosť majiteľ, ale žiaľ to nezmenší.....
-Čo som dlžný?- pýta sa zronený majiteľ a Jurko len mávne rukou: -Nič.-
Odnáša mŕtve telo do infekčky a keď všetko dokončí- pitve ho. ( Zomrela na septický šok- ale čo bolo príčinou septikémie...............?)
Je večernejší večer. Všetko upracem, klienti už dávno nie sú. Povypínam prístroje, pozatváram okná, pozamkýnam.... a už sama v práci si sadám k počítaču a prezerám si elektronickú poštu. Objavím mail od priateľa, ktorý mi posledné dni píše často. Pred nedávnom mu zomrela žena a ,,vďaka“ jej dlhoročnej a ťažkej chorobe, no predsa len nečakane smrti sa ocitol v ťažkej životnej situácii, kedy stratil jednu istotu za druhou- prišiel o milovaného človeka, o prácu, ktorú spolu s manželkou robil pätnásť rokov, o majetok, o strechu nad hlavou....je tak fyzicky i psychicky rozbitý, že jediné východisko vidí v dobrovoľnom odchode z tohto sveta a v maily mi popisuje, ako to spraví.
Za celé tie týždne, čo si spolu píšeme, sa jeho zúfalstvo iba prehlbuje a smútok za ženou sa stupňuje.
Nedokážem nájsť už jediný argument, ktorým by som sa snažila odhovoriť ho od jeho rozhodnutia....
Nedokážem mu už ani odpísať (nechávam si to na doma)a tak unavená a na smrť smutná sadám do auta a idem domov. Pustím si Halloween- Mr. Torture –pán mučiteľ. ( vitajte v mučiarni- hlási nápis nad vchodom. Smeje sa, ako náhle ťa zdrapí. Vypadá, ako šialený surovec. Vo vnútri cítiš muky- bolesť práve začína....) znie z reprákov, ktoré si púšťam na plné pecky v nádeji, že prehlušia moje myšlienky v hlave.(....pán mučiteľ rozdáva bolesť... môžeš ho zastihnúť na webe....) áno, aj na webe nájde človek bolesť(....telo, duša a myseľ sú zapálené... každý zmysel je rozpolený a rozodraný..... pán mučiteľ....pán mučiteľ....) počúvam slová, ktoré viem už naspamäť a po tvári sa mi rinú slzy slané ako more. Pesnička skončí, no pustím si ju znova a potom znova.... hučí mi v ušiach, rezonuje v hlave.... pán mučiteľ rozdáva bolesť....
Plačem nad všetkými nešťastnými a utrápenými dušami a je jedno, či sú dvoj, či štvornohé.... Plačem a plačem, lebo nemôžem nič viac. Plačem nad krutosťou sveta, nad bolesťou opustených... plačem nad sebou, že som taká bezmocná....plačem až po dom.
Ano- klasik mal pravdu- keď počuješ umieračik, nepýtaj sa komu zvonia do hrobu- zvonia tebe...(mne...)