Tak to bolo aj naposledy v Nitre na Veterinárii. Naša prednáška (pre sestričky) bola o rehabilitácii parézneho (ochrnutého) pacienta. Pán doktor z Brna, ktorý má s touto liečbou bohaté skúsenosti, a čo viac, dosahuje skvelých výsledkov, nám všetko podrobne vysvetlil, premietal video zo svojej práce, a my sme sa vzdelávali. (Z našej polikliniky iba ja.) Keď prednáška skončila, objavila som v sále mnoho známych tvárí veterinárov, a niektorí utrúsili poznámočku, že naša prednáška bola lepšia a poučnejšia, ako tá ich. A ja som odchádzala domov „nadupaná“ vedomosťami a „nadržaná“ si to hneď na nejakom pacientovi vyskúšať...
Ale jedno z mojích ja, ktoré si najviac uvedomovalo realitu, mi neustále vravelo, že je oveľa lepšie nemať ochrnutého pacienta, ako mať, a ja som mu dávala za pravdu...
Až donedávna.
V jedno ráno nájdem v klietke kavaliera s parézou všetkých končatín, ktorého na nočnej prijala Dominika. Psík je celkom mľandravý, keď ho chytím naruky, prepadáva mi pod rukami, nemá v tele žiadnu silu. Skúšam ho postaviť... pravá strana je tuhá a strnulá, ako keby mal aj porážku. Ľavá mľandravá a slabá, neudrží sa ani na jednej nohe. Z anamnézy vyplynulo, že psík majiteľom ušiel a našli ho doma po troch dňoch. Nevedia, ako sa vrátil, kedy, čo sa s ním stalo...
Tak, hútam. Tu máš prípad a ukáž, čo si sa naučila... A tak si sadnem na zem a začíname cvičiť. Najprv mu spravím masáž celého tela, potom mu rozhýbem kĺby... a napokon ho staviam a snažím sa, aby sa udržal na nohách aspoň pár sekúnd. Nejde to...
Popoludní volajú majitelia, pýtajú sa na stav. Nie, nezlepšil sa, psík tu musí zostať. Koľko? ...no... aspoň pár dní. Tri, štyri...
Sú strašné teplá, polovica kolegov je na dovolenke, ale nie pacienti, a tak doslova celý deň lietame...
Na každého pacienta môžete nazerať (minimálne) z dvoch uhlov pohľadu. Buď si poviete, že to sa proste stáva, a každý si sem príde odkrútiť nejakú bolesť (tak sa na to pozerá Vlado), alebo si predstavíte, že ste na jeho mieste vy. (Tak sa na to najčastejšie pozerám ja.) A tak hľadím na Denka (kavaliera) a premýšľam, aké by to bolo: ležať na plechu (síce na podložke, ale veľmi tenkej), cítiť svoje otlačené telo a nemôcť sa pohnúť a zmeniť polohu. Cítiť, ako by mi po tvári chodili muchy, ktoré by ma štípali, a ja by som ich nedokázala odohnať. Ako by ma niekde niečo svrbelo, bolelo... a ja by som bola úplne bezradná a úplne odkázaná na láskavosti iných. Nikto by sa ma nespýtal, či chcem jesť, piť... A tak Denkovi podkladám pod telo deku a polohujem ho. Ale v tých veľkých horúčavách ju jeho telo rýchlo zahreje a je mu teplo a začína dychčať. Tak ho vykladám z klietky, ukladám na chladný gumolín, aby sa chladil a vymýšľam, ako byť na deke a nemať pri tom teplo. A medzi tým volajú kolegyne do vyšetrovne stále nových a nových pacientov, ja každú chvíľu sedím na zemi vedľa Denka, cvičím s ním, staviam ho... (je to náročné, bolia od toho ruky, a tak prosím Janka, aby kúpil loptu, na ktorú ho pri cvičení budem pokladať...), občas sa pri mne nejaký pohyblivý psík zastaví, ovonia ma a zdvihne nožičku...
Prejdú štyri dni a Denkov stav sa nezlepšil. Majiteľky to psychicky nazvládajú a rozhodujú sa pre eutanáziu. Prídu sa rozlúčiť a pri odchode nám povedia, aby sme ho uspali. Psík sa totiž nedokáže ani sám vyprázdniť, musíme mu vytláčať moč a pomáhať so stolicou... Chápem ich, ale my sa nechceme tak ľahko vzdať. Linda pridáva homeopatiká, ja pridávam hydroterapiu. Vždy, keď odchádzam z roboty, každú svoju kolegyňu (sestričku) prosím, aby Denka nezanedbávala, ale aby s ním pravidelne cvičila. Nejde mi o to, niečo si na Denkovi dokázať (ale ide! Chcem okabátiť osud!), ale o to, aby mal neustále všetku dostupnú liečbu, aby tak mohla zaúčinkovať. Veľmi dobre si totiž pamätám na onu prednášku, na ktorej nás prednášajúci poučoval: ak sa paráznemu pacientovi nebudete venovať aj desaťkrát denne po aspoň desať minút, šanca, že sa dá do normálu, je mizivá. Ak si niekto myslí, že ochrnutého psa dá do magnetu na pol hodiny a pustí mu hradeckú, a potom už celý deň preleží v klietke, že taký pacient sa rozhýbe, je na veľkom omyle...
Ale nič nezaberá. Na hydroterapiu máme malú vaničku, v ktorej sa Denko oprie chrbtom a nemá pocit, že by musel plávať (lebo by som ho chcela „utopiť“). Na takéto procedúry sa používajú „špeci“ bazény s bežiacim pásom, kedy je pes prinútený snažiť sa chodiť. Voda mu nadľahčuje telo, visí zavesený v popruhoch a stimulujú sa nervové zakončenia. O niečom takom môžeme iba snívať. Snívame aj o veľkej vani, ktorej výška by sa dala nastavovať, aby sa pri nej človek pri malom psovi nekrčil. Cena takých zariadení sa pohybuje v tisíckach euro (v Čechách sú bazény s pohyblivým pásom na dne dva – jeden v súkromných rukách, a vraj stáli okolo 800 000 českých korún...)
Vždy, keď nastupujem do služby, moja prvá veta je: jako sa má kavalier? Odpoveď: rovnako. Začínam ho brávať do inšpekčky k nám, keď obedujeme. Nie je to žiadna masáž, žiadna liečba, iba nechcem, aby bol opustený. Majitelia sa ho zriekli, a ja hútam, či si to uvedomuje. Nechcem, aby sa opustil. Stáva sa to u takýchto pacientov, a to už potom nemá nikdy dobrý koniec.
Prejdú dva dni, a my zbadáme prvé opatrné úspechy našej snahy. Pri silnom fyzickom tlaku (štípancoch) sa Deny snaží troška nožičkami pohnúť – hlboká citlivosť sa začína vracať. Sú stále strašné teplá a ja si chcem cez obednú prestávku troška posedieť vonku. Vyberám aj Denka, nech ide na čertvý vzduch. Nech je spolu s Hyjenom, sviňou a s mačkami. (A so mnou.) Nech proste nie je stále sám. Položím ho do prachu dvora. Prichádza Hyjen a ovoniavajú sa. Prichádza Dorota (vietnamská sviňa) a ovoniava ho. Ale keďže je to sviňa (nadávka) a sviňa (všežravec) má za to, že okoštuje jako chutí kavalier. Keď mu vezme ochrnutú zadnú nožičku do papule, Denko sa neisto postaví a... (chcela som napísať: rozbehne sa, pretože on sa skutočne snaží bežať...), vydá sa neisto k dverám. V tom okamihu mi na celom tele nabehnú zimomriavky. (Čo, v tom okamihu? – ešte aj teraz, keď to píšem!) Janóóó... kričím na Janka, ktorý je vedľa v sklade. Nóóó? ON CHODÍÍÍ!!! Kto? NO KAVALIER!!! … kričím. Neviem, či mám objímať Jana, sviňu, Denka... radosť, ktorá sa vo mne rodí, je taká úprimná a spontánna, a je jej tak veľa, že sa derie celým mojím telom von, a mám pocit, že keď sa o ňu s niekým nepodelím, že vybuchnem. Bežím za Lindou: toto musíš vidieť! Odtrhnem ju od klienta, ktorého práve vyprevádza, a ťahám ju dozadu na dvor. Čo sa stalo?! Pýta sa so strachom v hlase. Uvidíš. Napínam ju. Deny leží vnútri na gumolíne a nehýbe sa. (Po tak dlhom čase nehybnosti ho unavili aj štyri kroky.) Vezmem ho na ruky, vyložím ho na dvor a on... sa znova postaví, otočí k dverám a snaží sa vyliezť dokonca po schodoch... Hľadím na Lindu, ako ho pozoruje. Otočí sa ku mne: až mi naskočila husia koža! Aj mne! Objímam ju...
Ale ešte nie je vyhrané. Denko musí každý deň cvičiť. Ale už je to o niečom inom. Všetci máme veľkú radosť. Šéf konštatuje, že keby nás žrala sviňa zaživa, tak by sme i my s parézou vyskočili a utiekli. Že to nebola žiadna loptová terapia, ani hydroterapia či masáže, ale suis (svinská) terapia...
Keďže je to Dominikín pacient, nechávame ju, aby „zlízala smotanu“ a radostnú správu povedala majiteľom ona. Je trochu nesvoja. Čo ak majú už nového psa? Čo ak sa budú hnevať, že sme ich neposlúchli? Čo ak...?
Vymýšľa si stratégiu, a tak im telefonuje, sonduje prostredie a volá ich do polikliniky, že s nimi musí ešte kvôli tej eutanázii niečo prebrať. Prichádzajú dve dcéry. Volá ich do inšpekčky, vraj to nebudeme riešiť na chodbe. Tam pri stene na deke leží Denko...
Otvárajú dvere, psík na ne pozrie, pokýve chvostom, neisto sa postaví a vydá sa k nim... Oni stoja onemené, na tele husia koža, nedokážu nič povedať a z očí im tečú slzy ako hrachy...
… A to je vlastne všetko. Včera boli na magnete. Denko už chodí aj po schodoch. Zohla som sa k nemu do magnetu a pohladkala ho po hlavičke, ktorá už nebola mľandravá a bez života. Ovoňal mi ruku, spoznal ma a dal sa mi ju oblizovať s vytrvalosťou a nežnosťou zároveň, akoby mi chcel poďakovať za všetky tie hodiny a útrapy, ktoré sme spolu prestáli. Napokon som ho musela zastaviť, pretože bol vytrvalý a ja uslinená až po lakeť. Mám pocit, že sa i usmieval. Každopádne sa usmievali jeho dve majiteľky...
PS: Trochu im ich „modré z neba“ závidím. Keď som mala ja ťažko chorých psíkov, nikto mi ich nezobral, nevyliečil a nevrátil živých a zdravých. Pri každom svojom ťažko chorom som bola do poslednej chvíle a vedela som, že keď odišiel, odišiel navždy... že už mi ho nikto nevráti.
