Do roboty chodí veľa klientov maďarskej národnosti. Často nám začnú rozprávať hneď po maďarsky a aj keď pracujem v meste, kde je početná komunita maďarsky hovoriacich spoluobčanov, ani jeden z nás po maďarsky nevie.
Jediné, čo sa nám dostalo pod kožu je identický ,,moďorský“ prízvuk a keď si nedáme pozor a často ho používame, stáva sa, že nám klienti neveria, že naozaj nerozumieme.
Prvý ,,had“ prišiel hneď ráno.
Ozve sa zvonček v infekčke a keď Robo otvorí dvere, dnu vstúpi pani v stredných rokoch a na vodítku má stredne veľkého psíka- bastardíka . Položí ho na stôl a Robo sa jej spytuje:- Aké má problémy?-
-Hat, grcia! - ( pre tých menej znalých maďarčiny len dodám, že slovo HAT znamená niečo ako naše NO).
-Had grcia?!- Pýta sa na oko udivene a neveriacky Robo.
Pani je z tých rýchlo chápajúcich a v okamihu pochopí, že si z nej Robo uťahuje a vraví:- Ja som nepovedala HAT. Ja som povedala HÁT ( ono HÁT znamená NO.)
-Aháááá- Kýve Robo chápavo hlavou.- Veľký had grcia- A rozťahuje ruky a ukazuje metrovú vzdialenosť. Pani sa neuráža a veselo sa rozosmeje. A Robo prestáva vtipkovať a začne vyšetrovať psíka. Nie je to nič vážne, naordinuje mu hladovku, dostáva injekciu na podporu trávenia a nakáže pani s ,,hadom“ prísť na druhý deň na kontrolu.
Ďalší had sa dostaví pred obedom. Je to skutočný škrtič,(pytón) má niečo vyše metra a pol. Je to Igorov známy, hada nemá chorého, len ho priniesol Igorovi ukázať ( a pochváliť sa) a ja sa mu veľmi teším , noškujem ho, hladkám ho a behám s ním po ordinácii hore - dolu, lebo je obed a nemáme žiadnych klientov.
Igor si chystá chirurgiu na obyčajný pruh, jeho priateľ chodí za ním a rozprávajú sa a ja nosím hada na krku ako ,,boa“ a vybavujem telefonát.
-Dobrý deň, veterinárna poliklinika, prosím?-
-Dobrý deň, chcela by som sa spýtať, či ošetrujete aj iné zvieratká okrem psov a mačiek.-
-Samozrejme.-
-Aj škrečky a potkany?-
-Aj škrečky a potkany. Aj králiky a morčatá. Aké máte zvieratko?- ( had, ktorý medzitým zistil, že už ho tak nestrážim, ako doteraz, mi z krku začína liezť na hlavu a odtiaľ sa dvíha hore.)
-Aj hady a korytnačky?- Vyzvedá ďalej pani a neodpovedá na moju otázku.
-Aj hady a korytnačky, aj rôzne jaštery.– had sa už dostal nad svetlo nad operačným stolom a po závesnej reťazi sa šplhá ďalej a snaží sa mi uniknúť. Ja sa zase snažím zložiť ho dole, ale nedarí sa mi, pretože v jednej ruke mám telefón a druhou rukou ho opatrne sťahujem za chvost dole, ale moc mi to nejde, pretože je okolo reťaze pevne obtočený.
-Práve jedného hada držím v ruke.- Vravím do telefónu.- Čo potrebujete?-
-A čo mu idete robiť? Je chorý?- znova vyzvedá pani.
-Nie, len...-
-Maťa, okamžite zmizni s tým hadom odtiaľto! Chcem ísť operovať!- je to Igor, ktorý má už veci nachystané.
-ČO POTREBUJETE?- Znova sa pýtam do telefónu a moje snahy zložiť hada sa zintenzívňujú. Dole ku mne sa mu nechce. Je nasrdený a dáva to najavo hlasným ,,fučaním“.
-Nič, iba som zvedavá.-
Položím telefón a dvomi rukami sa mi konečne podarí zložiť hada. Jeho majiteľ ma pobavene sleduje.
-Nepozná vás.- Vraví mi. – Preto sa hnevá. Mňa pozná podľa pachu.- vezme si hada z mojich rúk, dá si ho okolo krku a had ostane spokojne odtočený, ako šál....
Posledný had prichádza podvečer. Znova do infekčky a tentoraz je vážne ranený. Tiež je to škrtič, ale len také ,,pytónča“. Má len nejakých sedemdesiat centimetrov a na tele otvorené rany. Z anamnézy vyplynie, že majitelia mu dali do terária potkana, ako jedlo. Had bol alebo najedený, alebo chorý, alebo..... ktovie čo, jednoducho potkana nezjedol. Zato potkan po pár dňoch hladovky sa pustil do hada a poriadne ho poobhrýzal. Po celom tele má veľa hlbokých a dlhých rán, až na kosť.
V duchu krútim neveriacky hlavou a uvažujem, či si teraz majitelia nestrieľajú z nás, tak, ako si ráno Robo strieľal z majiteľky psa. Nestrieľajú. Myslia to úplne vážne a vyzvedajú, či sa s tým dá niečo robiť.
-Dá- Vraví Igor, náš ,,hadológ“.
-Prečo ste s ním neprišli hneď, keď mal len jednu ranu? Prečo ste toho potkana nevybrali, keď ho nezjedol a neponúkli mu ho neskôr?- Napadajú ma v duchu otázky. Spomeniem si na úryvok z Krylovej pesničky:... A ZVĚŘ SA STANE Z LOVCE....
Majiteľov posielame von, že majú hodinu čas, hada vážime, Igor mu pichá uspávadlo a keď je už mierne ospalý , intubujeme ho( to bola najmenšia tracheálna kanyla, akú sme kedy použili na intubáciu.) napojíme ho na inhalačnú anestézu a Igor mu hodinu zošíva a reviduje rany....
Napokon vypnem vyparovač a skôr, ako sa preberie, extubujem ho, Igor mu pichá antibiotiká a rany mu zeleníme novicovom.
Prichádza majiteľ, odovzdávame mu už prebratého hada a Igor mu káže denne chodiť na antibiotiká. Všetky nástroje a operačný stôl drhnem znova a znova po hadovi, lebo Robo vraví, že najviac ,,hnusôb“ majú práve plazy a iné potvory a trvá to hodinu, kým je s mojou prácou spokojný.
Je večer a ja mám hadov na dnes akurát dosť.
