...pred robotou v horúčave „stepuje" asi 50 ročná žena. Keď uvidí, že vchádzam do služobného vchodu, dobehne ma a spustí: vy ste tá sestrička zo Šurian? Ano. Prikyvujem. Ja tu mám welsh corgiho... Aha, poďte ďalej. Volám ju. V klietke sedí psík s náhubkom na papuľke. Rony... prihovorí sa mu pani. Kľudne ho pustite, dajte mu dole náhubok a porozprávame sa. Vravím a keď pani urobí čo jej kážem, volám ju so sebou a hľadám miesto, kde budeme mať pokoj a budeme sa môcť nerušene rozprávať...
... Tak, čo sa stalo? Pýtam sa, keď zatvorím za nami dvere na zubárskej (vyšetrovni). Žijem sama s otcom, ktorý vyžaduje celodennú starostlivosť. Psa mám tri roky a aj na mňa si občas dovolil. Ale ja som prísna, ja mu to netolerujem, ja si to viem zariadiť!... Pani je hysterická a kričí. Fajn. Ukľudnite sa. Vravím potichu. Nekričte. Všetko je v poriadku. Už je dobre. Nechcete predsa vášho psíka stresovať....
Pani sa párkrát nadýchne a vydýchne... Dobre. Vravím. Je na vás zlý? Obzerám si psíka, nechávam ho, aby ma oňuchal a letmo sa ho dotýkam. Je trochu v strese. No... vždy bol dobrý a milý... vraví pani už pokojnejšie. Iba raz na mňa zavrčal.. A teraz? Pýtam sa. Pohrýzol syna. Na obidvoch zápästiach do krvi. Syn býva s vami? Syn býva v Čechách, ale teraz je s nami. Dokedy? Do konca septembra. Chodí do práce? No... on pracuje doma. Dobre. Aký je psíkov denný režim? (Popisuje.) A čo sa stalo včera? Opäť popisuje. (...nebola som doma, syn robil na záhrade, Rony bol v klietke, syn ho chcel preložiť na iné miesto, otvoril ho, chcel ho pripnúť na vodítko a Rony ho napadol... to je asi tak všetko v skratke. Pani veľmi „okresala", ja som úplne vynechala fakty, že syn psa neznáša a terorizuje...)
Dobre. Takže začala by som tým, že synov prístup k Ronymu by sa mal od základu zmeniť. Mal by... To bude problém! Skočí mi pani do reči. Uvidíme. Chlácholím ju. Syn by mal Ronyho začať kŕmiť z ruky vždy vo vašej prítomnosti. Mali by ste spolu chodiť na prechádzky... On to neurobí! On ho neznáša! (Definitíva.) Čí je to pes? Môj. Máte ho rada? Samozrejme. Ja som už pred ním mala corgiho. Ja chcem len corgiho! Takže sa nemôžete so synom porozprávať, aby ho toleroval? Nemôžem. Ja ho poznám! On je... nervák!... On ho... proste neznáša!... Koľko má syn rokov? 26. Takže je už dospelý a rozumný. Mal by pochopiť, že je to váš pes, či sa mu to páči, alebo nie. Dôvodím. Lenže to nie je tak! Môj otecko má 80 rokov a on mal celý život psov, teda psom rozumie! A on povedal, že ak už robí nejaký pes problémy, tak ho treba dať z domu!
(Tá veta, že človek, ktorý má celý život psov, tak im rozumie ma rozzúri. Hlavne preto, že ľudia sa nesnažia pochopiť vôbec nič. Či už s tým celý život žijú, alebo nežijú...)
Prosím vás - argument, že ak niekto žije celý život so psom, a preto mu rozumie, je smiešna a nepravdivá. Moja svokra žije celý život so psami, dokonca jej pes žije dlhšie, ako moji, hoci sa o neho nestará, a predsa nevie o psoch nič. Ja „žijem" celý život s autom a viem iba šoférovať. Ale inak o autách neviem nič. Dokonca aj pri defekte a výmene kolesa si musím zavolať servisákov, alebo odťahovú službu. Proste to, čo mi tu teraz tvrdíte je hlúpe a nepravdivé...
Okrem toho, ak mám s niekým problém, snažím sa ho napraviť,. Nie zastreliť...
Takže spravíme to takto... začnem. Ale ja toho psa nemôžem priniesť domov! Môj syn mu neverí!, neznáša ho! A nechce ho vidieť!
Okej - chápem. Vy chcete toho psa proste zabiť! Nezdržím sa. Pretože akýkoľvek môj návrh odpinkáte ako pinpongovú loptičku. Nič sa vám nepáči. Chcete ho zabiť? Povedzte mi rovno: zabite tohto psa! Pretože ak by ste to nechceli, aspoň by ste počúvali a nechali ma dohovoriť!
Nie... nechcem ho zabiť... „skrotne" „teta". A čo teda chcete? Ja by som bola najradšej, keby bol tento pes využívaný v chove! Viete, na Slovensku je málo korgiov - psov. Viac je sučiek. A on je pekný, z dobrého chovu, bolo by škoda nevyužiť ho...
O využitie korgiov v slovenskom chove nech sa stará predseda klubu korgiov, alebo tajomník, či poradca chovu! Vy sa starajte o to, aby sa váš pes mal dobre! Kúpili ste si ho a ste zaň zodpovedná. Zodpovedná za jeho život. Nie za to, či bude mať vôbec nejakých potomkov!... Tvrdíte, že ho máte rada, že je to vaše druhé dieťa, a predsa, keď si váš starší syn umane, tak sa ho vzdáte a prinesiete ho uspať. Ak mám dve deti a jedno je problémové dám ho uspať, alebo sa ho snažím napraviť? Alebo ak mám prvého syna a druhú dcéru a zistím, že dievčatá sú lepšie, tak synovi poviem: mám ťa rada, ale máš týždeň na to, aby si sa spakoval a alebo choď do útulku, alebo na ulicu, inak ťa dám uspať?!...
Ale vy nepoznáte môjho syna! On je nervák! S ním sa nedá rozprávať! A on ho nechce! (Kuva! Najradšej by som tomu jej synovi jednu „vypálila". Miesto toho jej odporučím návštevu psychológa spolu so synom. A že by mu mohla dať na výber - alebo bude žiť u nej s jej psom, alebo môže ísť do podnájmu - má 26, je dospelý, samostatný, nik ho nezdržuje...)
... ale aby som sa netočila dokola, pretože náš rozhovor sa dokola krútil neustále...
Problém bol (je) v tom, že syn je na psa zlý a dáva mu to neustále najavo, že je mu pes proti srsti. Hoci žije u svojej mami, nemá pre jej štvornohú lásku kúsok pochopenia, empatie a už vôbec nie lásky či tolerancie. Na psa v jej neprítomnosti nakričal a potom ho chcel uviazať na vodítko a „premiestniť" inde. Pes vyhodnotil situáciu ako kritickú, kedy mu ide o život a rozhodol sa brániť. Je otázne, či ho aj nebil, pretože by bol predsa blbý, aby to svojej mame vešal na nos.
Inak je pes nekonflitkný, poslušný, neuteká, nešteká, pozná základné povely, je kontaktný a milý a má každého rád.
Iba syn ho neznáša a nechce ho. Nechce sa zmeniť, nechce meniť nič na svojom vzťahu a postoji ku psovi, nech ho dá mama preč, nech sa s ním domov nevracia! (No kto by takéto dieťa nemiloval?)
Celý čas, čo diskutujeme sa pes ku mne túli, oblizuje ma, skáče mi na kolená a snaží sa na mňa vyštverať, aby mi mohol oblizovať tvár. Medzi tým poočku kuká na majiteľku - vidíš, aký som dobrý? Nehryziem. Som super poslušný psík. Vezmi ma domov, prosím...
Majiteľka má psíka rada, nechce sa ho vzdať, lenže čo s dobráčkom, ktorého porodila, vychovala, v 26-tich rokoch ho ešte živí a poskytuje mu strechu nad hlavou? Veď je to málo! Nech ten zasr...ný pes z domu zmizne, aby neotravoval a nežral, aby raz synáčik zdedil o trošku viac...
Napokon sa dohodneme, že pes ostane u nej dotiaľ, kým nenájdeme vhodného darcu. Syn sa bude držať mojich pokynov a nebude si psa všímať, ako keby neexistoval. Nebude na neho hovoriť, volať ho, prikazovať mu, chytať ho, premiestňovať, pripínať na vodítko, proste pes bude pre neho neviditeľný. Raz za deň si vezme kúsok párku, ohlási ho menom a párok mu hodí, aby pes pochopil, že nevie IBA ubližovať a že nie je až taký zlý. (Hoci ja ho pokladám za pekné hovado, ale to je len môj súkromný názor...)
Majiteľka si ho pripína na vodítko. Korgi krúti svojím veľkým huňatým líščím chvostom a spokojne cupká vedľa nej domov. Ja zapisujem adresu, telefón aj náležitosti psa a sľubujem, že ak niekoho nájdem, určite sa ozvem. Vravím ešte, že by si jej syn mal uvedomiť, že noví majitelia sa nerodia na vešiaku a že si ich v prípade potreby nezvesíme a nepoužijeme. Že to všetko môže trvať aj dva mesiace... Pani prikyvuje, že chápe. A ja tak v kútiku duše dúfam, že medzi tým podarený synček odíde späť do Čiech a Rony bude žiť ďalšie roky spokojne u svojej majiteľky...
PS - ak by niekto z vás mal predsa len záujem o krásneho korgiho pembrook (teda s chvostíkom), môžete kontaktovať mňa na mojej mailovej adrese. Pochopiteľne by to mal byť nie len človek, ktorý mal celý život psov („teda psom rozumie"), ale mal by rozumieť hlavne corgiom, mal by byť láskavý a milý a nemal by sa dať ovplyvňovať svojimi dvojnohými ratolesťami...
