Zuzka zašíva psov a keď spravím, čo treba, začnem hľadať toho zázračného psíka, o ktorom mi Jurko telefonoval. Objavím ho v hospici- leží na žltej deke a vypadá...... no..... v prvom momente nenachádzam slov. Je to proste obluda na pohľadanie. Ale keď sa pozriem znova.... a znova.... ( a znova)... ano, Jurko mal trocha pravdu- keď si odmyslím všetky inakosti, tak sa naozaj na našu Hviezdu podobá. Videla som už všakovakých psíkov a všakovakých krížencov ( niekedy sa nám podarilo vypraviť zo seba iba :- tak toto je veľmi.... ZAUJÍMAVÝ pes- pretože to bola taká šereda, že človek nedokázal nájsť výstižnejšie slovo) a toto psíča patrí medzi elitu oblúd. Hlavu má akoby šedivú, pokrývajú ju dlhšie strieborné(?) chlpy, hoci pod nimi vidno pálenú farbu, ako majú dobermani. Toto pálenie má rozložené,( ako doberman) vlastne po celom tele. Ale na predných nohách má biele ponožky, na zadných biele papučky. A ako som povedala hlavu pokrývajú 7 cm dlhé biele chlpy, ktoré vytŕčajú z krátkej čierno –pálenej srsti, ako ostne dikobraza. Tieto šedivé ,,ostne“ plynulo prechádzajú na hruď a predné nohy a postupne sa strácajú až na konci rebier , zadku a chvoste je psík krátkosrstý, čierno pálený a kyvká na mňa tenkým čiernym chvostíkom. Je taký submisívny, že ani pri svojej najväčšej (zahranej) neistote ma nedokáže nasledovať a nebáť sa. Ale napokon ju presvedčím. Celý deň sa nám motká pri nohách. –Choď za Janom!- Rozkážem jej, keď sa motá medzi psami a Janko ide práve okolo a ona poslušne ide za ním. Keď Janko robí s Vladom štyri hodiny osteosyntézu a motá sa v operačke, Janko ju vyženie:- Choď za Maťou!- A ide. Zo stola si stiahne kus nedojedenej pizze od včera a pochutí si. Večer ju operujeme, lebo má zápal maternice a počas celého dňa rozmýšľam, ako by sme ju volali. Začnem s Hviezdou, ale to nie je ono. Potom ma napadne slovná hračka. Keď náš psík sa volal Hviezda, toto bude Mesiačik. Tá šedivá ,,dikobrazovitá “ predná časť, to bude tá osvetlená časť mesiaca a ten čierny zadok bude odvrátená časť, a tak ju začneme volať Moony. ( Mimochodom- Moony hľadá majiteľa.)
Je pol deviatej a prichádza Vlado. Má už nachystané na osteosyntézu a s Jankom sa do nej púšťajú. Je to komplikovaná fraktúra- čierny pudlík, ktorého zrazilo auto a tak sa s tým trápia štyri a pol hodiny. Medzitým Zuzka zašíva potrhaných psov v prípravovni a Jurko ordinuje. Ale dnes proste pršia psi ( a mačky) na operácie a každý pacient, ktorého Jurko zavolá dnu, skončí za chvíľku v klietke, čakajúc na operáciu. Napokon ich už nemá kam dávať a posledného strká do magnetu.( je to kovový valec obtiahnutý mäkkým plastom.)
Keď Zuzka dokončí( je obed) a Jurko vybavil doobedný nápor, chce začať vybavovať nejaké operácie v prípravovni, ale skôr, ako začne, prichádza cisarák a tak sa púšťa do toho.
Všetky nástroje sú už použité a už nemáme čím robiť a Vlado s Janom sú ešte stále zavretí v operačke. Je pol jednej a aj oni konečne končia a ja sa púšťam do umývania a sterilizovania nástrojov a potom znova chystám operačku na ďalšie a ďalšie operácie a medzitým fixujem zúrivých psov, o ktorých majitelia tvrdia, že nie sú zlí...- je iba trocha svojská. Niežeby nás niekedy pohrýzla, iba dá najavo, že to si nemôžeme dovoliť..- je to ridgeback. Ja ju zdrapím za kožu na krku a už si k nej Zuzka dovoľuje, čo len chce( dáva jej kanylu) až vtedy chápem prečo je psík ,,svojský“- celý čas na nás vrčí a zúri ( má košík) a majitelia jej do nekonečna opakujú:- dobrá Brita, dobrá Brituška....- až to nevydržím a vravím:- Za čo ju chválite? Za to, že na nás vrčí? Mali by ste ju karhať! PRESTAŇ!!- to posledné už patrí psovi. A tak majitelia zmenia jedno slovo, ale intonácia hlasu zostáva stále rovnaká a jemným maznavým hlasom opakujú: - Nesmieš Brituška, nesmieš.........- v duchu myknem plecami, urobím, čo treba a idem za svojimi povinnosťami. Je to ich ,,svojský“ pes, im dáva najavo, čo si môžu k nemu dovoliť a čo nie a mňa do toho nič.
Prichádza Žanetka a tak mi trocha pomôže s upratovaním a ja som za to vďačná, lebo dnes je naozaj veľa práce.
Obedujeme. Jurko vyjde z infekčky a vraví: -Maťa, je tam psík na utratenie, už som ho premedikoval, neutratíš ho potom, ja idem operovať.-
—Neutratím! Ja si musím svoju karmu naprávať a nie kaziť. Nech to spraví Janko. Ja psov nevraždím!-
Priateľ díler, ktorý k nám zavítal a sedí pri stole a popíja kávu sa usmeje nad mojou definíciou.
-Utratenie nie je vražda. Je to eutanázia.- Vraví.
-Ano, ja viem. Preto to občas robím.- zasmeje sa a tak ešte doložím. – Musím o tom psovi aspoň vedieť, že sa mu už nedá pomôcť a nie že je to pes, ktorý sa len zunoval majiteľovi.-
Akoby som mala tušáka, toto je presne taký zunovaný prípad. Ale to zistím až potom, čo ma Jurko po obede zavolá z operačky, kde chystám nástroje, aby som mu ho išla pomôcť uspať, lebo je zúrivý a hryzie. Jasné, kto by sa nebránil, keď ho vedú na popravu? Napadne ma. Aj toho chytím za kožu na krku, Jurko mu komprimuje cievu a psík zúri a cvaká zubami. Jurko sa trocha mykne, ale uisťujem ho, že mu nič nehrozí a môže pokračovať ...... majiteľka hladká psa po zadku a keď už má v sebe ,,vitamín T“ ( tak vravíme látke, ktorou uspávame) vraví mu:- Neboj sa, pekne ležkaj...-(Pripadá mi to neuveriteľne morbídne). Kto je zjavne najviac rozsmutnelý, je Žanetka, pretože psíka pozná a je jej ľúto zbytočnej smrti.(A tak si aj poplače.) Pustím psíkovu hlavu a skôr, ako vydýchne naposledy, opúšťam infekčku. Len ju neodsudzuj! Vravím si v duchu. Je to jej život, jej pes, jej vec.( nie pes, ako vec, ale jej vec, že sa tak rozhodla.) Uvedom si, že v niekom inom by nevyvolávala žiadne negatívne pocity. To je len tvoj pohľad. A tvoj názor nie je o nič viac, ako jej názor....vtĺkam si do hlavy súfijské múdrosti, aby som sa uchránila pred súdom a negativizmom.
Dnes sa ešte dozvedáme, že zlatý retriever Trash, ktorého sme minule operovali, lebo mal koprostázu, zomrel štyri dni potom, čo sme ho vrátili majiteľom do domácej liečby. Máme to iba z tretej ruky a tak nevieme nič bližšie.
Taký je proste život. Ako hovorí Anthony De Melo- život je v poriadku, to len náš pohľad je krivý. S niektorými vecami proste nič nenarobíte a musíte sa s tým vyrovnať. Čím skôr, tým lepšie.
Do večera nás čakajú ešte štyri operácie.
Je pol siedmej, keď skončíme a všetci odchádzajú. Zuzka plynulo z nočnej služby prešla do dennej a odrobila celý deň a tak odchádza spať. Vlado s Jurkom odchádzajú do terénu, po pacientoch, ktorí nemohli prísť a ja zostávam sama s Moony, ktorá je dvadsať minút po operácii a plače v klietke. Ale nie je to od bolesti, lebo som jej dala analgetiká, ale jej je smutno, že je zavretá a tak ju púšťam a žltú deku jej dávam do obývačky a tam si spokojne ľahne a sleduje ma, keď prechádzam okolo a upratujem.
Musím dať vysterilizovať všetky nástroje a sušenie a tak zapínam všetky sterilizátory, dopĺňam materiál, ktorý sme počas dňa minuli, vynášam smeti, umývam zem, vypínam prístroje( a medzitým vybavujem to, čo dokážem vybaviť a oznamujem prichádzajúcim klientom, že musia počkať, lebo lekári odišli do terénu – a že ordinačné hodiny dávno skončili.)
Je osem hodín večer a je zase plná čakáreň a už sme zase skoro v plnej zostave..... Napadne ma, že to dnes nebolo také zlé. Spravili sme kus práce a zachránili sme veľa psíkov a náš deň nám pokazila iba jedna eutanázia.
Doma si sadnem k svojim psíkom na zem a nechám ich, nech si nosom čítajú, čo som dnes robila. Som taká unavená, že okrem toho, že ich nakŕmim, nedokážem už nič viac. Ani len pozerať televízor sa mi nechce. Jednoducho sa nedokážem sústrediť ani len na takúto jednoduchú činnosť. A tak len ležím na posteli s otvorenými očami a pozerám do blba dlhé dlhé minúty, kým nezaspím.
