( Rok predtým som bola na dovolenke u kamošky, ktorá tam robí. Keďže ona dovolenku nemala, často som chodila s ňou do práce a pomáhala som- hlavne vet. úkony.)
Mojou prácou bolo starať sa o psíkov po veterinárnej stránke a robila som prácu, ktorú robím aj tu. Aj keď úkonov bolo menej, práce bolo viac a robila som v ,,poľných „ podmienkach, lebo môj dočasný chlebodarca si (asi) rýchlo spočítal, že sa mu oplatí zavolať si zdravotnú sestru na dva mesiace zo Slovenska ( a zaplatiť jej aj letenku ) a nechať ju robiť to, za čo by zaplatil tri, alebo štyrikrát toľko vlastnému veterinárovi.
Júlio ( Chúlio) je veľmi milý a chápavý a veľmi často dal na moje rady ( a často sa so mnou radil), ale myslím, že ako väčšina chlapov je aj dosť ješitný a keď som chcela zmeniť jeho (nezmyselné) zaužívané postupy, tak sa zubami- nechtami bránil zmenám.
Hneď po pár dňoch som napr. oponovala, že je nezmyselné dávať pri dietetických hnačkách hneď lieky a radšej to skúsiť napraviť dietou, či probiotikami.
Jeho odpoveď bola:- keď má pes hnačku, dám mu lieky proti hnačke. Keď neprejde, dám mu ich znova, a znova... keď sa z toho pogrcá, dám mu aj proti grcaniu a tak to pokračuje, kým sa alebo nevylieči, alebo nezdochne.-
Pochopiteľne, trocha preháňal, ale v podstate to tak praktizoval... a nakoniec , keď si nevedel rady, volal veterinára.
,,Svojich“ psíkov som našla veľmi zanedbaných, takmer všetci malí( malé plemená) mali otitídu(zápal uší), z(h)ubný kameň, podaktorí aj zapálené oči...
Často som ošetrovala tržné rany od pohryznutia...
Veľa psíkov malo svoje meno, ale veľa bolo takých, že boli iba: ši-cu, alebo : schnauzer, bullterierovi vraveli :BUL, ale tak isto vraveli aj fr. buldočkovi...
A tak som si mená vymýšľala. Westíkovi-sučke- som vravela Eginka( po mojej Eginke) fúzačovi Areska, po fúzačke Areske, ktorú som kedysi poznala. Ďalšia fúzačka bola veľmi submisívna a bojazlivá a vravela som jej Ranita- žabka, inému Burrito ( somárik), slepému psíkovi ši-cu –Slepúšik... Psíkovi westíka, ktorý sa na mňa stále škeril (doslova. Nikdy som nevidela psa, ktorý permanentne ceril zuby- nie že by zúril.... proste sa škeril na svet)- Cerítko ...a takto som sa im každý deň prihovárala a vždy som si a našla čas, aby som si k nim mohla na pár krátkych minút sadnúť a poláskať ich. A vôbec mi nevadilo, že sú cudzí, často som ich bozkávala a láskala, pretože som vedela, že sa im veľmi láskania od druhých nedostáva. Pochopiteľne sa vždy stalo, že zvyšok štvornohého osadenstva ma videl, žiarlil a keď som láskala a mojkala jedných, zvyšní vrieskali:- Aj nás! Aj nás!- a tak som vždy rýchlo prebehla takmer celú rezidenciu a pustila sa do práce.
Priateľka, ktorá mi pomáhala( a ktorá mi vo svojom dome poskytla strechu nad hlavou a všetko, čo som potrebovala............. veď na to priatelia sú, no nie?.....ale aj tak by som jej chcela znova aj touto cestou za všetko poďakovať- muchas, muchas gracias,Susanita! .... :) ) často nemala žalúdok na moje procedúry a tak isto, ako môj starší syn, by asi nemohla robiť všetko to, čo robím v práci ja.
Zo začiatku mi vravela:- Počkaj, dám si rukavice!- A keď sa náhodou odlúpol zo zuba väčší kúsok zubného kameňa a pristál jej povedzme na predlaktí, vrieskala:- Maťkááááááááá! Rovno na mňa!-
-No a?- Usmievala so sa. -Čo ťa nezabije, to ťa posilní.-
Po čase som si ju celkom vytrénovala a už iba poznamenala:- Fasa, rovno do tváre.-
A tak to išlo deň za dňom, po jednom som si brala psíkov do ,, prípravovne“, čistila im zuby, uči, oči- väčšinou v tomto poradí... tých, ktorí absolvovali moje ošetrenie, som ostrihala, okúpala, vysušila a ďalšie dni dostávali už iba antibióticos a behali vo výbehoch s ostatnými. Psíčkovia to boli väčšinou zmierení s osudom a bolo naozaj len veľmi málo takých, ktorí by pri akomkoľvek úkone nedržali, ako hluchý dvere. ( predpokladám , že pri procedúrach im majiteľ často dával ,,do zubov“ a tak radšej nepotestovali.)
Občas to bolo ,,o držku“, pretože mi majiteľka priniesla kilovú yorkšírku- vyčistiť zuby, uši, ostrihať, okúpať......... (mala 5 rokov) sučka bola nervózna z cudzieho človeka a aj ( podľa príznakov) srdciarka a nasrať ju, sa rovnalo takmer s istotou vražde a uspať ju, tak isto. Zuby sa vôbec nedali spraviť bez narkózy, ale zvyšok zvládla- a aj moje nervy ( to zvládli). Keď som ju ostrihala, okúpala a vyfénovala, bolo to zvieratko, ako plyšový ,,mončičák“, krásne, kúzelné, roztomilé, akurát som mu vždy vravela:- No kiss, pleace!- pretože za dych a ,,osadenstvo“ baktérií v ústnej dutine by sa nemusel hanbiť ani varan komodský, a každú, aj maličkú otvorenú ranku som si vždy poctivo vydezinfikovala.
Zvieratká, ktoré prišli ,,dovolenkovať“ do rezidencie boli tiež slušne vychované, väčšinou ich nosili stáli klienti a nebol problém umiestniť cudzieho psíka so sučkou, aby sa spolu hrali a nikdy nenastali žiadne sváry.
Niektorí- noví -sa báli a musela som sa premáhať a nepoužiť metódy Júlia, ktorý, ich občas zdrapil za kožu a vyniesol zmietajúcich sa a jačiacich do výbehov. Vždy som protestovala, že mne to síce trvá, ale psi neprežívajú žiadne stresy.
Jedinú nehodu som mala od malého schnauzera, ktorý tam bol spolu s maltézakom. Maltés bol milý a pokojný, schnauzer sa bál a cvakal zubami a nedalo sa ho nijako vybrať z voliéry, iba tak, že som mu ponúkla svoju ruku. Dúfala som, že ma síce cvakne zubami, ale keď uvidí, že mu neubližujem, tak bude ochotný spolupracovať . V podstate som ho dobre odhadla- cvakol- akurát že zavrel papuľu a jeho zuby, ako čeľuste nožníc prešli hladko svalstvom na konci palca..... spravila to troška betadinu, prelepila som si to leukopastom, aby som si to neušpinila v práci, doma som to nechala otvorené a o tri dni som už ani nevedela, že ma niekto pohrýzol.
Ale kto mi najviac uviazol v srdci, bola malá čivavka, ktorú som videla v rezidencii už pred rokom. Bol to najdúch, ktorého si nechali a keďže bola veľmi pekná, túžili po šteniatkach od nej. Chivka- ako jej hovorili ( v skutočnosti ju pomenovali Diva- ale to som sa dozvedela až oveľa, oveľa neskôr) bola veľmi, veľmi bojazlivá, bála sa úplne každého. Známe ženy tolerovala, cudzie hrýzla, muži boli najodpornejšie stvorenia na svete(podľa nej) a hrýzla, ako zmyslov zbavená.Možno sa zdá, že taká čivavka keď vás pohryzne, tak to nič nie je. Ale to nebolo o tom. Každé ráno ju bolo treba bez stresu vybrať von z jej ,,boxu“, kde bola aj s dvomi ratlajsmi, vložiť do výbehu a večer opačne. Zdrapiť ju a vyniesť, by nebol (skoro) žiaden problém( ak odrátame to nekonečné pobehovanie malého telíčka po svojom domčeku, vyšpičkované uhýbacie manévre, ktoré si za tie roky vymakala do absolútnej presnosti), ale to som nikdy nechcela. Nechcela som také malé, nežné stvorenie, ktoré bolo v rezidencii nešťastné a neverilo nikomu, týrať. Pukalo mi srdce, keď som videla, ako ju Zuzka ide brať na ruky a ona stuhla v postoji:- rýchlo urob, čo treba a zase ma polož dole!- Ako sa ani raz nesnažila o komunikácii s ľuďmi, s inými psíkmi, SO MNOU!............proste som sa nedokázala zmieriť s tým, že nejaký psík je na svete úplne opustený, nešťastný a (hlavne), že ma ignoruje. :)
A tak moja resocializácia začala hneď na druhý deň po príchode. Vziať ju na ruky bolo umenie a musela som poprosiť Zuzku o asistenciu, aby mi ju vyložila na ruky, pretože som ju nechcela stresovať. Potom nasledovalo známe oblizovanie- do nekonečna ( a ešte ďalej :) ). Akonáhle na mňa pozrela- vycerila zuby. Bola by som sa tomu smiala, keby som ju chcela raniť, ale ja som namiesto toho uhýbala očami, skláňala hlavu a podriadenom geste a oblizovala si ústa- bojím , bojím, bojím....... prosím neubližuj malej Mate.....
Bruškom ukazováka som ju začala opatrne hladkať po chrbte, a keď som sa ním priblížila k hlave, pozrela na mňa a vycerila zuby....... okamžite som sa podriadila, prestala ju hladkať, začala sa oblizovať, odvracala som zrak........ trvalo to týždeň. Medzitým som ju ale sama začala vynášať von, aby si na mňa zvykla. Najprv plastovom ležadle, lebo som ju nechcela chytať, kým sama neprivolí...... keďže v noci bývala ešte zima ( bo marec) a mala iba plastové ležadlo( neprimerane veľké, na jej malé telíčko), hneď na druhý deň som jej z domu priniesla svoje tričko a večer, keď som ich zatvárala, dala som ho do ležadla. ( dvaja ratlíci, čo boli s ňou, mali vlastné ležadlo). Ráno, keď som odomkla rezidenciu ( Zuzka najprv pozatvárala zabijakov :) ), ostala som prekvapená a nastrašená, lebo som Chivku našla v boxe, ako leží na svojom ležadle a nechce vstať, nebehá a nepýta sa von. Čo sa stalo? Dumám. Je chorá? Urobila som jej včera niečo, čo jej uškodilo? Vysvetlenie bolo celkom prozaickejšie- Chivka mala prvýkrát v živote niečo svoje- moje tričko- a nechcela ratlíkov pustiť do ležadla. ( to, že aj ratlíci dostali odo mňa tričko snáď ani nemusím písať, aj keď som to robila aj kvôli Chivke, aby jej ho nebrali.) .... a tak sa začala naša ,,letná láska“.
Chivku som brávala na obedy, kradla z chladničky Júliovi párky na stopy a delila ich Chivke, Cerítku, šickám, bullinovi, schnauzerom, 70 kilovému ,,cachorrovi“ ( ,,šteniatku“) španielskeho mastina- ktorý žil vo veľkom výbehu spolu s NO a často sa hrali na lov a svorka ovčiakov lovila veľkého nemotorného cachorrona......., ale iba Chivka mala privilégium chodiť so mnou do jedálne, dostávala párky, keksíky s džemom namočené v káve( viem, že to nie je správne jedlo pre čivavy....no, zabite ma!)bagety so syrom........
.........a po čase sa začala na mňa tešiť. Stále som však nezabúdala na to, že raz odídem a tak som sa snažila, aby sa Chivka zžila aj s ostatnými ľuďmi.- O šteniatka sa stará Júliov švagor- tiež Júlio. Stále som jej vravela- Júlio es bueno, Júlio es amígo. Júlio quiere Chiva..... a ukazovala som mu svoje finty, ako sa k Chivke, či iným bojazlivým psíkom správať, aby ho akceptovali. Nechala som ho, aby ju opatrne hladkal, lebo som- tak ako s Lupínou - netúžila k sebe Chivku pripútať, ale urobiť ju šťastnou.
Prešli asi štyri týždne. Keď som raz cez obed išla okolo Chivkinho vonkajšieho výbehu, uvidela som, ako sa prvýkrát v živote hrá so šuškou cyprušteka, ktorá jej tam spadla. Bol z nej normálny pes!- Skackala okolo šušky, nosila ju v papuľke a jedným špicákom si ju pohadzovala, ako frisbee, prehadzovala labkami........... proste to bol pre mňa neuveriteľný zážitok. Keď zbadala, že ju pozorujem, prestala sa hrať, pribehla k pletivu a nechala sa hladkať. Ba čo viac, pýtala sa na ruky!
Môžem chcieť viac? Pýtala som sa vtedy sama seba.
Ale Chivka mi dala ešte viac. Prešlo zase pár dní a ja som si všimla, že keď chodím po rezidencii a pomáham s vecami, či vyvádzam psíkov von, alebo čokoľvek iné- Chivka pobehuje po výbehu tak, aby ma mala stále na očiach, a keď som sa na ňu pozrela, začala sa neuveriteľne tešiť, skákala na pletivo a pýtala sa ku mne. Často som prerušila prácu, vzala ju na ruky, láskala ju, hladkala ju po hlavičke, malej papuľke, bozkávala ju- to nikdy nikomu pred tým nedovolila! A vravela som jej, že musí počkať do obeda.........
A to bolo vlastne všetko. Takmer.
Keď sa lietadlo odlepilo vo Valencii od runwaye, vytryskli mi slzy a revala som a revala až po Mallorku za ,,mojimi“ psíkmi.........
Prešlo 16 mesiacov a ja som zasa zavítala do Valencie- tento raz, ako turista. Navštívila som priateľov z cvičáku,( kde hneď niektorí so mnou prekonzultovali neduhy ich štvornohých miláčikov a robila som aj nejaké klinické prehliadky priamo na pľaci - spravila to jedna paella :) ) porozdávala im drobnosti, ktoré som im priniesla zo Slovenska a pri obede som sa Júlia spýtala, ako sa má Chvika a či by som ju mohla prísť pozrieť.
Usmial sa a povedal:- keď si odišla, tak mala prvýkrát v živote mladé. ( bolo mi to úplne jasné). Ale stále hryzie. Aj teba pohryzie. Minule ma vykradli. Pobrali mi malých psov(plemená), iba Chivu nechali, lebo tá hrýzla- však uvidíš.-
Tešila som sa, že mi dovolí prísť sa pozrieť a neverila som, že by ma ,,moja Chivka“ mohla pohryznúť, aj keď – 16 mesiacov je 16 mesiacov- a hlavne ,,smrdím“ úplne inak, ako vtedy, keď som robila v rezidencii.
Dohodli sme si termín, nakúpila som párky a hurá do rezidencie....
Keď ma Chivka zbadala, ostala troška neistá. Na prvých fotkách chodí s so sklonenou hlavou, oblizuje sa........ale trvalo to iba minútku a bolo to všetko ako za ,,starých dobrých čias“. Tešila sa, žobrala párky, skackala po mne, vyliezala, oblizovala ma, prevaľovala sa na chrbát a odhaľovala brucho........ a ja som jej len rozprávala, rozprávala, hladkala, láskala, bozkávala...... stále a stále........ tešili sme sa obe. Ale ja asi viac, lebo vidím, že z Chivky je už normálny pesko a moja práca mala zmysel.
Dnes odlietam. Včera som sa bola rozlúčiť s chalanmi z cvičáku, s Júliom, s chivkou. .... keď som sa jej nabažila a prišla pre ňu ,,jej ošetrovateľka“ a chcela ju vziať na ruky, okamžite ju pohrýzla. Až vtedy som si uvedomila, čo mi celý ten dlhý čas unikalo. Ja som bola prvý človek, ktorý ju rešpektoval a nie násilím si vynucoval niečo, čo sama nechcela. –No! No! No! Porfavor! – Vravím babe a znova sa prihováram chivke, láskam ju, nechávam ju vyliezť mi do náručia a podávam ju Ane, aby ju odniesla. –Môžeš čakať na párky!- Zavrčí Ana na chivku, lebo jej pripadá, ako zradkyňa. Ale ja jej rozumiem. Ana sa jej ani neskúsila pýtať, či ju už môže zobrať. Jednoducho nebrala jej vôľu na vedomie a to sa chivke nepáčilo.
Viem, že keď budem tentokrát odlietať z Valencie, isto nebudem plakať- koniec koncov- nie je tak ďaleko.
Zo slnkom zaliateho Torrentu vám všetkým veľa krásnych pozdravov.
PS- nové fotografie sú také veľké, že sa sem nedajú uložiť, a tak vám ponúkam obrázok Divy s pred roka- keď už sme boli spriatelené......
