Zápisky z veteriny- nedeľa

Od včera je v ordinácii kopa roboty, bodaj by nie, keď sme robili do deviatej do večera. A že voľno. A ako to vypadá, tak dnes to bude to isté. Kým dávam všetko do poriadku, zjaví sa Zuzka- priniesla len pohotovostný telefón, lebo mala nočnú.
-Dáš Lupíne jesť, však?- Pýta sa ma.
-Jasné, len bude musieť vydržať.-
Hneď prvý Robov pacient- francúzsky buldoček. Suka, o ktorej majiteľka ani nevedela, že je kotná. Zistila to až dnes ráno, keď začala tlačiť a odtiekla jej plodová voda. Sono odhalí jedno živé šteniatko (bez plodových vôd.)
Začnem chystať na cisarák, ale najprv volám Jurkovi, aby nám prišiel pomôcť. Mal byť dnes doma.... ale akosi mu to nevyšlo.
Robo má medzitým ďalšieho pacienta, u ktorého máme podozrenie na babeziózu( bol u nejakej našej kolegyni asi pred troma dňami a tá mu povedala, že má encefalitídu. Nechápem, ako to môže bez dôkladných vyšetrení tak jednoznačne tvrdiť, ale možno kliešť = encefalitída. ) Odoberáme mu krv na hematolku a kým je Robo v labáku, zapájam infúznu pumpu a púšťam mu ringer.
A už je tu Jurko, je rýchly, ako blesk. Skôr než vpustí dnu ďalšieho pacienta, prosím ho, aby zakanyloval buldočka na cisarák. Majiteľka je nešťastná. Jedno šteňa a cisarák- to nie je najšťastnejšia matematika.
-Sestrička.- Šepká, keď ostaneme vo vyšetrovni samé. – Aj keď je jedno šteniatko, aj tak budem platiť sto eur?-
-Stodesať!- ( taká je totiž bežná taxa.) Je to asi trocha kruté, ale naše náklady nie sú o nič menšie, či je šteniatok desať, alebo len jedno. Zasa hlboký vzdych.
-A nedá sa nejako vytiahnuť?-
-Isto dá, ale vytiahneme vám ho v desiatich častiach.-
-Prečo?-
Rozmýšľam, či za šesť rokov, čo chová psov na to ešte neprišla.
-Pretože je jedno, je veľké, pridusené, ona je úzka a keďže je bez plodových vôd, tak sú pôrodné cesty suché a potom to končí tak, že vytiahneme najprv jednu labku, potom druhú... potom možno spodnú čeľusť, rozpučenú hlavu.... to chcete?-
-Veď nie, ale....-
Jasné, aj prodělek je občas výdělek, ako hovorieva klasik. Chov psov na biznis je už raz taký, s tým by sa mala zmieriť. Okrem toho, táto pani je permanentná sťažovateľka -Pán doktor! Nezobrali mi psov do výkupu! Čo budem s nimi robiť?!- alebo: - Sestrička, viete, za koľko idú vo výkupe mopsy? Za sto eur!-
-A to je veľa, alebo málo?- Pýtam sa ja.
-Málo, veď voľakedy platili dvestopäťdesiat!-
-A koľko máte psov?-
-Ale dvadsať päť?-
-A koľko rokov ich chováte?-
-Šesť!-
-A čo ste si mysleli? Do kedy ich budete chovať? Dvadsať, tridsať rokov? Čo si myslíte, kam ich ešte budú vyvážať? Na Sibír?- pani na mňa zazerá a jedovato fučí, ale nepovie nič.
-Ak čakáš, že ťa budem ľutovať, tak čakáš zbytočne.- myslím si.- Skôr by som mala ľutovať tých tvojich psíkov....-
Pani posielam von, že má hodinu čas a ja idem pomáhať Robovi. Šteniatko je síce naozaj iba jedno, ale je pridusené a musím sa snažiť a snažiť... do nekonečna mu vytláčam z nošteka plodové vody, ktorých sa asi nadýchlo. A aj keď mu srdiečko bije, bez kyslíku mu dlho biť nebude. Dávam mu masáž srdca a umelé dýchanie, ale stále je to o ničom . Srdečné ozvy sú slabšie a slabšie... a ešte ani raz ,,neodpálilo" ( nenadýchlo sa). Odchádzam z operačky do labáku za Jankom. Už cestou po chodbe na neho kričím: - Jankóóóóó-
-Nóóóó?-
-Potrebujem kyslíkový stan! Pomôžeš mi?-
Šteniatku robíme provizórny kyslíkový stan, aby mohlo dýchať čistý kyslík. Asi po desiatich minútach sa srdiečko znova ,,rozbieha“ . A aj keď mu dávam stále umelé dýchanie, vyberám ho zo stanu a skúšam, či nezačne dýchať samo. Konečne sa pomaly nadychuje, je stále bez pohybu a bez zvuku- možno má už poškodený mozog- hútam. To uvidím, keď ho nechám , aby sa so svojím životom popasovalo samo. Ale čistý kyslík a teplá poduška napokon spravia svoje a o štvrť hodinu šteniatko prvýkrát zamravčí a začne sa hýbať. Robo práve došíva kožu- resuscitácia mi trvala trištvrte hodinu. Ale oplatilo sa!
Všetko upracem a idem dať Lupíne jesť. Veľmi sa teší, že ma zase vidí a strečkuje po záhrade, ako taký blázonko. Naše šantenie preruší Robov výkrik- -Maťááá-
Ponáhľam sa za ním. Objavím ho v ošetrovni s malým pudlíkom. Majitelia sú matka s asi šestnásťročným synom.
-Ano?- Obrátim sa k Robovi.
-Títo majitelia majú nejaké výchovné problémy, poraď im s nimi. Ona ja naša výcvikárka a poradkyňa.- Obracia sa na nich. –Kľudne sa jej vypytujte, ona sa tým živí.-
Robo si berie vedľa ďalšieho pacienta a keď zavrie za sebou dvere, obrátim sa k matke.
-Tak čo vás trápi?-
-Stále hryzie.-
-Ako sa volá?-
-Tedy.-
-Tedy....- Prihovorím sa k psíkovi a kľaknem si, aby som bola na jeho úrovni. Ponúkam mu na ovoňanie svoju ruku a potom ho opatrne hladkám na hrdle, na krku, na hlave...
-Nezdá sa, že by bol zlý.- Pozriem zdola na majiteľku.
Ozve sa syn. –On cudzích nehryzie, len nás.-
Aha.... –Dobre, tak mi teda popíšte nejakú situáciu, v ktorej na vás útočí a hryzie vás.-
-Napríklad, keď žerie a chytám ho, tak ma pohryzne.- Vraví syn.
-A prečo ho chytáš, keď je??- Pýtam sa na oko nechápavo, hoci odpoveď veľmi dobre poznám. Väčšina ľudí sa korunuje na pánov tvorstva a psov majú ako fackovacích panákov, ktorí musia trpezlivo a ticho znášať rôzne šibnuté majiteľove nezmysly.
-Lebo to má pes zniesť!- Odpoveď presne akú som čakala.
-Prečo by to mal zniesť?- Zase sa tvárim naivne.
-Môj bratranec má veľkého psa a ten mi vravel, že ho pri žrádle vždy chytá, dokonca ho za slabiny vytiahne hore a on ani nemukne!-
(úbožiatko.) – Tvoj bratranec je úchylák!- Nezdržím sa. Potom si uvedomím, že to asi nie je najsprávnejšia cesta a pýtam sa ho:- Ako by ti bolo, keby ťa niekto neustále pri jedle vyrušoval? Štípal, ťahal za kožu? Nedovolil by ti jesť? Každý deň?!-
Mlčí, ale je vidno, že sa zamyslel.........
-Opíš mi ďalšiu situáciu, keď ťa napadne.- Vyzývam ho.
-Keď ho chcem vziať na ruky.-
Na znak toho, aby mi dokázal, že vraví pravdu, zohne sa ku psíkovi, chytí ho za prednú labku a začne ho ťahať hore.
-Čo robíš?! Veď mu vytrhneš ruku?! Ako by ti bolo, keby ťa nejaký desaťmetrový obor zdrapil za ruku a ťahal by ťa do vzduchu?! Veď by ti odtrhol ruku! Ani sa nečudujem, že ťa hryzie!-
Mama mlčí. Takéto poradenstvo si asi nepredstavovala. Možno čakala, že poviem- len ho ďalej mláťte, až z neho vymlátite dušu, nebojte sa, on sa časom poddá....
Ešte ďalšiu trištvrte hodinu sa ich vypytujem na problémy a radím im , ako ich odstrániť. Viem, ako to začalo, aj keď neviem kedy a čo presne bolo spúšťacím mechanizmom. Šteniatko od mala neviedli k poslušnosti a všetko mu dovolovali. Neskôr začal jeho mladý majiteľ na ňom experimentovať, podľa bratrancových rád a keďže chudák pes už ďalej odmietal znášať neustále týranie, raz sa proste vzbúril, rafol....... a zistil, že aj za cenu toho, že ho za to zbijú a nemajú ho radi, tak prestanú. Je to smutné. Volám ich na cvičák, kde budú pod odborným vedením cvičiť so svojim psíkom a vypýtam si desať eur. Ako povedal Robo- ja sa tým živým.
....zvoní telefón. –Veterinárna poliklinika, pohotovosť. Prosím?-
-Máme čivavu, ktorá rodí, už jej trčí kúsok nohy a nevie to vytlačiť.-
-Tak prídite.-
Čivavka príde za dvadsať minút a Jurko asistovaným pôrodom odrodí tri krásne šteniatka.
Ďalšia malá sučka yorka. V piatok rodila, ale odvtedy nežerie. Toto mi vraví majiteľ do telefónu. Aj tomu vravím, aby miesto telefonovania, išiel k nám.
Keď príde, meriam sučke teplotu- má cez štyridsať. Holím jej bruško na sono a labku, kam jej dáme kanylu.... Zadržaná placenta sa sonom nepotvrdila, ale je isté, že má v tele zápal a tak dostáva ,,kopu “ injekcií, pomaly jaj cez hadičku pustím infúzne roztoky a keď skončím, nakážeme majiteľovi prísť aj večer.
.......... Je už dávno obed, Robo odchádza pre Imizol.
Môj manžel má narodeniny. Miesto toho, aby sme spolu išli do nejakej reštaurácie na obed, on doma varí a ja som v práci.( tak toto je tá emancipácia :) )
Dnu vchádza.....jazvečík..........no.... aspoň voľakedy bol jazvečíkom. Teraz je to dvadsaťpäť kilová ,,zrúdička“ , ktorej z tučného tela trčia tenké nožičky. Jurko mu robí RTG, pretože ťažko chodí. Pri jeho váhe sa mu ani nečudujem....
Prichádza ďalší psík, šestnásť ročný kríženec jazvečíka s niečím. Ten nie je vypasený, skôr vychudnutý. Ale za jeho figúru jeho majiteľka nemôže. Vo štvrtok tu bola prvýkrát. Keď ho vtedy položila na stôl, jej prvá veta bola:- Prosím vás, zachránite môjho psíka?- Vtedy sme jej sľúbili, že urobíme, čo sa dá. Teraz viem, že jej jednoduchú prosbu nemôžeme splniť. Psíkovi zlyhávajú obličky. Vo štvrtok mal kreatinín 400. Dostal ipakitín- podporuje vychytávanie fosforu z tela a lieky na podporu činnosti obličiek. Teraz je psíkovi stále rovnako zle, vracia a nežerie. Jurko mu znova odoberá krv. O sedem minút máme výsledok- kreatinín 880.. ..
Som už v civile, keď Jurkovi podávam papierik z biochemky. Viem, že psík umrie, ale nechcem byť svedkom majiteľkinho smútku. Vždy je to deprimujúce a nech by som to zažila neviem koľkokrát, aj tak ma to rozosmutní. Pozdravím ju a usmejem sa na ňu. Stojí pri svojom zvieratku a nevie ešte, čo ja už viem. Viem, že bude za svojim psíčkom plakať, a ja by som ju chcela nejako potešiť, aj keď neviem ako. V duchu jej iba želám, aby ďalšie zvieratko, ktoré raz bude mať, žilo s ňou šťastne znova aspoň šestnásť rokov, ako tento jazvečík.
V čakárni objavím ešte pár psíkov. Čím je vonku teplejšie, tým viac ľudí sa rozhodne v nedeľu po obede spraviť si prechádzku so svojim psíkom rovno k veterinárovi a vybaviť napr. povinné očkovanie, vybrať kliešťa, kúpiť tabl. na odčervenie... proste čokoľvek, čo nie je na pohotovosť. Veď čo iné by mohli veterinári v nedeľu popoludní robiť, ak nie pracovať? Isto nie oslavovať spolu s rodinou manželove narodeniny.