Volá dnu pani, ktorá ho ráno vytiahla z postele. Má dobermana, ktorému je veľmi zle. Bola tu prvýkrát pred týždňom- jej psík nežral. Dostal infúzky, injekcie od bolesti, lieky a asi sa mu uľavilo, lebo na prikázanú kontrolu neprišla. Teraz mu je zase veľmi zle, už ho musí priniesť na rukách. Kým sa o neho Vlado stará, púšťa mu znova infúzie a oboznamuje pani so všetkými možnosťami liečby a s ich rizikami( aj kladmi), ja zatiaľ ,,objavím“ v klietke sučku ši-cu. Čítam si diagnózu na prijímacom formulári a pozerám výsledky biochemky a hematolky. Sučke zlyhávajú obličky, kreatinín má 500. Čítam si liečbu a prihovorím sa zvieratku.
-Ahoj malá. Ako sa voláš?-Trocha sa hnevám na kolegu, ktorý ju prijímal- nenapísal jej meno. Ale možno je to pre neho nepodstatné. Je dogmatický kresťan, ktorý verí, že zvieratá sú menejcenné. Je mi z toho smutno. Vždy je to smutné, keď vidíte ich očká, ako sa na vás pozerajú a vy im nedokážete pomôcť. Ale keď je to psíča takého plemena, ako mám aj ja, tak mi je ešte horšie. Viem, že by som to tak brať nemala, ale proste je to tak. Sučku pustím na zem a upracem jej klietku. Je jej tak zle, že neurobí ani krok a ľahne si na zem.
Och Bože, umierací deň. Vzdychnem v duchu. Prečo?
Šicku dám späť do klietky a hladkám ju po hlavičke. ... zase na mňa pozrie tými ubolenými očkami....
Nie je ešte otvorené pre verejnosť, ale ľudia už zvonia. Vlado otvára a prichádza boxerka objednaná na operáciu. Má obrovský nádor na nohe. Vlado im zase rozpráva o možných komplikáciách. Sú s tým urozumení, boxerka má dvanásť rokov- výkon na boxera- a má neuveriteľnú chuť žiť. Neustále sa vytešuje, funí a teší sa z mojej pozornosti. Chcem zatvoriť dvere čakárne a objavím v nich pani bez psíka. –Vy ste spolu?- Pýtam sa a ukazujem na majiteľov boxerky a na psa.
-Nie, ja tu mám postreleného psíka.-
Keď Vlado hospitalizuje boxerku Ajdu, prosím ho, aby vybavil aj toho postreleného psíka, aby pani nemusela čakať do deviatej. Kým skončí, je deväť a už je tu aj Jurko so Zuzkou. Dnes sme v takejto zmenšenej zostave.
Robíme si rannú kávu a rozdeľujeme si úlohy a plánujeme objednané operácie. Aj dobermana chceme operovať, ale je taký zoslabnutý, že musí byť najprv aspoň dve hodiny na infúzkach, až potom sa môžeme do neho pustiť. Okrem toho má šelest na srdci tretieho stupňa, takže, aj keby bol klinicky zdravý, operácia by bola veľkým rizikom. Toto všetko majiteľka vie a je z toho veľmi smutná.
-Martinka, I need your hepl.- Vraví Vlado a ja ho bez slova nasledujem.
-Vyber Ajdu,- vraví mi cestou, -a pomôžeš mi ju zakanylovať.-
Ajda sa zasa teší a tancuje na stole.
-Ty si ale číslo!- Vraví jej Vlado. –Ja som sa takto netešil, keď ma išli operovať.- Ani ja. Pomyslím si.
..........Ajduška spí a my sa chystáme odpreparovať jej nádor veľkosti pomaranča. Bude to ťažká robota, lebo nádor nie je ohraničený a vrastá do svalstva. Aj cez kožu vidno velikánske cievy, ktoré ho vyživujú. Nachystám klasický operačný set, k nemu pridám ešte ďalších sedem cievnych peánov , adrenalínové oplachy, ,,kilo“ sušenia... donesiem velikánsku sterilnú rúšku, ktorá mi pri rozprestieraní padne na zem a tak musím ísť pre druhú. Vlado si sadne k stolu, ja si oproti nemu stanem, lebo tak mám všetko lepšie po ruke, aj keď musím stáť počas celej operácie.
Keď spraví prvý rez elektrickým skalpelom spýtam sa ho: - Aj si občas povieš: pane Bože pomáhaj mi?-
-Vždy!- Odpovie, nezdvihnúc hlavu od rezu.
...... operácia trvá tri hodiny a je veľmi náročná- čoho sa ( doslova ) iba dotkneme, to krváca . Používame adrenalínové obstreky, komprimujem cievy, čo je veľké pálime elektrickým skalpelom, alebo podväzujeme. ... medzitým kolegovia vybavujú ,,banality“ .
-Vieš aká je toto cieva?- Pýta sa ma Vlado a ukazuje na obrovskú cievu.
-Neviem.- Priznávam poctivo.
-Cefalika. Na tú musím dať sakramentský pozor. Tej sa nesmiem ani dotknúť. Musím si neustále kontrolovať kde je.-
Je to síce ľahko povedané, ale v tom nádorovom ,,bodreli“ je to problém, a tak sme nesmierne opatrní a často sa Vlada pýtam:- Kde máš cefaliku?-
-Tu!- Ukazuje mi. –Neboj sa, kontrolujem si ju.-
Asi po hodine prejde cez operačku Jurko a povie:- Doberman práve dodýchal.- Aj cez zavreté dvere počujem pani plakať. Bol to krásny pes. Ale to je len môj pohľad. Ona ho ľúbila a pre ňu to bol najlepší pes na svete. Jurko sa pýta, či môže urobiť pitvu.
Prejde ďalšia pol hodinka, keď zase prejde okolo a počujem ho, ako telefonuje:
- Dobrý deň, veterinárna poliklinika. Vy u nás máte sučku ši-cu....- po krátkej odmlke, keď asi majitelia ,,prikyvovali“ , pokračuje:- No, nevypadá to s ňou veľmi dobre. Teraz som jej robil biochemku a kreatinín sa zo včerajších 500 zvýšil na 750. Za dvanásť hodín stúpol o 250 jednotiek. To je veľmi zlé. Je mi ľúto, ale vaša sučka sa neuzdraví....- predstavím si ten milučký ksichtík a prestanem počúvať. Na dnešný deň je tých zlých správ viac než dosť.
...Dokončíme operáciu Ajdy. Trvá mi pol hodiny, kým všetko upracem.. .je jedna hodina poobede, objednávame si obed a keď ho prinesú, vyjdeme s ním do záhrady. Je krásny čas a tak si aspoň vo chvíľach voľna vychutnám dnešný deň, veď- možno pôjdem domov až po tme. Položím si jedlo na stôl a odchádzam dnu pre šicku. Položím si ju na kolená, jednou rukou jem a jednou je hladkám.
-Prečo si ju vzala von, keď nechodí?- Pýta sa ma Zuzka.
-Umiera a nechcem, aby bola sama. Chcem, aby ten zvyšok života prežila s niekým, kto ju má rád.-
To je jediné, čo jej môžem ponúknuť a to ma deprimuje. Skloním sa nad svoje jedlo a tvárim sa, že mi iba padlo niečo do očí. Ostatní to iste vidia a tak sa tiež tvária, že sú zaujatí svojim jedlom.
Po jedle ju zložím na zem, či si predsa len trocha nepochodí. Napne je na vracanie a vyvráti čisté žalúdočné kyseliny. Jej telo je otrávené odpadovými látkami. Viem ako sa cíti. Ja som to už tiež zažila. Utriem je ovracanú papuľku a zase ju trocha ,,pomojkám“....
Večer si prídu pre Lupínu. Tuší nejakú zradu a preto odíde dopredu, k ceste a nechce prísť ani na moje volanie.
Po pol hodine predsa len prichádza. Ja medzitým vyzvedám u nových majiteľov, v akých podmienkach bude žiť. Je to naša bývalá kolegyňa ( sestrička) a to ma trocha utešuje. ( a okrem toho- budem ju chodiť navštevovať).
Zuzka jej ( Lupíne) dá ecepromazín, aby sa ukľudnila. Aj keď viem, že tento deň musel raz prísť, aj tak mi je z neho smutno.
Keď vyjdem o desať minút do záhrady, zbadám Lupínu, ako omámeno leží pri dverách a pozerá na mňa smutnými očami a keď ju oslovím, slabo pokyvká chvostom. Acepromazín už zabral. Prídem k nej, kľaknem si ( a asi mi teraz neuveríte, ale Lupína má v kútikoch očí slzy.) Utieram jej ich palcom, bozkávam ju na papuľku, na hlavu, na nos a vravím jej:- Prepáč, prepáč, prepáč. Budeš mať novú rodinu. Bude ti dobre....-
Viem čo by mi povedala:- VY ste moja rodina!-
Zase sa cítim, ako zradca... my sme boli je rodina...
Je sedem hodín večer. Vlado sedí na schodoch do záhrady a fajčí. Prisadnem si k nemu a poviem:
-Terry Pratchet povedal, že z hľadiska večnosti je krátky život rovnocenný s dlhým. Z hľadiska ľudí, je ten dlhý život lepší. Nie je to tak. Lepší život je lepší.-
Zasmeje sa.
-Nesmej sa. Je to tak.- Vravím. –Na čo ti je dlhý život v utrpení? Radšej nech je kratší, ale lepší!-
-LEPŠÍ JE LEPŠÍ!-
