V hornej klietke sedí maltézáčka a trasie sa. Je veľmi pekná. Áno, vidno, že sa o ňu nikto nestará, ale aj tak je pekná. Má peknú stavbu tela, krásnu hustú srsť a to, že má v očkách karpinky a srsť je ufúľaná, to nič nemení na jej ... povedala by som, až vznešenosti.
Našla sa pri útulku. Tras predných končatín, paréza panvových končatín... čítam v formulári a predstavujem si, ako nejaký množiteľ, ktorý si odrazu uvedomil, že sa mu ju už neoplatí chovať, vyhodí z auta tohto krásneho tvora pri útulku, aby mal dobrý pocit a oprášil si svedomie, že mestský útulok sa o ňu postará. Ako sa tam opustená potuluje, snaží sa nájsť cestu domov a keďže je útulok na výpadovke z mesta a máloktorý z vodičov tam dodržuje päťdesiatku, stret s autom je len otázkou času... a tak má maltézáčka (aspoň podľa mňa) zlomenú chrbticu. Vyberiem ju z klietky a položím na zem, ale v zadných nožičkách nemá žiaden cit. Pohladkám bielu hlavičku, prihováram sa jej, že to bude dobré a čítam ďalší chorobopis – ratlík- zožral gumolín. Od včera nežerie a grcia...
Nedávno sa Vlado s mojim jedným známym doťahoval. Môj priateľ tvrdil, že psi majú ľudské choroby, Vlado oponoval, že majú psie choroby.
-Keby žili psi s mačkami, mali by mačacie choroby?- Pýtal sa ho. – Psi majú psie choroby, ale ovplyvnené civilizáciou.-
No... myslím si, že niektoré choroby môžu psi chytiť aj od ľudí napr. hnisavý zápal mandlí- už sme taký prípad mali (takže majú ľudské choroby?) a ak žijú s mačkami, tak aj od mačiek- viď moji psi, ktorých mačka vidí iba z rýchlika, čo pred nimi upaľuje na strom, a predsa od mačiek minule chytili ušný svrab. A ako ma poučila Zuzka, stačí Maťa, ak hladkáš mačky a potom hladkáš psov...
Ale je jasné, že pred päťdesiatimi rokmi, keď pes v byte bol naozaj ojedinelým zjavom, psi nejedli gumolín, alebo čosi podobné. Možno kamienky, papeky, kúsky železa- ako cudzí predmet, ale plastové lyžičky, silónky a gumolín? Kdeže! To sú fakt civilizačné „choroby“.
Ešte nižšie pod ratlíkom je anglický koker. Čítam- hryzné rany v oblasti chrbta plné červíkov. Teplota 40, 3 st. C. (neskôr mi Jana vysvetľuje, ako ho majitelia nechali napospas sebe samému- vraj sa pes vylíže zo všetkého. Keď z neho liezli červíky, priniesli ho uspať.) Dnes strácam jednu ilúziu za druhou. Občas rozmýšľam kam je až ľudské zviera schopné zájsť v snahe o bezstarostný a bezzodpovedný (pekné slovo? To som si práve vymyslela.) život zájsť. Žiadna zodpovednosť, žiaden zmysel pre povinnosti. Všetko chceme hneď a teraz a ak sa nám to neplní sú na vine... ( veď viete kto.)
V poslednej klietke v prípravovni leží kríženec špica s niečím. Má pyometru a zlyhané obličky. Kreatiním viac ako 900 a močovinu nad päťdesiat. Ak sa jej stav zlepší, budeme ju operovať. Obhliadka skončila. Chcem sa ísť prezliecť, ale napadne ma, že som sa ešte nepozrela do hospicu. Zamierim tam. Aha! Bígel. Aj ten je zgrcaný a všetko je očúrané. –Ahoj.- Pozdravím ho. –Prezlečiem sa a prídem ti upratať. Hm?-
Za chvíľku sa ozve telefón. –Veterinárna poliklinika, dobrý deň...- vravím automaticky formulku.
-Dobrý deň, tu je Angelika z útulku, môžem priniesť mačičku na kastráciu a druhú na čistenie zubov?-
-Samozrejme.-
-A ako sa má ten maltézák, čo sme v noci priniesli?-
-Zle...- vravím, že jej chalani všetko povedia, keď príde s mačkami.
-A ten bígel?- Vyzvedá.
-Aj ten je váš?-
-Ano. Za tri dni sme odchytili dvadsaťsedem túlavých psov. Je to strašné, čo všetko ľudia vyhadzujú! Okrem maltézáka a toho bígla sme našli vlčiaka, šarpeja, ratlíka a kopu krížencov.-
Napadne ma, ako som kedysi dávno, za komunistov čítala inzerát, že niekto predá chovnú suku šarpeia. Nie chovnú, že na nej choval štence a ona kotila do onemenia, ale takú, ktorú uchovnil v rámci klubu a jej šteniatka budú s rodokmeňom. Chcel za ňu vtedy 90 000 a mne to pripadalo ako dnešný milión, pretože som chodila na strednú a deväťdesiat litrov som si ani len nevedela predstaviť. Nieto ešte, že by som ich držala v ruke. A teraz sa tieto krásne a oddané zvieratá potulujú mýrnych- dýrnyx po ulici, lebo sa ľuďom zunovali. Alebo že by ich stratili? Kdeže! Pred útulkom sa psi nestrácajú. Pred útulok ich privezú bezcitní majitelia. To len ja strácam ilúzie, ako zuby... veru tak.
...Vlado robí hysterektómiu, ja zatiaľ druhej mačičke čistím zuby ultrazvukom. Keď skončím, vezme si ju Vlado na stôl, lebo počas uspávania som zistila, že má ešte aj obrovský pupočný pruh, tak nech je v poriadku. Medzitým prijme Jurko stafordku na hysterektómiu, ktorá má aj nádor na cecku. Hneď ráno príde špic, ktorý vbehol pod auto, keď majiteľka nestihla privrieť bránu. Je to fajn, že je ochotná dať za osteosyntézu 200 eur, ale je zarážajúce, že má nevychovaného psa, ktorý neposlúcha. Holt, za hlúposť sa platí. Svätá pravda. Ak by ho zavolala, úraz by sa mu nestal.
Ešte príde zlatý retriever, ktorému sme včera robili othematóm a strhol si platničky z ucha a tak mu ho musíme urobiť nanovo... dnes sa roztrhlo vrece s akútnymi prípadmi.
Ako medzi rôznymi operáciami občas vyjdem z operačky a prejdem cez polikliniku, objavím korytnačku (Zuzka jej práve dáva vitamínovú injekciu do prednej nožičky.) Škrečka (Zuzka mu práve za asistencie Janky napichuje absces na brušku, aby mu z neho vytiekol hnis) Angeliku z útulku, ktorá si prišla pre bígla, (ktorý je v relatívnom popriadku a dostal len dietné granule), pre ošetrené mačičky a pre maltézáčku, (ktorú Jurko uspal, pretože jej spravil snímok a zistil, že má zlomenú chrbticu). To ma veľmi rozosmutnilo. Proste ten pocit vo mne nevyrovnajú tie naše ďalšie úspechy. Darmo sme vysterilizovali mačku, druhej vyčistili ( a tri aj vytrhli) zuby, darmo sa má korytnačka dobre, ši-cu, čivavy, ratlíci so zjedenými gumolínmi vykakali gumolín a netreba ich krájať. Darmo sme kokra zapľuvaného od múch a plného červov okúpali, ostrihali a vyčistili... jej život sa tým nedá nahradiť a aj keď si vždy hovorím, že si svoj osud vyberá každý sám a Pán má s nami (ale aj s nimi) vlastné záujmy a nemala by som mu do toho kecať, (nekecám,) ale aj tak ma to rozosmutní.
Prichádza Robo po nočnej a hneď vraví, že skočí k Číňanovi na obed, či niečo chceme. Každý prikyvuje, ako stádo oslíkov, každý vraví, na čo má chuť a tak Robo po pár minútach odchádza.
Príde po hodine. Keď zjem svoju ryžu so zeleninou, poďakujem mu za obed. Nikto z kolegov to nerobí, ale ja mám hlboko v sebe stále ten malý kúsok, ktorý mi tam kedysi moja mama vložila, keď mi do nekonečna opakovala – keď ti niečo dajú, poďakuj. Keď niečo chceš, vypýtaj si. Nič si neber bez dovolenia... a tak ďakujem. Slušnosť som ešte stále nestratila, aj keď ilúzie strácam každý deň.
Po obede sa spolu s ním pustím do osteosyntézy zrazeného špica. Keď skončíme a upratujem nástroje ozve sa telefón. Volá majiteľka a vypytuje sa, ako sa má. –Práve sme skončili, ale dám vám kolegu, ktorý ho operoval.- Vravím a podávam telefón Robovi. Ten jej vysvetľuje a vraví, že si ho necháme do druhého dňa na pozorovaní.
Je večer. Prichádza mops na cisarák. Robo vyberie päť krásnych šteniatok a odchádza domov- čaká ho návšteva. Počas operácie Jurko prijme ratlíka, ktorého nemecký ovčiak otvoril na boku, ako konzervu a treba ho zašiť.
Po cisaráku všetko upracem a chystám vercajch na zošitie ratlíka. Je večernejší večer. Ratlíček jačí, snaží sa pred Vladovou ihlou skryť, snaží sa hrýzť, ale napokon aj tak podľahne anestetiku a po chvíľke zaspáva. Keď spí, Zuzka mu umýva rozškľabenú ranu a Vlado prstami kontroluje hrudník, ktorý vyzerá dochrúmaný. –Tuto má asi zlomené rebrá... aj tu...- Prstami pomaly prechádza po hnedom telíčku. Odchlípi kúsok roztrhnutej kože a zhíkne:- Toto ste už niekedy videli?- Obe so Zuzkou nakukneme cez Vladovo plece a objavíme dieru do hrude... vidím v priamom prenose, ako pracuje srdce, ako sa rozťahujú pľúca... ktoré na vzduchu kolabujú a tak Vlado okamžite priviera kožu naspäť, aby zabránil dekompresii.
-Toto je vrchol dnešného týždňa.- Ozve sa Zuzka. Aj keď sa Vlado smeje, že jeho vrcholy sú niekde inde, predsa sa napokon všetci zhodneme že je to prípad, aký človek nevidí každý deň.
-Aj keď s Maťou sme si už veľakrát povedali, že dajaký prípad bol vrchol. Však, Maťa?- Vraví Vlado a ja prikyvujem. My dvaja sme toho naozaj zakúsili a preskákali dosť- čo sa týka chirurgie. Ale neviem, či dieru v hrudníku ratlíka, do ktorej vojde ľudská päsť tak rýchlo niečo prekoná.
-No... tak toto bude naša premiéra v operovaní otvoreného hrudníka. Zuzka, už to moc neumývaj, vykašli sa na drobné kamienky a špinky, ak prežije otvorený hrudník, tak nejakú infekcii zvládne ľavou zadnou. Maťa priprav inhalačku, dáme mu pulzáč- oxáč a budeme monitorovať stav kyslíka, poďme na to.- Zuzka prináša uspaté telíčko, Vlado holí za mojej pomoci operačné pole, obaja si umývajú ruky, ja dávam na jazýček pulzný oxymeter a Vlado si chystá šitie. Zuzka sadá oproti nemu a dohadujú sa, ako to urobiť čo najrýchlejšie, najšetrnejšie, najlepšie, aby to telíčko malého ratlíčka vydržalo. Ja pustím cez hadicu kyslík a sýtim ho čistým kyslíkom. Zuzka pinzetou odchlýpi voľnú kožu, aby sa Vlado dostal k diere a zašil ju a psíča začne okamžite trhane a plytko dýchať, ako mu kolabujú pľúca. Vlado založí steh, Zuzka okamžite prichlopí kožu, aby sa tlak v hrudnej dutine aspoň trocha normalizoval, Vlado zatiahne, urobí uzlík, odstrihne... a takto to pokračuje hodinu a pol, kým malé psíčatko doslova nezlátame dokopy. Hladina kyslíka je stále veľmi nízka – len okolo 60 percent, ale zvieratko sa snaží dýchať, je mladé, je to baba ( tie viac vydržia!) a má silné zdravé srdiečko a tak všetci dúfame, že to zvládne. Niekto zvoní v čakárni. Na chvíľu odchádzam z operačky a otváram dvere – pani s yorkom. –Dobrý večer. My sme volali asi pred hodinou, že prídeme.-
-A aké má ťažkosti?- Vyzvedám.
-Neviem, ale ak sa ho dotkneme, strašne jačí.-
-Musíte vydržať. Už tu máme iba dvoch lekárov a obaja operujú veľmi akútny prípad.-
-Vydržíme.- Prikyvuje pani a sadá si na lavičku. Vraciam sa do operačky a zvestujem koho tam máme.
...keď je ratlík zošitý, a má aj kožu krásne a úhľadne zaštopkanú a chystáme sa mu s Vladom založiť ešte aj tlakový obväz, Zuzka odchádza skontrolovať yorka. Ratlíkovi dávam inúzky, dva druhy analgetík a pomaly ho nechávame prísť k sebe, aby sme videli, či to jeho telíčko rozdýcha a nezačne šokovať. Zuzka vybaví pacienta, prezlečie sa a kýva nám na dobrú noc. Znova zvoní telefón. –Veterinárna pohotovosť, dobrý deň.- vravím, dnes už po „ixtý“ krát.
-Dobrý večer. Ste ešte fyzicky na poliklinike?- Som unavená a tak sa mi nechce s dotyčným (lebo je to mužský hlas) doťahovať, že na streche by sa nám blbo robilo a že sme V poliklinike. –Ano.- odpoviem iba.
-Mohol by som si prísť kúpiť tabletky na odčervenie?- Pozriem na hodiny na stene - 21, 03.
-Ano, ale budete platiť pohotovostný príplatok.-
-Aha, budem platiť pohotovostný príplatok.- Túto vetu síce počujem, ale je mi jasné že nie je určená mne, pretože počujem, ako sa muž otočil k niekomu- predpokladám, že k svojej manželke. Zrazu sa ozve v telefóne iný hlas: -Ahoj, kurátko, oni sú u mňa!-
-Aha, tak v to prípade nebude platiť pohotovostný príplatok!-
Môj šéf sa v telefóne rozosmeje. –Presne takúto odpoveď som chcel počuť. Za tri minúty je tam, dobre?-
-Dobre.- je jasné, že svojmu šéfovi nezarátate pohotovostný príplatok. Ani jeho návšteve.
...o pár minút predávam sirup na odčervenie a aj nejaké tabletky.
Už je tma. Znova telefón: -Dobrý večer. Náš pes si porezal nohu a asi mu ju treba zašiť, môžeme prísť?-
-Samozrejme. – Uisťujem ich. Ratlíka prenášame do klietky, upracujem operačku (koľký krát už dneska?) a Vlado fajčí sediac na schodoch do záhrady.
Po pol hodine sa ozve zvonček a dnu vchádzajú štyria mladí ľudia so stredným bradáčom, ktorému z pravej prednej labky cícerkom tečie krv. Založím mu na ranu sušenie a stisnem ju rukou, aby som ju komprimovala a zastavila krvácanie. Vlado odhaduje jeho váhu a dáva mu do stehna „včeličku“, aby zaspal. Medzitým prehodím s delegáciou pár viet o tom, ako sa ich psík bojí holiaceho strojčeka, ako nevedia na čom sa mohol porezať, veď tam nič také nenašli... a tak. Keď spí, holíme mu ranku a objavíme odtrhnutý piaty vankúšik nad palcom, ktorý drží len na zvyšku a ktorý tak silno krvácal. Teraz je už jasné, že pes sa neporezal, ale že sa kdesi zachytil a ako sa mykol, odtrhol si vankúšik. Mládež posielame von s oznamom, že majú pol hodinu čas a znova sa dávame s Vladom do šitia. Ratlík sa medzitým prebral a v polospánku stenká. Ale je to dobré znamenie, že nešokuje a že sa jeho stav nezhoršuje. Prišitie vankúšika nie je až taká veľká veda a tak za chvíľu znova upratujem nástroje, vyberám vysterilizované a robím z nich sety, aby boli prichystané na nočnú, keby bolo treba. Bradáčovi dávam antibiotiká, umývam mu peroxidom labky od krvi, aby mu ich nezapľuli muchy a nedopadol ako koker (ktorý skončí v útulku). Vlado kontroluje ratlíka, ktorý sa v panike zahryzne do kovových mriežok klietky a v bolesti kvíli, ale je o dobré znamenie. Skolabované pľúca sa musia znormalizovať a to sa dá dosiahnuť iba hlbokými nádychmi, aj za cenu kriku a bolesti. Prezliekam sa, znova všetko kontrolujem a aj ja kývam Vladovi, ktorý sa rozhodol, že nejde domov, ale ostane monitorovať ratlíka. Je desať hodín večer. Domov idem bez hudby, pretože som unavená tak, že sa mi nechce ani počúvať. Rozmýšľam nad dnešným dňom rátam straty a víťazstvá, stratené ilúzie i nájdené dobré srdcia, v ktorých je dosť lásky na to, aby sa s nehou starali o opustených tvorov. Neviem čo vyhralo, viem iba, že mi je zmarených životov ľúto.
