Zápisky z veteriny- neveselé

a niekomu sa zdá 180 eur za osteosyntézu veľa- hoci na iných klinikách si vypýtajú raz toľko a vôbec ich to netrápi, to len my sme asi takí blázni, že robíme občas aj zadarmo- lebo sľúbia splátky a už ich viac nevidíme.)
Ráno začneme eutanáziou. Staršia pani prinesie uspať staručkého boxera, ktorý ledva žije. Keď ide Janko okolo mňa, šepkám mu: -VRAH, VRAH!- Prikývne. Vie, že to nemyslím vážne. Uspať trpiaceho nie je vražda, ale vykúpenie. Ale občas musím to napätie nejako zmierniť, lebo by sa človek zbláznil... takéto začiatky dňa neveštia nič dobré...
Chystám jednu operáciu za druhou, zvieratká idú z operačného stola na druhý v prípravovni, lebo všetky majú aj strašný zubný kameň- dalo by sa povedať, že až ZHUBNÝ :) , kameň a ja furt chystám, pomáham, upratujem, drhnem, sterilizujem dokola ako blázon.
Okrem toho prerábame ordináciu a už dva dni máme odstavené kúrenie :(
Deň nám spríjemnia iba priatelia policajti, ktorí prídu so psom na jednoduchú chirurgiu- odstránenie vlčích pazúrov. ( idú rovno z poľa, kde boli na stopách a po celej ordinácii roznosia kusy hliny. Dávam im na výber, kto pozametá- ani jeden.)
A robota je stále náročná- niekedy nemám ani čas plakať, musím k ľahkým i ťažkým prípadom pristupovať rovnako profesionálne (občas si v duchu opakujem- LEN NEREV ! LEN NEREV ! ! )a svoje ťažkosti a smútky schovávam do snov, ktoré mám potom veľmi deprimujúce.
Už tretí deň k nám chodí rodinka s bobtailom, ktorý má babeziózu. Je to ochorenie, ktoré prenášajú kliešte. Hoci je zima a donedávna ráno ešte mrzno, kliešťov je veľa a hlavne veľa infikovaných. A nanešťastie, ak sa toto ochorenie nelieči, vo väčšine prípadov končí smrťou. Keď prvýkrát priniesli od chudáka bobtaila vzorku moču, tá vypadala ako kofola od rozpadnutých červených krviniek. Kreatinín má 1600 a je jasné, že niet spôsobu, ako zvíťaziť nad chorobou. Hrozí mu pomalá smrť, pretože obličky mu nepracujú, odpadové látky ostávajú v krvi a psík je otrávený močovinou. Je mu veľmi zle a majitelia - aj keď neradi- sa rozhodnú pre uspatie. Utešujem ich, že žil s nimi šťastne celých osem rokov....až doteraz. Nie je to veľká útecha a všetci to vieme. Po veľkom krásnom bobtailovi ostane v ich rodine veľké prázdno.
A ďalší ťažký prípad so smutným koncom- do ordinácie vojde pán a na rukách má labradora, ktorý je taký slabý, že nevládze ísť sám. Položí ju na stôl( lebo je to baba) a my vidíme, že zo všetkých telesných otvorov jej tečie krv. Z anamnézy vyplynie, že sa jedná o prudkú otravu kumarínom- jed na potkany. Je obed a v robote som len ja s Vladom. Vlado sa hneď pýta: -máte ešte nejakého veľkého psa doma?-
-Jej mamu.- vraví pán.
-Bežte pre ňu!- Prikáže Vlado a pán odchádza.
Psíkovi sa dá pomôcť bez transfúzie, len minimálne- dávam mu pambu, K vitamín- podporuje zrážanie krvi... a čakáme na pána. Sučka veľmi ťažko dýcha, pretože má málo červených krviniek, ktoré zabezpečujú rozvoz kyslíka po tele. Keď príde muž s ďalším labradorom, hneď sa pustíme do odoberania krvi. Vlado je v prípravovni pri labradorke- mame, ja strážim labradorku- dcéru, ktorá je z minúty na minútu slabšia, dýcha ťažšie a z papuľky jej pri každom výdychu vyteká krv. Chodím neustále k Vladovi a súrim ho:- Vladko odoberaj, odoberaj- a Vlado odoberá najrýchlejšie, ako sa dá, ale štyri deci krvi neodoberiete za tri minúty.( ani za päť.) Otrávenú labradorku hladkám po hlavičke a neustále opakujem:- Vydrž malá, nevzdávaj sa...-
Po desiatich minútach, ktoré sa mne zdajú, ako večnosť, príde Vlado s krvou, ktorej je zatiaľ veľmi málo a už cez zavedenú venóznu kanylu jej dávame maminu krv. Psík už je taký slabý, že neudrží ani hlavu zdvihnutú a už sa iba snaží chrapľavo nadýchnuť a cez papuľku sa mu valí viac krvi, ako mu my cez kanylu dodávame a o pár minút umiera....až vtedy, keď sa prestanete sústrediť na to hlavné- na transfúziu, na masáž srdca... až potom si všímate tie ,,veci okolo“ , ktoré boli dovtedy pre vás nepodstatné -na porcelánovo biele sliznice, na množstvo čerstvej červenej krvi, ktorá je všade- na psíkovi, na stole, na zemi, na mne......nie. Nie je to ako v tom americkom seriály -POHOTOVOSŤ. Tam sú pri akútnych prípadoch všetci nervózni, prekrikujú sa a behajú hore-dole. My pracujeme veľmi ticho, efektívne a všetci vieme, čo máme robiť. Vladove krátke, jasné a tiché príkazy plním okamžite. A čo je najhlavnejšie- u nás je tá krv a tí mŕtvi skutoční. A to je veľmi, VEĽMI deprimujúce. Deň, keď sa nám všetko darilo, mi pripadá nekonečne vzdialený.
( Raz mi moja kamoška napísala, že si človek zvykne na všetko. Neviem. Keby som si raz zvykla na smrť a našich pacientov by som začala brať len ako čísla, asi by som musela odísť z práce. Živý tvor nikdy nebude pre mňa obyčajným číslom. Ktosi povedal:- Ak chceš, aby sa výsledok boja zmenil v poslednej minúte, musíš sa snažiť do poslednej minúty. Mimochodom- bol to Terry Pratchet a ja sa jeho hesla držím stále.)...
Je popoludnie. Prichádza kolega, ktorý bol dva týždne na dovolenke. keď už sedíme s Robom za operačným stolom, až do operačky počujem jeho falošné: NO UKAŽ SA ! NO NEBOJ SA ! Vzdychnem:
- Toto mi celé dva týždne chýbalo.-
-Čo? - pýta sa Robo
- No ukaž sa, no neboj sa- Opakujem oveľa tichšie a oveľa vyššie.
-Mne teda nie.-
Zmienený kolega mi veľmi pripomína zajačika z ruskej rozprávky, ktorý išiel po lese a sám seba presviedčal- ja sa nebojím, ja sa nebojím, len aby to nebol vlk a sova!
On tak isto. Jeho dogmatická katolícka viera mu nakazuje pristupovať k zvieratám, ako ku menejcenným a tvorom bez duše a keďže to všetky vycítia, veľmi rýchlo mu vysvetlia, kam si môže svoje dogmy strčiť a čo si o nich myslia...... on sa ich potom bojí, nastupuje to jeho: NO UKAŽ SA....... NO NEBOJ SA !.............
.............obed bol hnusný, studený a veľmi dávno.....
Ozve sa zvonček. Otvorím dvere.
-Dobrý deň, mohli by ste mi dať nejaké lieky proti hnačke?- Je to mladá pani a asi vie čítať myšlienky, lebo skôr, ako sa nadýchnem, že niečo poviem, dodáva: -Nedoniesla som ju, lebo má 12 rokov a je jej už veľmi zle. Už tri dni má hnačku, nežerie, má aj nádory na ceckoch, už ani nechodí po schodoch....-
(neviem, či to na mne vidno, alebo naozaj vie čítať myšlienky, lebo opäť doloží:) -Ale uspať ju nedám, radšej nech zdochne sama.-
Iba sa ohromene spýtam:- Aký je to psík?-
-Anglický kokršpaniel.-
Dávam jej tri tabletky proti hnačke a vysvetľujem, ako ich má psíkovi dať. -To máte na tri dni, ak ju to za tri dni neprejde...- (zase mi skočí do reči.)
-Neprinesiem ju, nechcem ju dať uspať. Nech zdochne sama! Po týchto tabletkách to neprejde?-
-Bez podrobnejšieho vyšetrenia nevieme zistiť, čo jej je...-
-Neprinesiem ju! Nech zdochne sama.- za dve minúty mi to zopakovala už tretíkrát.
-Myslíte, že je to humánnejšie? Keby ste sa vy trápili....- zarazím sa. Ako dlho má človek presviedčať toho druhého, aby ho presvedčil? Dovtedy, kým sa ten druhý nenaserie a nezačne a priori odmietať všetko, čo poviete? Alebo sa nemáte snažiť vôbec a povedať si, že každý z nás je rozumný tvor so slobodnou vôľou? Alebo to skúsiť raz......? usmejem sa a zľahším tón:- Tabletky máte na tri dni. Potom uvidíme.- táto odpoveď ju viditeľne poteší a odchádza.

..........MATÚŠKOVI ZOMREL PRVÝ PACIENT.....
(Matúš má 17 rokov, chodí dva roky na str. veterinárnu a päť rokov cez víkendy pomáhať do ordinácie. Občas ho v práci poveríme drobnými úlohami- uspať si psa (podľa hmotnostnej tabuľky v operačke) a ultrazvukom mu vyčistiť zuby, zobrať ster z kože na ,,pochodujúce šupinky“( je to druh roztoča a takto sa mu vraví a anglicky hovoriacich zemiach) a nájsť ho pod mikroskopom, nájsť ušného svrabovca zo steru z ucha, zavakcinovať psíka... ale zvládne aj oveľa prozaickejšie veci- prichystať správne nástroje na operáciu, zapnúť inhalačnú anestézu, pomáhať pri operáciách...a raz, keď bol odkázaný iba sám na seba, zvládol aj asistovaný pôrod.
Je to môj syn a už od dvoch rokov vie, že chce byť veterinárom.)
Ale jeho prvým naozajstným pacientom bola korytnačka.
Jeho kamarát má vodné korytnačky a na zimu ich dáva zimovať do stohu slamy.
V jeden deň mi do roboty volá Tomáš ( starší syn)a pýta sa, či máme niečo na dezinfekciu, lebo Levova korytnačka je nejaká poodieraná. Vravím mu, kde to nájde a robím ďalej. No po chvíli zvoní znova telefón- vraj kde máme nejaký zásyp, lebo tam má živé mäso. Vysvetľujem, že žiadny zásyp a že ju pozriem keď prídem.
Znova telefón:- Ale Lev nerobí a nemá peniaze na doktorov.-
-UŽ MA NESER! Nemám čas sa tu s tebou vybavovať. Keď prídem zhodnotím situáciu!-
Situácia je nepriaznivá- ľavá predná......... (chcela som napísať, že LABKA) ,,labka" jej visí na zvyšku kože. Má pohryzenú papuľku aj chvost.- isto potkany. A je veľmi apatická, ale dúfam, že je to iba tou hybernáciou a že sa z toho dostane. Hlasno komentujem hlúpe Levove metódy dávať korytnačky do slamy, kam sa na zimu sťahujú potkany.
Volám Vladovi a vravím mu že na druhý deň má ísť Matúš do roboty, a že ju donesie, aby sa o ňu postarali.
Večer príde aj s korytnačkou- má amputovanú nohu. Matúš jej do jednej zdravej nôžky pichá glukózu a do druhej clamoxyl (atb.) - je veľmi hustý a prvá dávka mu vystrekne. Radím mu, aby si dal hrubšiu ihlu, ale ohradí sa, že lekári mu kázali tenkou ihlou- vraj nech sa radšej dlhšie popasuje s aplikáciou, ale cez hrubú dierku by všetko vytieklo von. Nechávam ho robiť, čo robí. Cítim, že je pre neho dôležité, aby som ho brala vážne a mohol to urobiť po svojom. Iba mu dám nový clamoxyl.
Korytnačku vráti Levovi a nakáže mu prísť o dva dni na opakovačku.
.... no o dva dni je korytnačka mŕtva. Je mi jej veľmi ľúto- bola to ,,iba" korytnačka, ktorá veľmi nedokázala dávať najavo svoje pocity, ale bol to živý tvor a potkany ju hrýzli za živa a ona sa nemohla brániť a nedokázala ani nariekať, aby si ju niekto všimol. Ktovie ako dlho tam už bola takto obhryzená.
Keď to o dva dni oznamujem Vladovi, je smutný – Na to si bude musieť zvykať, že mu zomrú pacienti. Bolo to také, na poplakanie. Vieš, ako som ju veľmi ľutoval, keď som ju videl?..-
-Viem.........- asi tak, ako ja, myslím si.
( teraz sa trocha vystavujem riziku, že ma budete odsudzovať, že píšem o svojom synovi. Mohla som tento prípad s korytnačkou opísať bez toho, aby som ho (Matúša) spomenula. Ale nebolo by to voči nemu fér. Bol to jeho pacient. Ja som korytnačke spravila len klinickú prehliadku a keď ju s Vladom operovali, ani som nebola v práci...)
Je desať hodín večer, keď idem domov. Posledná. Všetko upracem, všetko zamknem. Zase sme toho mali veľa. Z rádia mi spieva Albert Hammond- v južnej Kalifornii nikdy neprší...... - aspoň niekde, lebo v mojej duši prší tak, že nestíhajú stierače.........
Doma si pustím MULL OF KINTYRE. Je to pecka. Asi najlepšie niečo, čo Paul Mc Cartney zložil. Pri tejto pesničke sa dá úplne všetko- môžete na ňu tancovať slaďák, môžete sa smiať, plakať, smútiť, radovať sa , milovať, pracovať, meditovať, ba sa aj MODLIŤ........ a púšťam si ju znova a znova..............a znova.................a to ranné- LEN NEREV! už neplatí....