Občas kolegovia pri mne stepujú s poznámkami: - Potrebujem ťa. -
- Hneď, len pomôžem Zuzke. -
- Maťa, už môžeš? -
- Za chvíľku. - Odpovedá miesto mňa nejaký lekár, ktorému pomáham.
Už tri dni je u nás Ťapina. Má asi osem mesiacov, vypadá, ako kríženec nemeckého ovčiaka so zlatým retrieverom a má zlomenú nohu. Niekto ju našiel a priniesol k nám. (Ťapina sme jej dali meno my.) Hľadáme sponzora na sto eur, aby sme ju mohli zoperovať a nájsť vhodného majiteľa. Operácia stojí dve stovky, ale tú jednu sme ochotní zasponzorovať my. (Aj krmivo, odčervovacie tablety, vakcínu či frontline.) Už ju poznajú všetci stáli klienti, pretože neviem, čo získala z nemeckého ovčiaka, ale je to pes, ktorý má široký úsmev a ešte širšie srdce, a ako povedal môj šéf, keby to bola baba, bola by radodajka, pretože proste miluje každého. Každý je jej kamošom, s každým je ochotná odísť. Myslím, že by bez rozmyslu vymenila jedného pána za druhého, tretieho... a možno práve takto sa stratila. Všetci ľudia okolo sa nás vypytujú: - Ťapinu máte kde? -
- Behá v záhrade. -
- Ahá. Že som ju tu nevidela... -
Všetky malé klietky sú zaplnené mačkami. Je tu kocúr Murko, ktorý má zápal oboch stredných uší. Vyteká mu z nich hnis a je mu tak zle, že nedokáže ani chodiť, má zmenenú koordináciu pohybu a je mu proste blbo. Nežerie a hnevá sa, že ho trápime infúzkami a injekciami. Ďalšia mačička je čierna, štíhla a zrazilo ju auto. Isto dostala pecku do hlavy, pretože má neurologické príznaky, tiež je celú točí do jednej strany, na zadné nôžky vôbec nechodí a tiež neje, nepije. Po troch dňoch opatery je jej o byľku lepšie, a tak dúfame, že to už pôjde iba k lepšiemu. Posledným kocúrikom je päť ročný strieborný kastrovaný kocúr, ktorý mal močové kamene. Pár ich mal aj v močovej rúre, mal ju upchatú, nemohol čúrať a má (isto) veľké bolesti. Včera sme ho operovali a podarilo sa nám prepchať močovod, aj keď sme sa s tým natrápili. Kreatiním má vyše tisíc sedemsto a močovinu nám už ani stroj neodmeral, taká bola vysoká. Ale zdá sa, že operácia sa podarila (a pacient neumrel), pretože sa drží.
V infekčke sú dvaja škriekajúci francúzski buldoci a jeden kavalier k tomu. Kým to všetko ráno obriadim, prejde hodina i viac. No, ale aspoň sa v práci nenudím.
Večer prídem domov unavená, ale vždy si musím nájsť čas na ,,vítací ceremoniál“, ktorý často trvá aj pol hodinu, pretože obludiek je veľa, od rána ma nevideli, všetci sa prekrikujú, tešia, jančia, lietajú po dome, bijú, skáču po mne, bozkávajú, hryzú, brblú... no proste radosť nad radosť!
Potom dostanú jesť a napokon šupky dupky von vyvenčiť, vyvetrať si horúce hlavy a po chvíli opäť dnu.
Tak tomu je vždy, ani včerajšok nebol výnimkou. Snáď až na to, že už po minúte sa ozval hysterický mačací krik a do toho hurónsky rev oblúd: - Chyť ju! Zabi ju! Už ju mám! Počkaj, nech neutečie! Pustite aj mňa! Aj mňa! Na ňu! Na ňu! Držím ju! To je vzrúšo!... -
Bežím po schodoch, div si nohy nepolámem. Vyletím von bosá a už od dverí jačím: - VYSVINSKÉHOVADÁOKAMŽITEPRESTAŇTEMUČIŤTÚMAČKU!!!!! ATLAS! ATRAMENT! ARÉNA! ARÉNA! NIE JE POČUŤ?! ČERT! EGINA, PRE TEBA TO TIEŽ PLATÍ! - Zjapem na plné hrdlo a rozmýšľam, aký mačací samovrah k nám mohol vliezť do dvora. Všetky mačky na okolí vedia, že naša svorka je postrach ulice.
- Whisky! Šmýkaj dnu! Poďme! Všetci! - Velím a psi pomaly a neradi opúšťajú bojové pole. Neustále zastavujú, obzerajú sa a túžia sa vrátiť a dokončiť dielo skazy – Mimino! Padaj odtiaľ! - Ešte aj hlúpe Mimino sa pridalo.
Keď zavriem dvere za poslednou zrúdičkou, idem skontrolovať mačku, ktorá leží bez pohybu na zemi.
Je úplne bezvládna, cez ruku mi prevísa ako vecheť a už podľa veľkosti cítim, že to je mačiatko. Vnútri na svetle objavím vychudnutého, ožužlaného tvorčeka, ktorý môže mať tak dva mesiace. Leží presne tak, ako som ho položila v pivnici na kartón, iba hrudníček sa mu nadvihuje a viem, že ešte chvíľa a je po ňom.
Tak, čo s ním? Neváham ani minútu. Aj keď nie je náš a ani neviem komu patrí, vytáčam pohotovostné číslo telefónu.
Vladov hlas. – Prosím? -
- Vladko? Ty už robíš? -
- Uhm. Čo potrebuješ? -
- No, moji sviňáci našli nejakú mačku. Keď ju neprinesiem, tak neprežije. Je zošokovaná a nie som si istá, či nemá rozchrúmaný hrudník. Tak, aspoň by sme ju mali humánne uspať, keď sa nebude dať zachrániť. -
- Kedy prídeš? -
- Za dvadsať minút. -
- Budem tam! -
- Dobre. Dík. -
Sadám do auta, mačiatko položím na sedačku spolujazdca, prikryjem ju teplým uterákom a ponáhľam sa späť, odkiaľ som iba pred hodinou odišla.
Pri bráne sa ,,zrazím“ s Vladovým autom. Púšťa ma prvú, a keď vystúpime, ozvem sa: - Nehnevaj sa, že som ťa vytiahla po chorobe z domu. Mrzí ma to. -
- Za dvadsať minút je tu cisarák, takže aj tak by som musel prísť. -
Kým odomyká, vravím mu, že mu pomôžem s cisarákom.
Mačiatko je veľmi pekné, aj keď dožuté, polodlhosrsté, zošokované, ale vypadá to, že je celé. Zapínam mu podušku, Vlado mu zohrieva glukózu, dáva injekciu proti šoku a nechávame ho oddychovať. Vypisujem prijímací formulár pre kolegov, čo budú v práci zajtra. Do kolónky DIAGNÓZA vypisujem: cicka, ktorú zmárovali Matiní psi.
Varíme si kávu a začínam chystať operačku na sekciu. Robím to úplne automaticky - vydezinfikovať stôl, vyložiť nástroje, ihly, šicí materiál, rúšku, rukavice, antisedan na preberanie šteniatok. Zapnúť elektrický skalpel. Pripraviť inhalačnú anestézu, zapnúť vyhrievaciu podušku pre šteniatka, dať zohriať infúzne roztoky na oplach do brucha... prichystať venóznu kanylu, tracheálnu kanylu, leukoplast, obväz... nikdy som sa ani len nesnažila spočítať, koľkokrát som to už urobila.
Znova kontrolujeme mačiatko, ktoré sa pohodlnejšie uvelebí v teplej klietke a začína priasť! Počujem auto a tak idem otvoriť. Dnu vstúpia štyria ľudia - dvaja muži (jeden z nich nesie prepravku so psom) a dve ženy (jedna drží na rukách v uteráku mačiatko).
Volám ženy do ,,obývačky“ a odchádzam pomáhať Vladovi.
...keď sú už šteniatka vonku, prebraté, zdravé a v teple, sadám si k ženám s mačičkou a prihováram sa im: - Vy ste spolu? - A ukazujem za chrbát na mužov.
- Nie. -
- Volali ste? -
- Nie. -
- A prečo ste prišli? - Mám strach, že začínam byť protivná. Nemôžem si pomôcť, ale vždy ma udiví, ako ľudia celkom prirodzene predpokladajú, že našou JEDINOU a celoživotnou prácou je byť v ordinácii a čakať na pacientov. Proste o pol desiatej večer sedíme so založenými rukami a čakáme, či niekto nepríde...
- Veď vy ste tu vždy. -
- Ahá... myslíte, že nemáme rodiny, pri ktorých by sme trávili večery? Volali ste? - Pýtam sa.
- Nie. Na čo? -
- Či sme tu. -
- Veď ste. Aj minule sme tu boli takto večer a boli ste tu... -
- Sme tu, lebo nám zavolali dvaja ľudia, že k nám idú. Jedna z nich som bola ja. -
Vysvetľujem ženám, ako funguje pohotovosť, že treba zavolať (dávam im vizitku s telefónnym číslom), že za pohotovosť sa platí príplatok a napokon sa spýtam, čo je mačiatku.
Banalita. Potrebujú mačiatko skontrolovať, či je zdravé, a tabletky na odčervenie.
- Budete platiť príplatok... -
- ...Nám to nevadí. -
- A budete musieť počkať na doktora. -
- Počkáme. -
??? (Čo na to povedať?) Prejde ešte pol hodina, kým Vlado došije, a ja sa dávam do ,,odstrojovania“ sučky. Pichám jej antibiotiká, analgetiká a začínam upratovať. Vlado volá ženy s mačičkou, a kým sa im venuje, zazvoní telefón.
- Veterinárna poliklinika, pohotovosť, prosím. - Vravím do telefónu.
- Dobrý večer. Tu je ... (stála klientka) Rodí mi francúzáčka a už dve hodiny tlačí a nič. -
- Tak príďte. -
- No, ja len volám, či ste tam. - (asi takto by to malo vypadať.)
- Sme. Za koľko asi prídete? -
- Za dvadsať minút. -
- Houkili doukili. Čakáme vás. - Zložím telefón a dávam sa chystať na nový cisarák. Znova to isté: vydezinfikovať stôl, vyložiť chirurgické nástroje... veď to poznáte...
- Čo robíš? - Spýta sa Vlado, ktorý vyprevadí mačiatko.
- Chystám na cisarák. Za chvíľu je tu francúzáčka. -
Znova skontrolujem mačiatko. Je mu evidentne dobre. Sedí v klietke, pradie, ale keď ho zložím na zem, nechodí.
- Zajtra ho zroentgenujeme, či nemá zlámanú panvu. Dnes ho ešte necháme oddychovať. - Rozhoduje Vlado.
Prejde ešte pol hodina, kým sa ozve zvonček v infekčke, a ja idem otvoriť.
Vlado ju kontroluje, vyzvedá, odkedy sučka rodí, či už niečo porodila (áno, dve) a rozhoduje, že to skúsi asistovaným pôrodom, lebo šteniatko je ešte ďaleko a sučka vyčerpaná. Dáme jej infúzku, doplníme energiu a nejaké vitamínky a uvidíme.
- Dáte si kávu? - Pýtam sa chovateľky.
- Teraz? O pol jedenástej? -
No a? - Myknem plecami. – Viete, kedy pôjdete spať? -
Zasmeje sa. – Ukecali ste ma. Dám. Máte tu veľmi dobrú kávu. -
- Ja viem. - Prikyvujem a tiež sa usmievam.
Po hodine, keď sa šteniatko konečne pohne, zistíme (Vlado zistí), že je to vodňák. Bežným spôsobom ho vybrať nedokážeme, tak - voľky, nevoľky - sa znova rozhodujeme pre cisarák. Nachystané mám, a tak nám to netrvá tak dlho.
- Maťa, nechceš ísť domov? – Pýta sa ma Vlado. – Ráno stávaš do roboty, ja prídem až popoludní, ja sa vyspím. -
- Teraz mám odísť a nechať ťa samého? To vydržím. Neboj sa. - Doložím s úsmevom, keď vidím jeho pohľad.
Je pol jednej, keď skončíme. Všetko znova upracem a dám do pôvodného stavu. (nechcem si tu ráno nájsť po sebe neporiadok :). Pravda, ak Vlado už nebude nič mať. Inak si tu nájdem prekvapko.)
Kým prídem domov, je skoro štvrť na dve. Obludy sa znova tešia, že ma vidia. Sadnem si na chvíľu na zem a nechám ich, nech mi ovoňajú ruky aj šaty, a aby si z nich prečítali, čo som celý večer robila.
Vyzlečiem sa, umyjem, nastavím si budík na 07,00 a zaľahnem do postele...
