Mimi je sučka zlatého retrievera farby bielej kávy. Prvýkrát som ju stretla v našej ordinácii minulý rok niekedy v lete. Mala asi štyri mesiace. Bola vychudnutá, zúbožená a na prijímacom formuláry som si prečítala- vracanie, nechutenctvo.... naordinovaná jej bola hladovka, infúzie, antibiotiká, dostala kontrast a robili sme snímky RTG, či má priechodný zažívací trakt....
To bolo v poriadku, aj krvné vyšetrenia a tak sme to uzavreli ako dietetickú chybu, nasadili sme diétne krmivo a po hladovke sme jej pomaly začali ponúkať diétu. Mimi sa tvárila, že jej je úplne fajn a bola by jedla ako drak, však mala prázdne brucho po hladovke. Po dvoch dňoch išla domov. Majitelia sa tešili, že to nie je nič vážne...
Ale po pár dňoch bola u nás zasa. Zas som ju ráno objavila v dolnej klietke s papierom pripnutým na pletive.... znova absolvovala všetky vyšetrenia, opäť musela hladovať, dostávala infúzky, robili sme jej sono, dostala kontrast s následnými RTG snímkami, či nemá cudzí predmet v žalúdku, či črevách..... proste zase sme na nič neprišli. Majiteľky sa medzitým živo zaujímali o jej zdravotný stav a chodili ju aj dvakrát denne pozerať. Stále sa vypytovali, kedy ju pustíme. Opäť sa jej stav po pár dňoch zlepšil ( majiteľky sa tešili) a my sme ju zasa pustili domov s vrecom diétnych granúl a s prísnymi ponaučeniami, že NIČ INÉ NESMIE JESŤ(!) iba diétu, ktorú sme jej naordinovali.
Mimi už poznala každého z nás, už sme sa všetci vystriedali pri venčení, pri hladkaní, pri infúzkach.... samozrejme, bola veľmi pochudnutá, ale uisťovali sme mladé baby, že keď sa rozožerie, tak to za chvíľu nebude ani vidno.
Tentoraz prešli asi štyri dni, keď Mimi priniesli. Už sa ani nepýtame, aké má problémy. Je to na porazenie. Začínam slečny podozrievať, že sa nedržia našich rád. Veď ako je inak možné, že u nás sa jej vždy polepší, ale doma jej je zle? Tieto kacírske myšlienky zavrhujem, keď slečna volá do ordinácie a plačlivo sa pýta, ako sa jej miláčik má.
-Viete, my sme sa už aj doma rozprávali o tom, že by sme ju dali uspať, aby sa netrápila...- Vraví plačúc.
-Ako vás to mohlo napadnúť?!-
-No...- mrmle zúfalá majiteľka. –Ona je s rodokmeňom a stále veľa peňazí, ale nie preto ju ľúbime. Proste sme si na ňu už zvykli, ale keď ju vidím, ako jej je zle, ako má kŕče, vracia, nežerie, len chudne...( plače) nemôžem sa na ňu pozerať. Radšej nech nežije, ako sa má trápiť...-
Vzdychnem. Chápem ju. Je to vždy dilema, keď máte ťažko choré zvieratko a prognóza je neistá. Máte ho ďalej trápiť a aj cez všetky snahy pacient zomrie a vy si vyčítate, že ste ho nemali týrať, ale mali ste ho radšej nechať humánne uspať. Keď ho uspíte, tak sa utápate v žiali a výčitkách, že ste mali urobiť všetko, čo bolo vo vašich silách....
Utešujem ju, že Mimi nie je ešte tak zle, aby to bolo na eutanáziu a že by mali ešte skúšať. Troška sa uspokojí, počujem v telefóne, ako vzlyká a utiera si nos a ďakuje, že som jej dodala odvahu a silu nevzdávať sa. Uvažujem, že i my by sme potrebovali niekomu zavolať a vyžalovať, lebo aj keď opakujeme všetky vyšetrenia dokola, aj tak sa jej stav neustále zlepšuje, zhoršuje, zlepšuje...
Napokon sa v jeden deň rozhodujeme pre diagnostickú laparotómiu, aj keď Mimina kondícia nie je na operáciu. Ale čo iné nám ostáva?. Mimi je na striedačku u nás a doma už tretí týždeň.
Laparotómia odhalí invagináciu čreva( vchlýpenie čreva do čreva, čím sa črevo znepriechodní.) Je vidno, že je to veľmi čerstvá záležitosť, pretože črevo nie je traumatizované a invaginácia sa dá ľahko vytiahnuť. Operácia vzhľadom na stav pacienta je síce náročná, ale dá sa zvládnuť a tak všetko dobre dopadne.
Opäť je Miminka na infúzkach s hladovkou, celý týždeň nevidí ani jenu granulku.
Zotavuje sa prekvapivo rýchlo, chodím ju denne viackrát venčiť, majiteľky ju navštevujú a Mimi je už len kosť a koža ...a veľmi ju ľutujem, keď ju vidím, ako sa snaží prešmejdiť, čo sa dá, aby len dostala kúsok niečoho pod zub. Po infúzkych nasleduje rehydratačný roztok rozpustený vo vode a konvalescens support po lyžičkách.
Prešiel už viac, ako mesiac od prvých symptómov Miminej choroby a ona ešte stále bojuje, ešte stále nie je zdravá. Teraz sa už všetci tešíme, že to bude OK....
Prejde desať dní... a Mimi zase donášajú zúfalé majiteľky. Opäť všetko po starom- nechutenstvo, vracanie, apatia.... zasa ju hospitalizujeme. Už ju pozná nie len každý z nás, ale aj polovica našich stálych klientov:- Túto sučku tu ešte stále máte?-
-Nie, už je tu zasa.-
Alebo:- To je znova Mimi?-
-Áno, znova.-
....
Opäť zúrivo rozmýšľame, čo je príčinou jej problémov a znova sa rozhodujeme pre laparotómiu, veď už nie je nič, čo by sme neskúsili, nie je vyšetrenie, čo by sme neurobili, nie je diéta, ktorú by sme jej nenaordinovali... proste nám už nič iné neostáva.
Zas ju- chudiatko- uspávame, holíme ešte nezarastená brucho, dezinfikujeme operačné pole, prikrývame sterilnou rúškou a Igor sa dáva opäť do krájania. Už má z toho traumy aj on- je to jediný pacient, ktorému nie a nie polepšiť sa.
Keď vytiahne slučky čriev na rúšku, máme invagináciu čreva v priamom prenose- v črevách má chúďatko Mimi také kŕče, že pred našimi očami sa sťahujú a rozťahujú ako klbko hadov a na vlastné oči vidíme, ako sa kus čreva ,,súka“ do seba... Jurko neváha a invagináciu si natáča na telefón. O tomto sa nikomu z nás ani len nesnívalo.
Igor sa rozhoduje pre jediné možné riešenie- slučky čriev k sebe poprišíva malými stehmi, aby sa nemohli súkať do seba a uzliť, či upchávať.
,,Chvíľu“ mu to trvá, ale nakoniec predsa len skončí. Vytrápené zvieratko znova pozašíva.
Mimi dostáva analgetické injekcie, antibiotiká ....... a zasa týždeň hladuje a je len na infúzkach.
Už nevypadá ani ako psík, už je to len úbožiatko, ako z koncentráku....
Mimi u nás strávila znova dva týždne. Druhú operáciu a náklady na liečbu jej majiteľkám už nemáme srdce účtovať a aj keď to nie je naša vina, všetko im robíme grátis. Jednoducho sme sa už postavili osudu a rozhodli sa bojovať, aj keď majiteľky už viackrát pri pohľade na vytrápené telíčko rozmýšľali, či by smrť nebola milosrdnejšia....
Keď im konečne zavoláme, že si môžu konečne prísť pre sučku, je to ako sviatok. Všetci klienti, ktorých v ten deň vybavujeme vedia, že Mimi ide domov. Majiteľky sú vďačné, chvíľu bozkávajú Mimi, chvíľu Igora,chvíľu všetkých ostatných..... tešia sa a my sa tešíme s nimi.
Ďalší mesiac, chodia s Mimi na kontrolu. Konečne sa jej naozaj uľavuje a pomaličky môže začať konzumovať normálnu stravu.
Aj keď sme odstránili následok, neprišli sme na to, čo bolo príčinou Miminých ťažkostí. Isté je len to, že na niečo jej žalúdok veľmi prudko zareagoval a potom..... to skončilo dvomi operáciami.
Mimi dostáva špeciálnu diétu ( ktorú jej náš šéf každý deň varí ) a keď ju zje, veľmi opatrne prechádzame na diétne granule. Všetci máme strach, že sa môžu kolikové stavy zopakovať....
Konečne sa početnosť Miminých návštev znižuje a znižuje........
Predvčerom som zdvihla telefón a v ňom sa ozval mladý ženský hlas.
-Dobrý deň, chcela by som sa objednať na RTG so svojim psíkom.-
Pozerám do operačnej knihy a vyberáme vhodný dátum.
Keď daný deň prídem do roboty zistím, že hneď na deviatu máme jedno RTG bedier aj lakťov. Vyjdem von a idem hľadať psíka. Na schodoch stoja dve mladé baby a jedna z nich drží na vodítku zlatého retrievera farby bielej kávy.
-Dobrý deň. Vy ste na to RTG?- Prihováram sa im.
Ten ( psí) ksichtík mi je akýsi známy, ale nedokážem ho zaradiť.
-Áno, nepoznáte nás? To je Mimi...-
-Mimi...- prihováram sa zvieratku. V duchu stále vidím to vychudnuté úbohé telíčko a tu zrazu predo mnou stojí pekná psia slečna, plná elánu a chuti do života.
Volám ich dnu a pýtam si od nich rodokmeň, aby som mohla napísať štítok.
Mimi má vo svojom rodokmeni predkov so všetkými titulmi, na aké si len človek spomenie.
Bohužiaľ, ona sa svojim rodičom, či prarodičom nikdy krásou nevyrovná, pretože ťažká choroba, ktorá ju postihla v období intenzívneho rastu ju navždy poznačila.( ale iba na kráse.)
Jej srdce je zlaté, ako jej meno a ako srdce jej majiteliek. Iný by sa možno dávno vzdal, no ony sa rozhodli za svoju Mimi bojovať.
A vyplatilo sa.
( Bohužiaľ ma nenapadlo si Mimi odfotiť a tak vám jej žiadnu fotku neponúkam.)
