Buldog je zaštopkaný, ukladáme ho do klietky, Paťka upratuje operačku, ja sa idem prezliecť. Robo s kolegom odchádzajú na obed, pre zvyšok polikliniky obed práve prichádza z miestnej reštaurácie. Sú to chvíle (nie je ich veľa), kedy sa všetci zídeme pri stole a kŕmime sa. (Ja sa nekŕmim, rozhodla som sa, že mám bezkŕmny deň.)
Prezlečiem sa a kontrolujem klietky – všade samí pacienti. Idem do hospicu pozrieť svojich miláčikov – Hope a Bruna. Behajú tam na voľno a je tam s nimi aj Boby, Bobrík, ako mu hovorím ja. Bobríkovi sme robili cystotómilu. Mal piesok v močovom mechúre (nejaké oxaláty) a jeden kryštál zaseknutý v močovej rúre. Operácia to bola dlhá, náročná a stále – už desať dní od operácie, sa má zle. Močový mechúr má zapálený, boľavý, ledva sa nám podarilo tkanivo zošiť a mali sme obavu, že sa nezhojí a rozpadne sa. Každý deň ho musíme kateterizovať (tečie z neho čistá krv), málo žerie, nečúra a je vidno, že mu je veľmi, veľmi zle. Cez to všetko je Bobrík neuveriteľne statočný. Nereptá, nesťažuje sa. Bez anestézy pokojne znáša každodenný mučiaci ceremoniál. Hope sa pri pohľade na mňa znova roztrasie, ale Bruno sa teší a víta ma. Sadnem si na zem, aby som bola malá a nestrašila ich svojou výškou a spustím „psiu žvatlaninu“(niečo ako ťuťu muťu, nebojuškaj sa maličký, ako si sa bezo mňa mal, nerobili ti tu zle?... a tak). Bruno mi skáče po hlave, oblizuje mi tvár a Hope sa pri ňom osmelí a tiež ma ovoniava.
Niečo som vám priniesla. Usmievam sa na nich.
Otváram balíček kuracích srdiečok (koľko sliepok muselo zomrieť, aby som nakŕmila dvoch psov...) a kŕmim ich z ruky. Hope sa teší, je pažravá, vrčí na Bruna, a vždy keď môže, predbehne ho. (Nová majiteľka si pre ňu príde v nedeľu.) Ponúkam aj Bobríkovi – je s veľkou chuťou a to ma teší. Dvere nechám otvorené a obidve obludky ma nasledujú. Vrátim sa z hospicu vo chvíli, keď niekto zazvoní. Otvorím dvere. V čakárni muž bez psa. Na dvore ale vidím druhého muža, ktorý drží na rukách bulteriéra, z ktorého cícerkom kvapká krv. Prvý muž neisto spustí: Máme tu psa...
Tak poďte dnu.
Ale tečie mu krv...
To nevadí, práve preto poďte (vchádzajú). Položte ho na stôl.
Prichádzam za kŕmiacim sa stádečkom (je nás len polovica, takže nie sme stádo) a vravím Janke, jedinej lekárke, ktorá je práve k dispozícii:
Janka, prosím ťa, prestaň jesť a poď sa pozrieť na bulíka. Podľa všetkého má rozrezanú achilovku. Vzdychne.
Bulteriér má celú kaudálnu časť (minule som vám vysvetlila, ktorá to je) od krvi a neustále prejavuje radosť. Tenkým chvostom švihá ako kordom, takže máme za chvíľu celú vyšetrovňu, vrátane nás, samá krv. Pod nohou sa nám motá Bruno.
To nebude dobré. On neznáša psov. Ozve sa majiteľ.
Tak ho položte tak, aby ho nevidel. Vravím a pomáham mu polohovať bulteriéra. Za prvé, aby sa Janka lepšie dostala k rane, za druhé, aby sa nemohol rozhliadať po psoch. Ja zase neznášam ľudí, ktorí sa stotožňujú s (nevhodným) správaním svojich psov, a keď prídu, tak mi rozkážu: s týmto psom tu nechoďte! (Nejaké úbožiatko, ktoré mám na rukách.) My malých psov neznášame!!! (To sa vždy na oko veľmi naivne pýtam: A prečo neznášate malých psov? Čo vám urobili? Mne nevadia, ale nášmu psovi áno! Vysvetľuje prostáčikovi majiteľka. Tak si ho vychovajte! Doložím, už vôbec nie naivne...)
Od vedľa spustí rámus americký buldog, ktorý sa preberá z anestézy a má halušky. Bulteriér sa snaží vyskočiť a „spriemyselniť“ ho. Zavriem dvere a znova pomáham pridržiavať psa. Janka skončila so zbežnou klinickou prehliadkou a zhodnotila, že je to na šitie.
Musím ho uspať. Vraví. Koľko môže mať kíl?
Ale dvadsaťšesť. Vravím skôr ako majiteľ a ten pritaká, že presne toľko.
Keď pes spí, vypisujem prijímací formulár a posielam ich domov – majú čas asi hodinu.
Paťka nachystá operačku, kým holím ranu a čistím operačné pole. Janka hľadá niekoho, kto by jej poradil – ešte nikdy nešila achilovku, chcela by pomoc. Volá Vladovi. Vraj je za päť minút tu...
Sadá si na stoličku, ja oproti nej, uložíme si psa do najvhodnejšej polohy, aby sa nám dobre robilo a ešte stále skúma, čo s čím zošiť. Prichádza Vlado. Janka mu vraví, aký má prípad, ale Vlado ako správny pedagóg jej vraví, že nech sa do toho pustí, určite to zvládne. Ja ju tiež posmelím, že vôbec o nej nepochybujem.
Maťa!... vzdychne. S tebou mám vždy fantastické prípady! Usmejem sa. (Je to tak. Keď slúžime samé – Janka a ja, vždy sa nám dostane pod ruky nejaká banalita, z ktorej sa vykľuje náročná troj, štvorhodinová operácia, na ktorú sme úplne samé a nemôžeme ju ani konzultovať so skúsenejšími. Väčšinou jej do toho kecám ja, ale o tom inokedy.)
Robo s kolegom zo Senice tiež prichádzajú plní jedla a dobrej nálady. Nakúkajú nám cez plece. Áááá, achilovečka. Tož, pracujte defčatá... Hlaholia mi nad hlavou.
Veď pracujeme... Jak čelly. Doložím.
Asi po desiatich minútach rôznych pokusov, s ktorými je Janka nespokojná to vzdáva a prosí Vlada, aby to urobil on. Nechce riskovať, že kvôli jej neskúsenosti ostane pes mrzák. Je to od nej korektné priznať, že sa na to necíti. Doktori sa vymieňajú, ja zostávam. (Už je po prestávke a plná čakáreň. Pacienti vyzváňajú a sú nervózni. Ale už sme v plnej zostave, takže sa to zase u nás rozbzučí ako v úli.) Janka sleduje Vlada, ako, čo s čím a akým materiálom zošíva. Aj on má päť neplatných pokusov, kým je so svojím výsledkom spokojný. Potom zošije pošvu šľachy. Zašiť podkožie a kožu je už hračka. Rýchlo to dokončí, nakáže mi dať nohu do vet liteu, aby na ňu pes nestúpal a šitie si neroztrhol a odchádza ordinovať. Čaká ho Gabika – naša externá kolegyňa so psom po porážke, ktorému treba kuknúť do očí. (Vlado je aj oftalmológ)
Kým zafixujem nohu v správnej polohe (za pomoci Janka), bulík sa preberie a snaží sa „zamaškrtiť“ buldoga, pre ktorého si majiteľ ešte neprišiel (leží volne na podlahe) a ktorý je hysterický. A že vraj bojové plemeno, ktoré by malo bez mihnutia oka znášať bolesť. Je to obyčajný hysterik. To moja Olwenka je statočnejšia. Obom zvieratám dám plátený náhubok, bulíka strkám za jeho silného odporu a hlasného protestovania do klietky a zatváram ho, aby nám nepreriedil pacientov. Janka, ďakuje za pomoc, už dávno vybavila klientov, ktorí čakali len na ňu – každý je niečím „Lennonom“. (To znamená, že psa mu môže ošetrovať LEN ON.)
Spolu s Paťkou upratujeme, pomáhame, každý z lekárov má plné ruky práce a ľudí neubúda. Bruna s Hope ktosi už dávno zavrel do hospicu, aby sa nám nemotali pod nohami. Aj Paťka mala byť už dávno doma. Jej smena skončila pred nejakými tromi hodinami, ale vidí, že jej ruky sú tu potrebné, a tak ostáva. Ja ju síce zakaždým, keď sa naše cesty stretnú, posielam domov, ale som rada, že ostáva a pomáha mi...
V infekčke sú dve šteniatka od včera. V dolnej klietke je nemecký ovčiak a na prijímacom formulári má veľkými písmenami ružovým zvýrazňovačom napísané: LEPTOSPIRÓZA!!! Celý deň je tomu úbožiatku zle. Ja sa k nemu moc nepribližujem s mojou otvorenou ranou na prste.
Do večera prepustíme domov dve ablácie zvukovodu – jorkšír a kokršpaniel. Prijmeme mačku so zlomenou panvou, ktorú budeme zajtra drôtovať – je fajn, že niekto je ochotný zaplatiť viac ako sto euro za operáciu takého „bezcenného“ tvora, akým je obyčajná mačka.
Niekto búcha na dvere. Starší pán, v rukách papierovú krabicu.
Prepáčte, vraví. Bežím sem až z Nábrežnej (dobré tri kilometre). Našiel som ho na ceste. Nemohol som ho tam len tak nechať ležať! Musím mu pomôcť! Čo ak raz budem potrebovať pomoc ja? Ako mi bude, keď mi nikto nepomôže? Všetko z neho vyhŕkne skôr, ako stihnem nakuknúť do krabice. Ja v nej mladý ježko. Úplne vysilený.
Nemohol som ho tam nechať... hovorí znova pán, akoby na svoju obhajobu. Možno má strach, že takéto zvieratká neošetrujeme.
To je dobre. Usmievam sa na neho. Môžete ho nechať u nás. Dáme mu glukózu a nejaké vitamíny. Troška ho podporíme, a keď bude silný, pustíme ho.
Naozaj? (Prikyvujem.) Nemám tu počkať?
Kľudne choďte domov. Bude to trvať možno aj hodiny. Všetko bude v poriadku. Verte mi.
A... čo som dlžný?
To je dobré. Choďte.
Naozaj? Znova sa uisťuje.
Naozaj, je to halierová položka. Ďakujem, že ste ho priniesli. Doložím ešte...
...Je večer. Pacientov ubudlo. Konečne! Z hospicu púšťam Hope s Brunom a prinášam Bobríka. Vlado s Jankou s ním narábajú, ja pomáham. Kateterizujeme ho, spúšťame mu ascites (má plné bruško tekutiny), do mechúra dávame sonografickú tekutinu, robíme RTG (aby sme zistili, či tekutina v bruchu je moč z presakujúceho mechúra, alebo nejaký iný zrádnik). Bobrík je uspatý, aby sme ho netrápili...
Prichádza Robo s vetičkou, že k nám ide Gabika na RTG, lebo ju pohrýzol pes. Už zase? Čudujem sa. (Naposledy to bolo asi pred tromi rokmi.)
Za chvíľu prichádza. Hlas sa jej trasie a vysvetľuje, že to bol pes, ktorý ju pozná celé roky. Vraj ho očkovala, potom ju ovoňal... a bolo to. Odniesla si to pravá ruka – najviac malíček a palec. A noha. Plače, možno viac bezmocnosťou, že zajtra má ísť kastrovať koňa, ako to s takou rukou zvládne. Chlapci robia RTG (Janka sa prezliekla a odišla na vlak. Ešte ma prosí, aby som za hodinku vypla lepstospiróznikovi infúzku.) a utešujú ju, že nič nie je zlomené, len trocha dožužlané a Vlado zakončí, že: Maťa ti to ošetrí, má na to špeciálny spôsob. (Znova prichádza Robo a súri ma, vraj ide cisarák. A to som si vravela, že sme dnes skončili pomerne načas...) Ja si prinášam savo, strkám Gabikinu ruku do umývadla a vyhŕňam jej rukáv.
Čo ideš robiť?
Idem ti to vydezinfikovať.
SAVOM?! Slovo jej z úst vyletí tak, že sa rozplesne o protiľahlú stenu a pomaly skĺzne na zem. (Podobnú reakciu som čakala.)
Jasne. Je to najlepší dezinfekčný prostriedok, aký poznám.
Ale to ma bude štípať. Nebude?
Bude. Ale len chvíľku. Potom to bude dobré. Zabije ti to všetky bacily.
Maťa, daj mi tam betadin. Daj mi tam betadin! Nie savo, prosííííím, betadin. Ááá!!!! Maťáá!!!!! ZABIJEM ťááááá!!!! (Kričí ako malé dieťa. Je mi jej trocha ľúto, lebo to čertovsky štípe. Ale som ako správna mama, ktorá vie, že „cesnak ti vyštípe bacily – len ho zjedz“!)
Počas jej rečí odštupľujem savo a nalejem na otvorené rany. Gabijka jačí, hryzie ma do pleca a ja v duchu uvažujem, že keď skončím s jej ošetrovaním, budem si musieť vysavovať plece. Viete koľko baktérií má priemerný človek v ústach?
Opláchni mi to vodou. Prosím.... Padajú jej slzy, ako hrachy.
Ešte chvíľku, vydrž. Uvidíš, že sa ti to nezapáli. Doma si daj dva novalginy, aby ťa neboleli tie pomliaždeniny a budeš zajtra fit a budeš môcť kastrovať. Si super, Gabika. Statočná!... Počas reči jej oplachujem savo vodou, utieram sterilným sušením, čistím zvyšné prsty od krvi a obväzujem rany.
Ak ma to bude bolieť tak ťa...
...Nebude. Dôveruj mi. Pozri na mňa. Ukazujem jej ľavý ukazovák, ktorý som si pred dvomi dňami „spotvorila“ pri sekaní mäsa psom. Chýba mi na ňom kus kože, ale aj polovica nechta. (šmykla sa mi ruka, a tak miesto kuraťa, som si zasekla do prsta. V tej chvíli som bola rada, že som si ho neamputovala. Po štyroch výplachoch savom mám tkanivo krásne vygranulované, bez štipky akejkoľvek infekcie. A vôbec to nebolí! Ešte som nevidela lepší dezinfekčný prostriedok, ako je savo. Moji psi síce vravia, že smrdí, ale keď si vybavujú účty so susedovým psom, tak ich savo zázračne „uzdraví“. A hlavne tým zázračne občas uzdravujem Ťapa.)
Gabika je ošetrená a ide sa sťažovať Vladkovi a Paťke. Ja chystám na cisarák. Príde Robo, ktorý si medzitým dával kávičku.
Naša malá súkromná ordinačná mučiareň. Vraví.
Už sa na mňa sťažuje? Pýtam sa so smiechom.
Mne nie, ale Vladovi a Paťke farbisto líčila, čo všetko si s ňou robila.
Všetci traja za moment prichádzajú spredu. Gabika, už zase statočná, pozdraví a odchádza. Paťku už po ixtý krát posielam domov, ale oznámi mi, že pomôže s cisarákom, Vlado vraví, že čaká ešte nejaký prípad...
… Je osem hodín večer. Cisarák sme zvládli za štyridsaťpäť minút, aj keď sme dnes boli v defenzíve. (Sedem šteniatok, z toho jeden vodňák, tri rázštepy podnebia, tri živé a zdravé šteniatka. Štyrom mrzáčikom pichám „vitamín T“, aby sa netrápili a mali to rýchlo za sebou.) Od vedľa počujem hlasy. Všetko upraceme, a keď idem okolo Vlada, spýta sa: Ideš už domov?
No... chcela som... Pomyslím si. Ale nahlas plná optimizmu odpoviem. Nie. Čo potrebuješ?
Nachystať operačku na cystotómiu. Močový kameň zaseknutý v močovej rúre.
Presne ako Bobrík. Pomyslím si, ale okamžite sa otáčam späť. Paťka, jeden základný set a litre výplachov. Veľký pes, na inhalačku. Obe sa dáme do práce. Roba prosím, aby ovčiačikovi s leptospiropu zastavil infúzku a zaštupľoval kanylu. Ja ho nechcem chytať ani v rukaviciach. Leptospira je strašná „sviňa“! Tú chytíte, ani sa nenazdáte. Moja choroba mi úplne stačí. (Urobí, o čo ho prosím a odchádza aj on domov.)
Vlado vypisuje prijímací formulár a posiela majiteľov domov. Čaká nás dlhá noc. Pacientom je bernský salašnícky pes Oskar.
Za chvíľu si sadáme s Vladom oproti sebe a znova posielam Paťku domov. Vraj nech aspoň jedna z nás je zajtra oddýchnutá.
Kto zajtra slúži? Pýta sa Vlado. Ja. Odpovedáme súčasne. Pozrie na mňa. Ja od ôsmej, Paťka od deviatej.
Psíča s leptospirou začína „vyvádzať“. Je mu STRAŠNE zle. Neustále ho napína na vracanie, kňučí, stoná, nemá pokoja... Po pol hodine plaču sa Vlada pýtam či mu nemôže dať niečo od bolesti. Má leptospiru, Martinka. Žiadne analgetiká mu nepomôžu.
A nejaký antigrc?
Dostal všetko.
Robíme ďalej. Vlado vyberá močový mechúr, snažíme sa zakateterizovať Oskara a pretlačiť kameň do mechúra (nejde nám to), vyberáme piesok z mechúra, vyplachujeme, vyplachujeme, vyplachujeme a šteniatko plače, plače a plače. Niekto zvoní v infekčke. Paťka ide otvoriť a o chvíľu príde na konzultáciu: Vladko... sú tu s kokršpanielom, ktorý vraj nechodí a … čo mám robiť?
Vlado mlčí. Je zaujatý vyplachovaním mechúra.
Povypytuj sa na anamnézu... odmeraj teplotu... radím jej.
Áno. Súhlasí Vlado. Nie! Len mu odmeraj teplotu a povedz im, že musia počkať.
O chvíľu je späť. Tridsať deväť. Osem. Hlási.
To je horúčka. Je to suka, alebo pes? Vyzvedá Vlado.
Suka.
Dobre... musia... proste počkať. A... Paťka... nech prinesú moč. Daj im emitku, a kým čakajú, nech sa idú prechádzať. Paťka odchádza. My sa stále trápime. Mechúr sme vypláchli, prikryli sušením a púšťame sa do otvárania močovej rúry. Píše sa to jednoducho, ale už nám to trvá hodinu a pol. Zvoní pohotovostný telefón. Majiteľ hovavarta oznamuje, že jeho pes grcá a hnačkuje či môže prísť.
Môžete, ale práve robíme náročnú operáciu a skôr, ako za dve hodiny neskončíme. Zavolajte o hodinu. Položím telefón a zase naberám roztoky do striekačky a preplachujem katéter. Ten protivný kryštál nie a nie sa posunúť.
Z infekčky prichádza Paťka a spustí: Vladko. Ten pes, ktorý nechodil a už zázračne chodí... má na tele kopu dierok, z ktorých vyteká hnis.
Akých dierok?
No... asi po šípkach z trávy. Niektoré som povyberala, srsť oholila...
Výborne. Ohol, povyberaj a … odober krv a poviem ti, čo všetko urobíš. Zvládneš to? (Prikývne.) Ešte že ste tu ostali obidve. Vzdychne Vlado. Paťka odchádza, o chvíľu prejde okolo so skúmavkou krvi a po asi pätnástich minútach prináša výsledky, ktoré cez stôl ukazuje Vladovi.
Dobre. Viac spraviť nemôžeš. Musia počkať.
Medzitým psík s leptospirou strašne, strašne kvíli.
Nemôžeme ho utratiť?! Halóóó!!!! Nemôžeš ho utratiť?!
Nemôžem! Je to Jankin pacient. Ešte sa môže po troch dňoch zázračne uzdraviť.
Ale môže za pár hodín umrieť strašnou smrťou! Oponujem. Obaja sa cez stôl dohadujeme a medzi tým mi Vlado dáva povely - sušenie, počkaj, ešte vodu, ešte vodu, nie z fľaše, zo striekačky, potrebujem silný tlak... a podobne.
Vlado nie je krutý. Zastáva iba názor, že každý tvor, ktorý sa na tento svet narodí, sa narodí aj preto, aby si tu odkrútil nejakú bolesť. (Na čo by sa sem inak rodil, Martinka?) Ja zase zastávam názor, že človek, ako tvor rozumný, má svojmu zvieraciemu druhovi odpomôcť od utrpenia. A ak sa mu nedá pomôcť, tak mu aspoň skrátiť utrpenie. Myslím, že ak by akýkoľvek človek umieral v strašných bolestiach a dali by mu na výber, či chce zomrieť hneď, alebo sa bude ešte hodiny, možno dni trápiť, vybral by si eutanáziu. Preto je v mnohých štátoch povolená... Veď, ako mi naposledy povedal Môj Anjel – smrť je najlepší koniec zo všetkých koncov, ktorými môže skončiť náš život. Možno je niekedy skorší koniec lepší, ako ten neskorší...
To sa nedá počúvať. Vraví si len tak pre seba a Paťka, ktorá je už pri nás, sa vráti a zavrie dvere infekčky. Ty si ich tam s tým psov zavrela? Ako sa tvárili? Vyzvedá.
No... pozerajú na neho s nedôverou... a sú ďaleko od klietky. Ale povedala som im, že za chvíľu skončíš.
Znova zvoní telefón. Pán s hovavartom. Vraj, či sme už skončili. Pozriem na hodiny na stene. Naozaj prešla viac ako hodina. Je štvrť na jedenásť. Vravím, že skôr ako o jedenástej nech nechodí...
...po úmorných minútach opatrného tupého preparovania tkaniva a nastrihnutí močovej rúry, sme sa dostali k veľkému kryštálu. Vlado auká aj za Oskara – vieš, ako ho to musí strašne bolieť? (Opatrne ho vyberá pinzetou. Odkladám ho na sušenie, ako corpus delikty pre majiteľov.)
Aj šteniatko s leptopsirou to bolí! Vravím. Zakladám petíciu za utratenie ovčiačika! Prvá sa podpisujem!... Šteniatko v infekčke, ako keby ma počulo, za pár minút náhle stíchne...
Zvyšok práce prebehne bez kvílenia a v podstate v pohode. Vlado všetko opatrne zaštopká, Oskarovi dávam ringer laktát, analgetiká, antibiotiká a Vlado si umýva ruky a ide pozrieť majiteľov, ktorí bez volania na pohotovostný telefón na drzovku prišli do polikliniky a teraz čakali s umierajúcim psíkom v jednej miestnosti dve hodiny. Paťka upratuje chirurgické nástroje, ja obriaďujem Oskara. Okolo prejde Vlado.
Tak, malý to už má za sebou. Zamrmle.
Ja chcem Oskarovi zvlhčiť vysušený jazyk. Keď ho chytím, prekvapím sa, aký je horúci.
Je strašne vrelý. Neskutočne vrelý!
Vlado, ktorý sa vracia okolo s antibiotickou injekciou pre kokršpaniela, ktorý prišiel na pohotovosť, sa pristaví, chytí Oskarov jazyk a vraví: Odmeraj mu teplotu. Ak má zvýšenú, daj mu infúzku z chladničky. Musel sa nám prehriať pod lampami.
Áno. Reflektory nad operačkou zohrievajú aj nás. Nieto ešte nevyčesaného berňáka so zimnou srsťou, ktorý pod nimi leží tri a pol hodiny a nepotí sa. Strkám mu do konečníka teplomer – 41,2. Okamžite beriem liter studeného fyzáku z chladničky. Prechádzam okolo klietky s ovčiačikom, ktorý tam leží takmer stuhnutý, vykrútený v bizarnej polohe, ako umrel v strašných kŕčoch, sám a opustený, ubolený, úbohý, bez jediného pohladenia, hoci okolo neho bolo plno ľudí. Je mi ho veľmi ľúto. Ani som sa mu len za celý deň neprihovorila – vyčítam si. (Bála som sa leptospiry.) Oskarovi púšťam do žily na plné „pecky“ studený roztok, na femorálky dávam studený obklad a vravím Paťke: Prosím, napíš na klietku: čas smrti – pozriem na hodiny na stene - štvrť na dvanásť. Dvadsaťtri štyridsaťpäť.
O chvíľu sa vráti a vraví. Maťka? A vadí, keď som tam dopísala - umrel náhle po hodinách strašných bolestí?
Nevadí, srdiečko. Ty si moja Paťulka. Čo by som si tu sama bez teba počala? Oni si ho prijmú a v pokoji prespia celú noc, ale on celú noc prestoná a umrie v hrozných kŕčoch, opustený ako pes a my s tým nemôžeme nič spraviť, iba sa na to pozerať.
Zložíme Oskara na zem a strážim mu infúzku. Niekto zvonní – konečne pán s hovavartom. Bol tu už minule. Pes vracal a hnačkoval. O dva mesiace sa to opakuje. Isto je problém v kŕmení... Znova meriam berňákovi teplotu- 40, 2. Klesla o stupeň a to je fajn. Liter fyzáku mu stiekol a púšťam ďalšiu fľašu. Prosím Paťku, aby dala do chladničky ďalšie roztoky – ak by sme ich potrebovali pre iných pacientov.
V poliklinike je neuveriteľný neporiadok. Nemáme jedinú papierovú utierku, všetok materiál treba doplniť, podlaha je samá špina. Všetko - vrátane nás je ofŕkané od krvavého moču, preplachov, dezinfekčných prostriedkov. Tak, toto ma zajtra čaká. Myslím si. Pán s hovavartom je vybavený a teraz sa rozkecáva. O dvanástej v noci. Asi nemá fakt nič iné na práci. Počujem ho, ako Vladovi rozpráva story odkiaľ si ho priniesol, koľko stál, koľko šteniatok mali, ako si ho vyberal... neviem či si uvedomuje, že po dvanástich hodinách driny nás to asi neveľmi zaujíma...
Hope s Brunom a Bobríkom už zase dávno sladko spia v hospici nakŕmení, vyvenčení a spokojní. (Dúfam, že aj Bobríkovi sa uľavilo.)
Kým Oskar ešte spí, aspoň zbežne upratujem. Umývam podlahu, vynášam plné koše smetí. Separujem plastové fľaše, ktoré pôjdu do iného odpadu... Znova sa vraciam k Oskarovi, meriam mu teplotu – 39,2. znova o stupeň menej. Už je skoro celkom prebraný, môže ísť do klietky. Opatrne ho prenášam spolu s Vladom na čistú podložku do klietky. Začína kvíliť, ale sú to skôr halušky z anestézy. Operačka vďaka Paťke vypadá tak, že sa dá opäť použiť. Prezliekam sa. Je niečo po pol jednej.
Vlado odnáša umretého ovčiaka do kafilérneho boxu a v rukaviciach upratuje a dezinfikuje klietku. Isto je aj on narobený, ale čím skôr sa zbavíme leptospiry, tým lepšie.
Ako si tu Maťa? Vyzvedá.
Na skútriku.
Nechceš, aby som ťa vzal autom domov?
Nie. Ako by som sa dostala ráno do práce? (Auto mám v servise.)
Prišiel by som pre teba. A nemusíš prísť na ôsmu. Napíšem Janovi odkaz, že ste tu boli obidve do jednej.
Nechaj tak. Ale ďakujem, že si sa ponúkol. Zvládnem to. Už bolo aj horšie. Vlado je voči nám veľmi ohľaduplný. Nežné pohlavie má pre neho stále kúzlo a čaro a k ženám je veľmi pozorný a láskavý. Ale ja budem v práci o ôsmej. Bude treba dať do deviatej všetko do poriadku a pomáhať pri operácii, ktorá je naplánovaná hneď na ráno. A v poliklinike nebude nikoho, okrem mňa...
Vonku mrholí. Kým prídem domov, celkom sa preberiem. A potrvá ešte aspoň hodinu, kým zaspím. A ráno... bude za chvíľu. Polikliniku nájdem presne takú (ak nie horšiu), ako som ju zanechala. Klietky budú plné maródov a ja sa znova pustím do práce. Kolegovia prídu vyspatí a oddýchnutí a nebudú mať ani potuchy, čo sme tu v noci stvárali...
