Toto isté ,,vlnenie“ platí aj pre vtáky, o ktorých by som dnes chcela písať, a aj im venovať pozornosť, ktorú si určite zaslúžia. Pretože aj lietajúce dušičky rozdávajú svoju prítomnosťou radosť a znižujú stres. A ak s nimi človek zaobchádza s láskou, radosť a šťastie pociťujú aj tieto nádherné božie stvorenia.
Dnes budem rozprávať o vtákoch, ktoré sú k nám prinesené z voľnej prírody. Z prírody sa k nám väčšinou dostanú dravce, ale občas k nám zavíta hrdlička, holúbä a raz som doteperila do roboty vranu so zlomeným krídlom. Ale ľudia k nám prinesú aj ,,holátko“, ktoré je najlepšie nechať na mieste, kde ste ho našli. Ak pôjde všetko dobre, rodičia ho vychovajú aj na zemi. Ak nie - musíme sa zmieriť so zákonmi vesmíru. Možno sa to niekomu zdá kruté, ale ja mám v živej pamäti prípad, kedy k nám do ordinácie priniesli dve mladé slečny neoperené mláďatko vtáčika - nedokázala som určiť druh -, ktoré som v dobrej viere zachrániť ho, vzala domov a vložila ho do hniezda na našej čerešni, kde boli tri krásne bodkované vajíčka. Plná očakávania som sa na druhý deň išla pozrieť, čo nájdem v hniezde. Cítila som sa ako vrah, keď som zistila, že na čerešni nie je ani vtáčik, ale už ani hniezdo, ktoré jeho majitelia zlikvidovali aj s cudzincom a bohužiaľ aj so svojimi vajíčkami. (A ako som sa len tešila, že budem pozorovať maličké na ich úžasnej ceste životom...) Nikdy viac si už na čerešni hniezdo hrdličky neurobili. A aj keď ma naozaj majú radi a sú celkom krotké, lebo ich každú zimu prikrmujem (a často sa v zime producírujú po balkónovom zábradlí a cez okno nakúkajú do obývačky - už je čas, už je čas! Sme hladné. Chceme troška kukuričky. Sú tu aj vrabce a sýkorky. Drozdy a ďatle. Daj im trocha sadla. Trocha slnečnicových semiačok. Nakŕm nás. Nachovaj nás... - oznamujú mi svojou prítomnosťou...). Aj tak sa rozhodli hľadať si pre svoje deti útočište inde. Keby to pomohlo, ospravedlním sa im. Bohužiaľ slovkom PREPÁČ človek nikdy už nič nenapraví. Ani vo vzťahu s ľuďmi a už vôbec nie vo vzťahu so zvieracími bratmi.
Tak sa k nám dostala krásna sovička ušatá, ktorá mala skončiť s ,,vitamínom T“, ale vymodlila som jej u kolegov milosť, aj keď to bolo protizákonné. Bohužiaľ DOKTOR SOVA, ako sme ju pomenovali o tri dni zomrel. Tak isto ako aj druhá sova (oveľa staršia ako to prvé sôvä) so zlomeným krídlom, ktoré sme jej museli amputovať a ktorá dostala meno: Dr. Sova no. two.
Sovy sú proste oveľa háklivejšie na stres a so zlým kondičným stavom sa nedokážu vyrovnať tak, ako iné dravce. Oveľa ľahšie sa zachraňujú jastraby či sokolíky.
Finist - jasný sokol – ako sme nazvali sokolíka, ktorý k nám (na Slovensko) podľa krúžku na nohe priletel až z Fínska - sa má v rehabilitačnom centre pre dravce veľmi dobre, aj keď mu Jurko musel amputovať zlomené krídlo.
A nedávno som spolu s Jurkom ,,dokatovala“ ďalšieho sokola, ktorého priniesli ochranári na amputáciu nôžky. Nebolo by to až také strašné, keby sme mu štyri dni pred tým spolu s Vladom neamputovali krídlo (stret s autom). Vtedy som sa zamyslela nad tým, či je pre slobodu milujúceho dravca toto ešte život a či by nebolo lepšie humánne ho poslať do večných lovísk. Keď som o hodinu predostrela svoju úvahu pánovi, ktorý pre maróda prišiel, povedal mi: - Áno, aj my sme na to mysleli. Ale je životaschopný a húževnatý. -
Áno. A okrem toho, kto z nás sa môže hrať na Boha a rozhodovať o tom, kto si miesto na tejto Zemi zaslúži a kto nie? A tak na jednej strane si osud vyžiada život sovičky, ktorej takmer nič nie je, a na druhej strane ušetrí život mrzáčika...
Pred pár dňami k nám zasa priniesli sovičku - plamienku driemavú. Bola zošokovaná, vystresovaná, ranená. Dostala ,,pecku“ do hlavy, keď narazila do auta. Zo zobáčika jej tiekla krv, ťažko dychčala a bola apatická. Uložila som ju v infekčke na teplú podušku do klietky a čakala na Jurka, kým sa uvoľní, aby sa jej mohol venovať. (Jurko je totiž náš hlavný ,,vtákológ“.) Kým sa k nej dostal, bolo už popoludnie. Sovička sa u nás vyspala, zohriala, oddýchla si. Po zbežnej prehliadke, ktorá nepreukázala žiadne zranenia, dostala napiť glukózku a potom ju Jurko vyniesol do záhrady, roztvoril ruku a ... milá plamienka zamávala peruťami a vzniesla sa do povetria. Párkrát skusmo máchla krásnymi krídlami, akoby skúšala, či ju unesú, potom spravila otočku a odletela... To bolo naše najkrajšie stretnutie so sovou....
Predvčerom robil Jurko snímok jastrabovi, ktorého našiel pán ,,behať“ po chodníku, pretože nevedel lietať. Jastrab to bol krásny, vypadal úplne zdravý, odvážny, sebavedomý a hlavne rozhodnutý nenechať so sebou narábať hocakému dvojnožcovi. Ale tak, ako ja mám osvedčené hmaty na psov, či mačky, tak Jurko pozná osvedčené hmaty, ktorými spacifikuje aj najväčšieho lietajúceho bojovníka (a teraz nemám na mysli japonských ninjov). Iba pri tom, na rozdiel odo mňa, používa rukavice. Prehliadol ho, spravil RTG, (ale na snímku nič nenašiel), a tak mu pichol antibiotiká, nadopoval ho vitamínmi, glukózou a odovzdal opäť do rúk strážcu prírody, ktorý ho vzal do rehabilitačného centra. Tam bude dostávať stravu, kým nezosilnie a nebude môcť slobodne brázdiť oblohu...
Milujem vtáky. Ich krásne operené telá. Ich mohutné a pevné krídla, ktoré ich nesú k nebeským výšinám. Závidím im ich voľnosť (ktorá je ale vykúpená tvrdou prácou prežiť). Túžim aj ja občas vzlietnuť do čistej, blankytnej oblohy a na tele cítiť chlad vzduchu a v duši pociťovať radosť z pohybu, slobodu a mier.
Obdivujem paletu nádherných farieb, ktorými ich Pán obdaril.
S nostalgiou už dvadsaťpäť rokov spomínam na nášho káčera, ktorý sa bezhlavo zamiloval (doslova!) do našej sučky nemeckého ovčiaka a každé ráno ,,stepoval“ pred voliérou a čakal na Lilu, kým ju pustím, aby ju mohol všade doprevádzať a nežne ju zobákom ,,hryzkať“ do chlpov na lícach. Štipkal ju do chvosta, do labiek, nežne jej šepkal do uška kačacie vyznania lásky. A Lila (inak nepriateľ všetkého živého) s radosťou prijímala káčerovu pozornosť a jeho nežnosti mu oplácala po psom - svojím veľkým vlhkým a drsným jazykom mu prešla po hlave, až sa mu ohol štíhly krk. Uslinila ho a často mu dovolila ďobkať ju zobákom na jazyku. No a hlavne mu dovolila zotrvávať v jej blízkosti. Do smrti budem ľutovať, že som vtedy nemala kameru a ich nádhernú a spontánnu radosť zo života som nezachytila na celuloid. (Ich spolužitie ukončila jedného rána mama a káčer skončil na pekáči...) Možno aj preto mám najradšej vtáky divé a slobodné, ničím nepripútané k človeku.
Možno aj preto som vždy túžila po vtáčikoch, ale nie po tom - zavrieť ich do klietky.
Možno aj preto žiadneho vtáka nechovám, pretože by som sa nedokázala pozerať na to, ako je zavretý v klietke bez toho, aby sa voči niekomu či niečomu previnil.
Nechcem tým však nejako odsudzovať či kritizovať ľudí, ktorí vtáčikov chovajú. Viem, že sú to tvory odchované s láskou v chovoch, kde im chovatelia venujú maximálnu opateru. Vtáčiky prilipnú k svojim majiteľom, ktorí ich denne berú do rúk, zahŕňajú ich láskou a starostlivosťou a venujú im svoj čas a všetko, čo potrebujú k svojmu životu. Tieto vtáky si život bez človeka už nedokážu ani predstaviť.
Pre mňa je však symbolom vtáka široká obloha...
