Ráno objavím na prázdnom parkovisku manželov s dýchavičným bernardínom. Je iba osem hodín. Pozdravím a idem dnu. Operačka je nachystaná a v prípravovni objavím Jurka s Jankom, ako kanylujú malého psíka.
-Ahojte. Čo stvárate?-
-Idem sterilizovať suky z útulku.-
V klietke objavím ešte dve opustené duše, ktoré sa tlačia k mriežkam a prosia očami o pozornosť. Kvoknem si k nim, cez roksorové oká prestrčím obe ruky, hladkám ich a prihováram sa im... ozve sa zvonček v infekčke.
-To bude ten bernardín.- Vravím.
-Ano, volal mi včera večer kolega, že tam má bernardína, ktorému je veľmi zle. Vravel som im, nech prídu ešte večer, ale nechcelo sa im. Je to desaťročný kardiak. Povedal som im, že ordinujeme od deviatej, musia vydržať. Túto mám už uspatú, musím ju ísť robiť.-
-Kto mal nočnú?-
-Ja.-
-Aha...- Vychádzam von. Bernardín melie z posledného. Je dýchavičný, hrudník sa mu nadvihuje v márnej snahe dostať do pľúc trocha vzduchu.
-Je veľmi chorý.- Vraví mi majiteľka po slovensky a hladká veľkú chlpatú hlavu a maďarsky mu vraví, že všetko bude dobré, aby vydržal... a tak.Pýtam sa, či pes chodí po svojich (chodí) a že majú ísť vedľa, že im otvorím a že kolegyňa je už na ceste. Hneď ako príde, bude sa im venovať. Odomykám druhú čakáreň a majitelia spolu so psom idú vedľa. Ledva vyjde po schodoch. Je to pre neho heroický výkon. V čakárni sa mu podlomia nohy a kolabuje. Je mi ho ľúto, ale nemôžem mu pomôcť. Majiteľka ho neustále hladká po hlave.
-Nemali by ste ho hladkať. Keď je niekomu strašne zle, je mu nepríjemný aj obyčajný dotyk. Isto to poznáte sama, že keď ste veľmi chorá, chcete mať od všetkého pokoj.-
-Máte pravdu.- Prikyvuje majiteľka, ale keď vyjdem o chvíľu pre niečo von, vidím ju robiť stále to isté. Rezignujem. Je to jej pes. Myslím, že aj on rezignoval a jej dotyky iba trpí a nemá síl odporovať.
Prichádza Janka a ujíma sa ho... medzitým Jurko dokončí hysterektómiu a vraví mi, aby som pripravila stôl na cisarák, vraj ide pre sučku, ktorá rodí, ale majiteľ nemá auto. Je to francúzsky buldoček- ďalší moloss.
Všetko upracem. Medzitým Janka popočúva bernardína (Maťa, prosím ťa, nepohľadáš druhý fonendoskop? Ten je lepší... Pohľadám.). Urobí mu RTG- dilatované srdce, útvar pred srdcom, skolabované pľúca... Bernardín umiera na nedostatok kyslíka... Janka vysvetľuje... navrhuje eutanáziu... majitelia prikyvujú... pani plače, ale krúti hlavou, že ho uspať nedá. Nemusíte mať k tomuto psíkovi ani citový vzťah, aj tak vám ho príde ľúto. Pozerať sa na trpiaceho tvora dá zabrať. Vzdávam to a odchádzam za Robom, ktorý je vpredu. Aj tam je bernardín- šteniatko. Majitelia prišli na vakcináciu a pre granule. Kľaknem si k šteniatku, hladkám ho a láskam po malej kotrbke a uvažujem nad kolobehom života – jeden život končí, jeden začína. Tak to je a nikto s tým nič nespraví. Isto títo majitelia nemyslia na to, že ich psík raz bude starý a bude trpieť. Proste sa iba tešia z jeho prítomnosti a teším sa i ja.
Prejde hodina...
Jurko skončil cisarák (štyri zdravé šteniatka) a chce pokračovať v sterilizácii sučiek z útulku. Prichádza Zuzka a oznamuje mu, že Robo potrebuje stôl, pretože ide otvárať bulteriéra, ktorému sme pred týždňom robili gastrotómiu, lebo zožral handru a zapchala mu črevo. Prepustili sme ho domov po troch dňoch, keď už bol relatívne v pohode, žral, pil a nemal žiadne problémy. Teraz pán prišiel, že znova nežerie, schudol a nevie si s ním rady. Už hodinu je na infúzkach a Robo iba čaká, kým sa uvoľní operačka...
Všetko upracem a pomáham z revíziou operácie. Aj v tomto psíkovi je kus molossa, aj keď patrí medzi teriérov. Robo má obavy, že snáď niektorý steh na stene žalúdka povolil a preto tie komplikácie. Ale keď psíka otvoríme, je všetko inak. Na jednom konci tenkého čreva sa vytvoril akýsi útvar (nádor), ktorý prirástol k hrubému črevu. A to nie je všetko. V žalúdku psa objavíme znova cudzí predmet- rozhryzený nejaký plast. Hrubé črevo je perforované a jeho obsah vyteká do brušnej dutinu. Odsávame tekutinu, vyplachujeme brucho a keď objavíme príčinu... na chvíľu „zmĺkneme“ v úvahách. Psík má silnú gastritídu, peritonitídu a zošívať takto poničené črevá zápalom sa nedá, lebo sa jednoducho neprihoja. Okrem toho vyberáme zo žalúdka kusy plastu... psík šokuje, krvný tlak mu klesá a my sa rozhodujeme pre eutanáziu, aby sa zbytočne netrápil. Chceme to ale najprv prekonzultovať s majiteľom- veď je to jeho „vec“, (bohužiaľ je v našej spoločnosti pes stále ponímaný ako vec) a tak musí s eutanáziou súhlasiť. Voláme mu, ale ide tak pomaly, alebo tak z ďaleka, že mu Robo do telefónu popisuje stav psíka a aj to, čo ho čaká. Chlapec súhlasí, vraj to máme urobiť a nečakať na neho, nechce ho už vidieť, nechce si ho vziať domov, máme ho dať do kafilérky... (vaše přání je mím rozkazem...) a tak pohladkám zničenú klabonosú papuľku a uspávame ho. Róbert ho zašije a ja zase všetko upratujem a chystám na ďalšie sterilizácie. Aspoň že tieto sučky čaká príjemnejší život, ako bulteriérku. Veď nemala ani dva roky.
Bernardín odišiel. V teple možno neprežije ani cestu domov. Jana (sestrička) venčí ďalšieho z molossov- bernského salašníckeho psa- sučku, ktorá tu je už tretí deň. Mala babéziu. Dostala sa z toho, polepšilo sa jej, ale nastala u nej recidíva a jej opäť zle. Je dýchavičná, slabá, nežerie, ledva chodí... je proste bez života. Urobili sme všetky dostupné vyšetrenia a na nič sme neprišli. Sme zúfalí, pretože ju liečime iba symptomaticky. Jej stav je takmer infaustný. Prejde po dvore pár metrov, aby sa vyvenčila a dostáva kŕče do nôh a je neuveriteľne slabá. Dávame jej infúzky, antibiotiká, antipyretiká proti horúčke, robíme hematolku, biochemku... všetky hodnoty sú relatívne v poriadku, akurát Rossy nežerie, je na tom zle... babo raď!
Ozve sa zvonček a keď otvorím, vo dverách ma radostne privíta obrovská škvrnitá doga Adela s kamošom Robom. Prišli na vakcináciu. Teším sa. Konečne moloss, ktorému nič nie je. Nedávno som sa hádala s priateľom, ktorý tvrdil, že hlavne molossi sú šľachtiteľkou „prácou“ zdevastovaní tak, že máloktorý sa dožíva šiestich rokov...
Prichádza ďalší moloss- ďalší berňák- Borisov Kubo. Kubo je krásny pes. Milý a dobrý. Kedysi som ho cvičila a tak viem, o čom vravím...
Jurko dokončil všetky operácie a ustatý odchádza domov spať. Mal dnes toho viac, než dosť. Dávam si na obed nejaký šalát a unavená sa natiahnem na gauč. Dnes je tu blázinec... Z driemot ma vytrhne Vladov hlas a jeho ruka, ktorá ma jemne myká za plece.
-Maťa, spíš? Potreboval by som pomôcť.-
-Nespím...- Mrmlem, klamem a snažím sa odohnať spánok z očí. Bože, ešte aspoň päť minút. Prosím v duchu.
-Môžeš ešte spať, ale potom by som potreboval tvoju pomoc. Očesať Kuba.-
-Uhm... už idem...- Pomaly vstávam a motám sa za Vladom. Kubo leží na stole na boku, pri hlave stojí Janka a hladká ho, Vlado mu holí brucho.
-Čo mu ideš robiť?- Pýtam sa rozospato.
-Sono pečene.-
-Prečo?-
-Mal babéziu.-
-Kubo? Vôbec o tom neviem.-
-No, už dávnejšie. Bolo mu lepšie, ale teraz mu je znova blbo už pár týždňov. Pečeň dostala zabrať a tak ju idem skontrolovať.-
Stanem si ku Kubovým zadným nohám, pridŕžam ho a prihováram sa mu. Kubo kýve obrovským huňatým chvostom a drží, ako hluchý dvere. Aj v chorobe je proste perfektný.
-Má opuchnuté nohy.- Vravím a ukazujem Vladovi. Prikyvuje, kontroluje a dokončuje sono- pečeň je relatívne zdravá. Prinášam si hrebeň a dávam sa do česania. Je to fuška. Kubo je obrovský, odumretú srsť má splstnatelú a ide to strašne ťažko a pomaly. Po dvoch hodinách mám otlaky na troch prstoch a dostávam do ruky kŕče. Vyčesala som mu haldy srsti... Rozhodujem sa, že ho okúpem, aby sa odumretá srsť uvoľnila. Keď uschne, pôjde to oveľa ľahšie. Beriem ho do záhrady, znova z znova ho oblievam teplou vodou, aby sa dostala až na kožu. Šampónujem ho a drhnem a drhnem... Prichádza Jurko- už zasa je v robote. Prosím ho, aby mi ho pomohol opláchnuť. Okrem nôh sa mi zdá opuchnutý aj krk, tak mu ho prehmatávam a ... pod krkom na obidvoch stranách objavujem dva hrče veľkosti kuracích vajec. Tuším, čo to je, ale volám Vlada a kážem mu, nech si to nahmatá sám. Je lekár... ja iba sestrička.
-Dobrý nález, Maťa. Lymfatické uzliny som mu hmatal, ale iba na zadných nohách. Tie mal v poriadku a tak... som tieto... vynechal.- Počas reči prehmatá aj ďalšie uzliny.
-Siahni si.- Mlčky nahmatám ďalšie „slepačie vajcia.“ Vlado nadáva, že to bude zase on, kto bude nášmu spoločnému priateľovi oznamovať Jóbovu zvesť. Už ho aj počujem: - Ahoj Boris. Sono pečene je v poriadku. Maťa ho vyčesala, okúpala... je veľmi schudnutý, ale čo je najhoršie, objavili sme zväčšené lymfatické uzliny. Pravdepodobne ide...-
Nemusím počúvať ďalej. Pravdepodobne ide o lymfóm. Rakovinu lymfatických uzlín. Kuba vyutieram, koľko sa dá. Sedím vedľa neho na stoličke, hladkám ho a on mi hlavu ukladá do klína a prosí o moju pozornosť, náklonnosť, priazeň, láskavosť, pohladenie... Automaticky ho hladkám a v duchu vidím to „malé“ (50 kilové) šteniatko, ktoré bolo u nás a ktoré Matúško cvičil. Bol to jeho prvý pes, čo vycvičil. Kubo mal osem mesiacov, Whisky dvadsať. Kubo sa k nej zohol a ona sa mu zahryzla do chlpov na líci. Začudovane zdvihol hlavu, na ktorej ako závažie visela osemkilová Whisky. Pomaly rozvážne ňou kýval zo strany na stranu a Whisky, držiac sa ho ako kliešť, lietala vzduchom... to je ten Kubo, ktorý teraz sedí vedľa mňa a znova a znova chce, aby som ho hladkala... Ani neviem, ako dlho tam sedím, keď sa vo dverách objaví Boris a prisadne si. Berňák sa hneď rozbehne k nemu a teraz prosí o pozornosť svojho pána. Boris vyzvedá, ale ja nechcem byť poslom zlých správ ( tých kedysi napichovali na kôl!) a volám Vlada. Ten vysvetľuje, ukazuje, vyslovuje prognózu (znova infaustná, ako u berňáčky Rossy) a napokon končí slovami: -Koľko rokov má tvoja baba? (myslí dcéru) Keď jej to nejako rozumne vysvetlíš, pochopí to.-
Ibaže ja viem to, čo Vlado nevie. Dcéra to pochopí. Možno ani nie, ale jej Kubo nebude až tak chýbať, ako Borisovi. A na znak toho, že som ho odhadla správne, Borisovi vypadnú z očí slzy veľké ako... mala by som napísať HRACHY, ale hrachy sú proste malé! Mlčky si do nekonečna utiera oči a keď sa mu vráti hlas, tak sa na mňa pozrie a povie:- Tento pes je proste neskutočne dobrý.-
Viem to. Prikyvujem. Kubo u nás občas „dovolenkoval“, kým bol Boris s rodinou preč. Mlčím a nechám ho s jeho žiaľom.
-Ako to bude ďalej?-
Vysvetľujem mu, snažím sa mu dodať odvahu, že ešte netrpí, nemá bolesti...
-Už sa neteší zo života, Maťa...- Plače.
Oponujem, že je iba unavený a zmorený chorobou, ale ešte netrpí. Rozprávam mu o svojej chorobe, ako ma čaká transplantácia, ako som často unavená, ale nemám bolesti, a že Kubo je na tom rovnako ako ja... a snažím sa mu dodať odvahu, ktorú si občas musím dodávať aj ja sama, pretože aj ja som občas zo svojej choroby zúfalá... Prikyvuje, utiera si slzy, do nekonečna hladká nádhernú hlavu a vypytuje sa ma, ako to bude ďalej. Vyhováram sa, že mu Vlado všetko povie, že som iba sestrička a že Vlado je odborník. Aspoň tohto sme my sestričky občas ušetrené- oznamovania zlých správ...
Boris s Kubom odchádzajú... Prichádzajú ďalší z molossov- buldogy. Tí nie sú ťažko chorí, ale je to iba nejaká banalita – konečne!
Deň sa dávno prehupol do popoludnia. Znova moloss- slovenský čuvač. Čuvačík. Jedenásťmesačné šteniatko. Mama s dcérou oznamujú, že im robí starosti- nežerie, je malátny, apatický, ciká tmavý moč... Zuzka mu berie krv, podá misku na odchyt moču a za chvíľu máme výsledok. Babezióza má tento mesiac žne... Znova infúzka, imizol... kolotoč úkonov a liečiv a dúfať, že čuvač nedopadne ako Rossy, alebo Kubo...
Je večer. Som unavená. Unavená telesne. Unavená psychicky. Zdeptaná a vyčerpaná. Čuvač je ešte stále na infúzkach.
-Môžem ísť domov? Všetko som zamkla a upratala.- pýtam sa Zuzky, ktorá ešte stále rieši čuvača. V tých slovách je nevypovedaná prosba. Prikyvuje. Pomaly sa prezliekam. Naťahujem si tričko a džíny, obúvam „naiky“. Cestou v aute si pustím nejaký „strašný“ metal, aby mi to všetko „vyvrieskal“ z hlavy, aj keď viem, že svojich zážitkov sa tak ľahko nezbavím. A čo viac, zajtra ma čaká ďalší deň v našej poliklinike... dúfam, že bez molossov, aj keď... sú to proste úžasné zvieratá.
