--Dobrý deň, aké má ťažkosti?-
-Žiadne.-
-Chcete len zaočkovať?-
-Nie, nechcem nič.-
Tak prečo ste prišli?- pýtam sa nechápavo.
-Ja som neprišiel, ona prišla.- Ukazuje na psa.
-Nerozumiem.- Priznávam sa poctivo.
-Ja bývam pár ulíc odtiaľto, - vysvetľuje muž. -Vybral som sa s Lordykou na pivo, ale zamierila k vám. Prišla vás pozrieť.-
-No... to je od vás milé.... -Habkám. Napokon... aspoň jeden pes, ktorý k nám chodí rád. Myslím si. Pán sa vybral do krčmy už mierne ,,premedikovaný" a preto mi ochotne vysvetľuje:- Viete, ja ju mám od vás. Minulý rok mi ju dr. P... ponúkol, či ju nechcem.-
Začína mi svitať. Minulý rok v lete nám jedna naša klientka priniesla päť malých čiernych šteniatok s prosbou, či ich nerozdáme. Našla ich totiž vyhodené a bolo jej ich ľúto. Šteniatka sme rozdali a toto je jedno z nich. Cíti sa tu, ako doma. Tak ho ešte chvíľku hladkám a prihováram sa mu. Potom dám majiteľovi aspoň tabletku na odčervenie a už naozaj začnem prijímať pacientov na operácie.
Z Rakúska prišiel mladý pár s mopsom, ktorý má luxáciu pately. Vypisujem formulár a pýtam sa na meno.
-Jacky.- odpovedá majiteľka. -Jackyna, zlatičko, bábätko...- dodáva.
-Dobre, dajte ju do klietky, keď bude hotová, zavoláme vám.-
-Ale my ju nechceme nechať v klietke! Ona je naše bábätko!-
-Ale takto sa môže stať, že tu budete päť hodín čakať.- Vysvetľujem trpezlivo. -Nebojte sa, bude jej dobre. Ja dám na ňu pozor.-
Po dlhých rozlúčkových ceremóniách, pusinkách a láskaniach napokon majitelia neochotne odchádzajú.
Preberám kokršpanielku, ktorú treba vykastrovať, a okrem toho má dva velikánske nádory na mliečnej žľaze. Konečne sú tu už všetci doktori a Jurko sa púšťa do operácie kokrice. Prichádza Zuzka- praktikantka, a do obeda sa tu zídu tri. Ako keby vedeli, že dnes máme veľa a prišli nám pomôcť. Je to celkom fajn.
Vchádza starší pár s jazvečíčkou Bekynkou. Vraj už štyri dni grcia. Je vidno, že majiteľka drží pevne v rukách nie len krabicu so psíkom, ale aj domáci rozpočet a aj názory svojho manžela, ktorého neustále prerušuje slovami:- čo trepeš?! Bolo to takto a takto...!- a :- To je pre nás veľmi drahé, my sme dôchodci.- (Je celkom milé byť pozorovateľom takejto manželskej dvojice.) Bekynke vezmeme krv na biochemku, urobíme snímok brucha a keďže je po vracaní dehydratovaná, zavedieme venóznu kanylu a púšťame roztoky, do ktorých pridávame ,,antigrc" a antibiotiká. Aj keď jej je zle, aj tak sa jej podarí klofnúť Roba do ruky. Vyškieram sa mu, ale dávam pozor, aby sa moje ruky pohybovali, čo najďalej od Bekynkinej papule. Zuby má totiž také, že by sa za ne nemusel hanbiť ani varan komodský. Keby ma pohryzla, isto by som zomrela na otravu krvi. Majiteľov posielame domov s tým, že cez deň bude ešte dostávať infúzie a večer si môžu prísť pre ňu.
Kokršpanielka je vysterilizovaná a ja všetko upracem a začínam chystať ,,kosťákov" (osteosyntetické nástroje) na luxáciu pately malého mopsíka. Operácia je to náročná, lebo mu treba oscilačnou pílkou odpíliť výstupok kosti, ktorý rastie krivo a prichytiť mu ho na správne miesto maličkými skrutkami. A keďže je to malý psík, všetko je veľmi malilinké a ťažko sa s tým manipuluje. Operácia trvá dve hodiny, ale podarí sa a to je hlavné. Psík dostáva ešte injekciu od bolesti a lieky proti zápalu a keď sa celkom preberie, zavoláme majiteľom, že môžu prísť.
Cez obed ma Jurko posiela do nemocnice, zaniesť krvné sérum na progesterón. Pri okienku búdky, kde sa vyberá parkovné, otvorím okno na aute a poviem:- Idem na biochemku.- Pani prikývne a zdvihne rampu. Keď o desať minút idem späť, tak drží rampu dole a ukazuje mi, aby som otvorila okno. Poslúchnem a vystrčím hlavu z okna.
-Prepáčte, že vás otravujem,- vraví, -ale mám psíka, ktorý má epileptické záchvaty.-
Viac nič. Čaká, čo poviem. -Môžete prísť do ordinácie?- Pýtam sa. -Sú lieky na epilepsiu, ale bolo by mu treba nastaviť správnu dávku.-
Pani prikyvuje. -Prepáčte, že som vás otravovala.-
-To nič.- usmievam sa.
Za chvíľu som zasa v práci.
Ďalšia operácia- ratlík a nádorom na pravej strane sánky. Vypisujem prijímací formulár a majiteľ sa pýta:- Môžem byť pri operácii?-
Vzdychnem. Neradi to robíme. Za prvé by malo byť všetko sterilné a to majitelia nie sú. A za druhé, už sa nám stalo, že nás ukecali a potom počas operácie odpadli, lebo im bolo zle z toho, čo videli a my sme museli prestať operovať a kriesiť majiteľov. Vidí, že váham, preto pritvrdzuje:- Chcem si to odfotiť.-
-Ja vám to odfotím.- Vravím, ale nakoniec pán Roba uhovorí a ostáva pri úkone- napokon, je to veľmi jednoduchá chirurgia a za pätnásť minút je po všetkom.
(Bekynka dostáva opäť infúzku, vyčistíme jej zuby a je jej evidentne lepšie.)
Rýchlo všetko upratať, dať sterilizovať a nachystať očnú chirurgiu- sharpei s entropiom.
(entropium je vtočenie viečka do oka. Srsť na viečku dráždi oko a bez operácie, ho môže nenávratne poškodiť a psík môže oslepnúť. Sharpeii veľmi často trpia touto chorobou, hlavne tí bez PP. Choroba je totiž dedičná a po pozitívnych rodičoch na etropium, sa rodia aj šteniatka s týmto postihnutím. U tých s PP je to vada vyradzujúca z chovu. Ale veľa ľudí, ktorí si kúpia psa bez PP, sa o to nestarajú. Hlavne, že predajú šteniatka.)
Sharpei je už dospelý, entropium veľké a operácia trvá dlhšie, ako sme predpokladali. Ale napokon ho dovzdávame majiteľom, ktorí k nám prišli z ďaleka.
Pre mopsíka si prišli jeho majitelia. Dlhé čakanie a neistota, v ktorej sa nachádzali ich emocionálne vyčerpali a teraz na striedačku hladkajú psa, bozkávajú ho, raz plače majiteľka, raz majiteľ, raz obaja súčasne, objímajú sa a utešujú, že je už všetko dobre a ja stojím pri nich, v náručí psa a čakám, kým ich to prejde.
Prichádzajú hneď dva pôrody naraz. Kým pôrod yorkšírky končí iba asistovaným pôrodom (Vlado), francúzsku buldočku čaká cisarák (Robo). Vyberáme štyri obrovské šteniatka- všetky zdravé a to je super.
Je večer a čakáreň je ešte stále plná.... mačička, kozliatko, kopa psíkov na očkovanie... neviem, čo skôr.
Starší manželia z rána. -Naša Bekynka je už hotová?-
-Ano, práve dostala poslednú infúziu.- Volám ich dnu, odovzdávam jazvečíka a nakážem im prísť zajtra na kontrolu.
Je už tma a my všetci už máme toho od rána dosť. Praktikantky pomaly poodchádzali domov, zasa upratujem a rozmýšľam, že by bolo fajn prísť aspoň jeden deň z práce skôr. Zvoní telefón- takže dnes to asi nebude.
-Dobrý večer. Ešte ste v práci?-
-Ešte.-
-Môj pes sa dusí.-
-Tak netelefonujte a poďte.- Vravím.
Príde do pol hodiny. Je to baset. Je iba prechladnutý, kašle , tak dostáva iba sirup od kašľu. Ak sa to do troch dní nezlepší, treba prísť na kontrolu.
Fajn. Posledný pacient.... ZNOVA TELEFÓN!
-Dobrý večer. Mám maltézáčku, ktorá už dve hodiny tlačí a nič. Asi bude treba spraviť cisarák...-
-Dobre. Kedy prídete?-
-Tak do hodiny som u vás, lebo idem z ........ (ďaleka)-
.....keď oveľa, oveľa neskôr idem domov, v aute mi vrieska Rhapsody a ja zistím, že sa mimovoľne usmievam. Bol to dlhý deň, ale bol PERFEKTNÝ, lebo dnes všetko dopadlo úplne super. A ja by som pri tejto muzičke dokázala ísť až na kraj sveta...
