Vlado ma pochopiteľne odbil (teraz nepoužijem jeho slová), že si to len namýšľam, pretože svojich psov sledujem každý deň a každú, aj tú najmenšiu zmenu si vždy všimnem. A ako nevládze chodiť? Vyzvedal Vlado. No... neprejde už na Tonu a naspäť. Tona (miestne štrkovisko) je ďaleko a ši–cu je malý pes, nevládze. Oponoval. Nepresviedčaj ma! Odporujem. Joy vždy chodila prvá ďaleko dopredu, teraz sa za nami vlečie... takto sa proste zdravý pes nespráva...
Aby som to skrátila. Vlada som nalomila. Spravili sme hematolku, biochemku, popočúval ju, kázal mi s ňou pochodiť, dokonca sme spravili RTG srdca. Výsledok – vraj takého zdravého psa ešte nevidel. Áno, má trocha zväčšené srdiečko, ale to preto, že je to brachycefalické plemeno, a tak má aj trocha voľné mäkké podnebie. A je už stará (odporujem, že 7 rokov nie je žiadna staroba pre malého psa), tučná (priznávam) a už sa jej tak nechce, ako kedysi... A tým sme to uzavreli...
Prešli dva roky. Joykin stav sa pomaly zhoršoval. Radosť s pohybu mizla, ako ranná hmla a jej sa stále viac a viac nechcelo chodiť. Často som ju poháňala, že je obézna a že trocha pohybu jej len urobí dobre... No posledné dva dni bola z toho katastrofa. Joy iba polehávala a oddychovala, a až keď sme boli ďaleko, s neochotou vstala a vliekla sa za nami. Dĺžku prechádzok som neustále skracovala a prispôsobovala jej možnostiam, ale už sme sa pomaly nedostali ani zo záhrady, aby sa netvárila unavene a doslova sa za nami nevliekla z nohy na nohu. Nakoniec po jednej prechádzke, z ktorej ledva prišla, ľahla unavená na zem a vypadala taká zmorená, že som si povedala, že nech ma kto chce presviedča, ako chce, proste takto sa zdravý pes nemôže správať a isto to nemajú na „svedomí“ iba jej dve kilá navyše. Bola nedeľa, ale ja som ju naložila do auta a vybrala sa do polikliniky. Zuzke som vyrozprávala celý príbeh úplne od začiatku – teda z pred dvoch rokov. Znova sme absolvovali biochemku, hematolku, znova ju počúvali – vraj: keby si bola takto zdravá, žiješ do sto... Ale ona nevládze! Oponujem stále. Chodí ako robot. Vlečie sa z nohy na nohu, je unavená, neprejdeme ani 500 metrov bez toho, aby stále neležala... Vlado – kardiológ sa pýta: má cyanotický jazyk? Nemá. Má dlhé CRT? Nemá. Keby mala nedostatok kyslíka z chorého srdiečka, dýchala by veľmi trhane a snažila by sa aj hlavičkou udýchať... vysvetľuje, ukazuje...
No dobre! Tak má srdce zdravé, ale niečo jej je! Neviem čo, ale niečo! Už som rozmýšľala aj nad dyspláziou, ale veď malí psi týmto ochorením netrpia... Opäť robíme RTG. Vlado si na monitor ukladá nový snímok vedľa toho zpred dvoch rokov a porovnáva a meria. Všetko ostalo nezmenené. Srdiečko bez zmeny, rovnako veľké. Trachea v poriadku. Dokonca meriame aj hrúbku tuku, z ktorej vyplynie, že za tie dva roky ani nepribrala (ani neschudla)...
Dobre, súhlasí. Spravíme ešte snímok bedrových kĺbov. Vraví Vlado, polohujeme Joy a ja jej vravím, aby vydržala, že ju za to nebudem uspávať, že je zlatá a že to bude posledný snímok...
...Objavíme vysoký stupeň artrózy! V okamihu ma prepadnú výčitky svedomia – prečo som už pred dvomi rokmi nenaliehala na ďalšom vyšetrení? Chúďa Joy, s bolavými nôžkami sa trápi už dva roky a ja sa na ňu ešte hnevám, že je lenivá... Vlado jej dáva antiflogistiká a analgetiká... taká „jednoduchá“ pomoc a ja som jej ju dva roky v nevedomosti ododpierala. Cítim sa mizerne – priam pod psa. Vyšetrenie zakončíme tým, že ak jej lieky pomôžu, vypýtam si od Gabiky skúmavku a spravíme jej PRP.
Hneď po prvej dávke liekov sa jej polepšilo. Odrazu to bola tá stará známa Joy-ka, jako kedysi. Znova začala hopkať, znova začala chodiť prvá. Nôžky sa jej len tak mihajú. Aj keď je pravda, že si sem tam sadne a čaká nás, pretože žiadne lieky nie sú stopercentné.
Na najbližšej smene som Vladovi aj Zuzke s nadšením opisovala Joykiné zmeny v chôdzi a v správaní. Tešila som sa na utorok, pretože vtedy mala prísť Gabika a priniesť mi skúmavku na PRP...
PRP je anglická skratka pre Plateles Rich Plasma – teda plazmu bohatú na doštičky. (Skúmavky s tekutinou – doteraz Gabika nezistila akou – je to komerčný výrobok a používa sa hlavne pre kone. Tento postup liečby s PRP si osvojila v USA, kde tri roky pracovala v Kentucky pre známeho veterinára medzi veľmi významými chovateľmi koní. Táto matóda sa používa na liečenie poškodených kĺbov dostihových koní... ale o Gabike som sa nechcela rozpisovať. Každý rok ju počas koňských dražieb volá bývalý šéf na pomoc do USA, a ona si vtedy odtiaľ prinesie skúmavky na PRP. Sú relatívne drahé, ale výsledky sú veľmi sľubné a psíkom sa po tejto liečbe neuveriteľne uľaví. Jej prvým pacientom bol zlatý retriever niekoho z rodiny, ktorého pre vysoký stupeň artrózy chceli dať utratiť, lebo už vôbec nechodil. Gabika si povedala, že keď to pomáha koňom, prečo by to nemohlo pomôcť aj psom a zlatý retriever bol naším prvým „pokusným králikom“. Jeho stav sa „zázračne“ zlepšil a táto zmena k lepšiemu mu vydržala dva roky. A to je, myslím si, dosť času na to, aby ste mohli svojho miláčika ďalej milovať a žiť s ním... Hoci... je asi rozdiel, ak predĺžite život o dva roky psíkovi starému iba tri roky a ak predĺžite život psíkovi, ktorý má už, povedzme rokov trinásť...)
Na nete som si prečítala, že PRP je výsledkom spracovanie celej krvi, z ktorej sa získajú krvné frakcie, ktoré obsahujú najvyššiu koncentráciu krvných doštičiek. Tie obsahujú množstvo rastových faktorov. Tieto rastové faktory zlepšujú prístup zdravých buniek do oblasti poranenia tkaniva a podporujú tvorbu nových ciev a nového pojivového tkaniva a takto (veľmi zjednodušene) ozdravujú poranený kĺb...
Takže v utorok mi priniesla Gaika skúmavku s tekutinou na PRP, v stredu sme ju Joy spravili a odvtedy je jej stav neporovnateľne lepší. Je čiperná a čulá. Opäť behá (doslova) prvá na prechádzke. Teší sa zo života a ja s ňou, hoci si stále pripomínam, že nie som dosť ostražitá a že tento stav k lepšiemu mohla mať už pred dvoma rokmi. Nuž, ale sypať si popol na hlavu mi nepomôže, a tak sa vždy „uteším“, že teraz jej je dobre. Je úžasné vidieť, ako vaše zvieratko znova doslova ožije a má chuť na to všetko, na čo pred chorobou, ktorá ho pripravila o radosť zo života.
A toto je vlastne moja rada na záver. Ak máte pocit, že vášmu miláčikovi niečo je, ale vyšetrenia nič nepreukážu, nehádžte flintu do žita, tak jako ja (hoci si myslím, že sme ju vyšetrovali oveľa poctivejšie a intenzívnejšie, ako by to robil nejaký humánny lekár s človekom. Veď ako by potom vysvetlil to množstvo vyšetrení poisťovni?). Buďte vytrvalí. Aj malí psi (myslím si, že hlavne „vďaka“ nevhodnému krmeniu) trpia čím ďalej tým viac ochoreniami kĺbov, ktoré boli „výsadou“ hlavne veľkých a gigantických plemien. Čím ďalej, tým viac má aj malých psíkov dyspláziu, artrózy a mnohé ďalšie ochorenia kĺbov, a keďže nám nevedia povedať, čo ich bolí, mnohí veterinári neberúc do úvahy aj túto možnosť ochorenia, svoje vyšetrenia zakončia tým, že je už psík starý, alebo obézny, prípadne môže mať aj nejaké malé zmeny na srdci, a tak to pripíšu kardiackým problémom. A pri tom sa dá týmto psím nešťastníkom celkom dobre pomôcť. Pokiaľ viem, tak metódu PRP robíme v bližšom aj širšom okolí sami, ale je pravda, že som po žiadnych informáciách nepátrala. Vlastne je to ešte stále „novinka z USA“. A vďaka Gabike je dostupná aj v našej veterinárnej poliklinike a čo je hlavné – pomohla aj mojej Joyke. Howg!
