HRDLIČKA
Hrdlička je 11 ročná sučka nemeckého ovčiaka, ( ktorá nedávno darovala krv americkému stafordíkovi a celkom ju potešilo, že je ešte užitočná. Odvtedy sa ma každé ráno snaží presvedčiť, že musí ísť so mnou, lebo- čo keď bude treba ešte nejaká transfúzka? Bola vtedy stredom pozornosti a dostávala rôzne psie maškrty :) )
V jeden deň prídem domov zase dosť neskoro a kým sa so všetkými psíkmi zvítam, vezmem ich na prechádzku a nakŕmim, už je dávno tma. Sadnem k počítaču, ale potom si spomeniem, že som ich ešte nezavrela a že behajú po tme po vonku a robia neplechu. ( väčšinou naháňajú mačky, alebo týrajú ježkov a to sa mne nepáči.) Presviedčam sa, že mám ešte čas, že žiadni ježkovia ešte nechodia- čo nie je pravda a ja to viem, a že pôjdem neskôr. Ale nakoniec sa predsa len premôžem a idem. A dobre urobím. Keď volám Hrdličku do svojej voliéry, vstáva zo zeme veľmi neochotne a keď príde bližšie, zisťujem, že má nafúknuté brucho. Ešte toto mi chýbalo! Vzdychnem v duchu a volám do roboty, z ktorej som pred nedávnom odišla.
-Ahoj Igorko, ešte si tam?-
-No.... práve zamykám. Čo sa deje?-
-Hrdlička má nafúknuté brucho, isto je to torzia žalúdka.-
-No, tak ju nalož a prídi.-
Zatváram ostatných psíkov a idem si dnu pre vodítko. Keď jej ,,obliekam“ obojok, celkom sa teší a kýva chvostom. To bude asi blbé, keď prídem a zistíme, že je iba prežratá, ale ešte horšie bude, keď nepôjdem a ona umrie na torziu- hútam.
V robote je už všetko pripravené na operáciu a ja nahlas chválim Igora, aký je šikovný, že sa ponáhľal a nemusíme sa zdržovať chystaním. Je už úplne jasné, že nejde o planý poplach, lebo Hrdlička už má žalúdok ako bubon, vzdychá a je vidno, že je jej veľmi zle.
-Vedel som, že keď povieš, že prídeš s torziou, tak prídeš s torziou a nebude to nič iné.- vraví Igor (A mne to celkom lichotí, že tak verí mojim schopnostiam určiť správnu diagnózu.)
Keď už leží zaintubovaná na stole a ,,sladko spinká“ a ja dezinfikujem operačné pole, uvažujem, čo je asi príčinou torzie, keď tam nebola žiadna klinika( klinické príznaky). Pristrčím ešte Igorovi pod nohy smetný kôš- do toho budeme dávať obsah žalúdka- vydezinfikujeme si ruky, prikryjem operačné pole sterilnou rúškou a dáme sa do krájania.
...po vypustený vzduchu a vybratí obsahu žalúdka ( ešte voňavé nenatrávené granule) a nekonečných výplachoch (a odsávaniach výplachov) mi Igor ukazuje jedno miesto žalúdka, kde je sliznica miesto pekne ružovej, tmavofialová. Torziu dostala preto, lebo má silný zápal žalúdka- gastritídu. Zase nahlas uvažujem ,že sa choroba neprejavovala žiadnymi klinickými príznakmi- žiadna zhrbenosť, nechuť k žrádlu, nechuť chýbať sa... proste sa snažila normálne fungovať, dokiaľ sa dalo. Dávam jej analgín od bolesti, antibiotiká a po dvoch hodinách operácie , dám všetko do poriadku, s Igorom ju naložíme do auta a idem domov. Je pol jednej v noci, ale ja sa celkom teším, že ma môj šiesty zmysel vyhnal zavčasu ku psíkom a tak som Hrdličke zachránila život. Keby to tak nebolo, teraz by bola už mŕtva, lebo pri torzii má pes šancu na záchranu do dvoch hodím. Pustím si po tichu rádio, aby som ju nevyrušovala a pospevujem si....
Aj keď je torzia žalúdka veľmi nepriaznivá diagnóza, ani na okamih som nazapochybovala o tom , že sa Hrdlička z toho dostane a bude v poriadku. O tých ďalších maródoch som si to už povedať nemohla a veľmi som sa bála o ich život.
JOY
Joy je sučka shih-tzu. Je veľmi milá, bezproblémová a kedysi ju dostal náš syn. Príčina jej kolapsu je nám dodnes záhadou.
V jeden teplý letný deň som po príchode z práce vyšla na dvor a dala sa do polievania svojich kvetiniek, ktorých je strašne veľa. Psíci behali hore – dole po dvore, raz k bráne so štekotom pozrieť, kto ide po ulici, o chvíľu zasa späť ku mne cez kvetinové hriadky. Stále som ich mala na očiach, aj keď som si vlastne každého zvlášť nejako špeciálne nevšímala. Prešli asi dve hodiny, začalo sa stmievať a ja som skončila svoju milú povinnosť a volala som psíkov dnu, že im dám jesť. Po schodoch vyleteli všetci, až na Joy. Tá ostala nehybne ležať na boku pred domom, kúsok od plotu. Stojím na schodoch a volám ju:- Joy, poď dnu.- Nič.
-Joy, poď dnu!- Opäť nič.
-Si hluchá?!- Joy s vypätím síl pokyvká končekom chvosta a ja si uvedomím, že nie je neposlušná, ale jednoducho sa nevládze pohnúť. Zídem zo schodov, podídem k nej a pohladkám ju po hustom kožúšku. –Vstávaj.-
Už sa ani nepohne. Nadvihnem jej telíčko, ktoré je bezvládne a previsne cez moje ruky ako handra.
V okamihu zacítim, ako mi nadobličky vyplavili do tela adrenalín a ja si rázne v duchu poviem: Len žiadnu paniku! Čo treba urobiť ako prvé? Skontrolovalť ABC ! ( z anglického airways, breath, circulating) Dýchať dýcha, lebo je pri vedomí, otvorím jej papuľku a skontrolujem, či nemá zapadnutý jazyk, opuchnutú papuľku, či hrdlo-(včela, osa...). to je v poriadku, aj keď sliznice má popolavo sivé a to je zle.. Kolízia s autom? Žeby ju niekto naplašil? Kopol? Kto? Kedy? Ako? Veď je doma za ohradou.... Viac nerozmýšľam, naložím ju do auta a pálim do roboty. Cestou volám Robovi:- Môžeš prísť, prosím ťa do práce?-
-Práve tam idem k jednému pôrodu. Prečo? Čo sa deje?-
-Joy odpadla, je celkom nevládna. Vôbec sa nehýbe, neviem, čo jej je.-
-Jasné, prídi.-
-Už som sa ceste.-
V meste cez štyridsiatku idem osemdesiat, mimo mesta stotridsať. Cestou uvažujem, že ak začne Robo robiť cisarák, nebude sa môcť venovať mne a tak ešte vytáčam Vladove číslo a na jeho POČÚVAM, spustím:- Vladko, prosím ťa môžeš prísť do roboty, Joy je veľmi zle, odpadla a vôbec sa nehýbe, je tam síce Robo, ale ten ide asi robiť cisarák a nebude sa mi môcť venovať, prosím prosím , príď!!!- Chrlím zo seba skôr, ako ma stihne prerušiť. Desať sekúnd ticho- asi si rozoberal moje dlhé súvetie na kratšie vety a potom mi vraví:- Za desať minút som tam.-
Ďakujem ti! Ďakujem, aj ja.- Položím telefón a zvyšok cesty si opakujem:- Prosím vydrž, vydrž. Nezomri, prosím, Pane, nechcem, aby zomrela....prosím, prosííím.....- Jej bezvládne telo leží na spolujazdcovej sedačke a ani sa nepohne a mne tečú slzy po lícach a kvapkajú na ruky na volante.
Vlado ma už čaká pred ordináciou. Vystupujem , vykladám ju a cestou do operačky mu opisujem čo tomu predchádzalo, aj keď vlastne nemám čo opísať. Prvé urobí presne to, čo ja- skontroluje dýchacie cesty, papuľku, nahmatá pulz, popozerá sliznice...
-Nepoštípalo ju niečo?-
-Neviem, ale nemá nič opuchnuté.-
-Nekopol ju niekto?-
-Nemal kto.-
-Nepobila sa s ostatnými?-
-Isto nie, ona nie je bitkárka. Je veľmi submisívna. Ju nikto nebije. Hneď sa podriadi.-
-Stret s autom?- Iba krútim hlavou.
-Pozri aká je biela, kam sa jej podela všetka krv?-
Mlčím. V duchu si opakujem- som sestrička, musím konať profesionálne. Žiadna hystéria, ak to neprežije, oplačeš ju potom, teraz sa snaž! Holím jej labku a Vlado jej zavádza intravenóznu kanylu, dáva hydrokortizón a púšťame infúzku.
Potom prinesie z prípravovne sono a ja jej zatiaľ holím brucho.
-Mala kliešťa?-
-No....mohla mať, aj keď som jej žiadneho nenašla.-
-Dám jej pre istotu aj imizol.- ( imizol je liek proti babezióze. Dáva sa pod kožu, alebo do svalu a obidve aplikácie veľmi bolia a psíci pri nich jačia, ako by ich drali z kože. Joy ani nemukne.)
-Musí jej byť veľmi zle, keď neplače.- skonštatuje Vlado a robí sono. Na sone objavíme enormne zväčšenú pečeň, v ktorej sa nahromadila krv z tela.
- No, Maťa.... vypadá to, ako by sa veľmi naplašila...-
-Ano, ja som si pomyslela to isté. Nie nadarmo sa hovorí, že sa naplašil tak, že by sa mu krvi nedorezal, ale kto by ju naplašil?...-
........... na to sme neprišli. Neprišli sme na žiadne logické vysvetlenie jej náhleho kolapsu. Postupne, ako je tiekli infúzne roztoky a hydrokortizón začal pôsobiť, tak sa jej vracala farba do slizníc a ja som videla, že pomaly začína reagovať. Najprv iba očami, neskôr skúša aj pohnúť hlavičkou.
Ešte chvíľu ju monitorujeme, Vlado ju počúva stetoskopom, znova robí sono...odstavujem infúzku. Zaviažem jej kanylu, aby sme ju v prípade potreby mohli použiť aj zajtra a opatrne ju položím na zem.
Joy najprv nemotorne urobí pár neistých krokov a potom sa jej chôdza stáva z kroku na krok istejšia.
-Pozri na ňu. Tvári sa , ako by sa jej nič nestalo.- Oznámi Vlado.
Ano. Presne tak. Ako by sa jej nič nestalo. Ale tá hodina strachu, ktorú som prežila.... ale aj tak som rada. Som šťastná, že žije a že je v poriadku. Teraz už s ľahkým srdcom všetko upracem. Pristavíme sa pri Robovi, ktorý v prípravovni robí asistovaný pôrod(- netreba cisarák, len treba sučke pomôcť povyťahovať šteniatka, lebo sú väčšie, majú podloženú hlavičku, alebo labku, nevládze už tlačiť... tomu sa vraví asistovaný pôrod, keď sučka bez pomoci neporodí.) Porozprávame mu o Joy a po chvíli odchádzam.
Tak ako som cestou do roboty prosila Boha, aby ju ušetril, tak teraz cestou domov do vesmíru vysielam ďakovné myšlienky – ĎAKUJEM,ĎAKUJEM, ĎAKUJEM PANE.....
Joy sa do rána zázračne zotavila a odvtedy je zdravá ako buk( a ja dúfam, že to tak ešte veľa rokov zostane.)
O ďalších mojich psíkoch, ktorí už mali ,,smrť na jazyku“ vám napíšem v niektorom z ďalších blogov.
