Isto sa aj vám stalo, že vás čosi rozhodilo a nedarilo sa vám s tým nepríjemným pocitom nič urobiť.
V nedeľu prišiel pán s westíčkou do polikliniky s tým, že sučka nevie porodiť. Má už šesť rokov – zdôveroval sa mi. Mala už veľa pôrodov. Vždy rodila bez problémov, ale teraz nie a nie. Sučka bola amortizovaná a snažili sme sa majiteľa presvedčiť, že by si už zaslúžila oddych a mohli by sme ju s cisarákom zároveň vysterilizovať. Pán sa zdráha, vraj ešte nie, a tak súhlasíme a púšťame sa do cisaráku. Vyberieme tri šteniatka – sú už pridusené, lebo maternica je rozťahaná, kontrakcie neboli skoro žiadne a tak začiatok pôrodu pán isto nezbadal, a kto vie, odkedy sučka rodila. Prichádza nás pozrieť Robo, ako sa nám darí a pýta či aj sterilizujeme.
Nie. Pán si to neželá. Vravím. Robo sa obráti k majiteľovi a vysvetľuje, že by to bolo pre ňu lepšie, že už má dosť rokov, mnoho cisarákov za sebou a že si zaslúži oddych... a tak pán privolí. Vyberám ešte dva veľké peány a dokončujeme operáciu. Počkáme, kým sa sučka preberie a púšťame ju domov...
Zvyšok víkendu prebehne v pohode a do večera si na našich pacientov ani nespomeniem.
V pondelok som v práci ráno a keď o deviatej príde Janka, pýta sa ma: Maťa, keď si včera robila ten cisarák s Alexom, bolo všetko v poriadku? Jasné. Prikyvujem a ešte stále nemám žiadne podozrenie.
Lebo tej suke praskla nejaká cievka a vykrvácala.
Zdochla? Pýtam sa neveriacky. Veď bola hore, keď sme ju prepúšťali. Čistila som jej uši, hladkala som ju a tešila som sa, že sa bude mať dobre, keď už nebude iba výrobným prostriedkom.
Áno. Robo robil poobede pitvu... zmĺkne. Zvyšok nevypovedaný visí vo vzduchu. Vidím to zvieratko - milého, odovzdaného westíka, ako čaká na svoj osud a nikto z nás nevie, že to takto skončí. Keby sme ho nepresviedčali, aby ju dal vysterilizovať... hútam v duchu a Janka moje myšlienky preruší. Potom mi volal, zvyšok dňa som mala celý pokazený. Otáča sa na päte a odchádza. Nie je čo dodať.
Janka? Obráti sa ku mne.
Dík, že si mi pokazila deň. Chcem to trocha odľahčiť, ale nedarí sa mi. Doľahlo to ma mňa, ako čierny mrak. Cítim sa zodpovedná. Cítim sa vinná. Mala... iba šesť rokov! Áno, osem, alebo desať pôrodov je priveľa na šesť rokov, ale šesť rokov je primálo na smrť! Cítim sa, ako by mi niekto nepripravenej dal ranu do solára. Slnečná škvrna je centrom života a preto to tak veľmi bolí. A ja mám pocit, že sa iba bezmocne nadychujem a nedostáva sa mi vzduchu.
Na konci rozhovoru prichádza Paťka a pýta sa, prečo mám pokazený deň.
Veď si to počula! Vravím nevrlo, lebo sa mi o tom nechce rozprávať.
Nepočula. Bráni sa. Vzdychnem. Prečo som na ňu zlá? Veď za nič nemôže. Opisujem jej v skratke, čo sa stalo a zakončujem tým, že keby ten cisarák robil Robo, tak by sa to nemuselo stať. Keby sme ho nepresviedčali, aby ju dal sterilizovať, tak by sa to nemuselo stať. Keby...
Ja viem. Rozumom si môžem zdôvodniť, že to tak malo byť. Že prišiel jej čas. Že to bol jej osud. Že si ho vybrala. (Dobre! Možno si ho nevybrala. Možno ho iba niekto ceruzkou načmáral na okraj vesmírneho účtu, ktorý jej dal zaplatiť!) Ale to všetko je len mentálna rovina. Na tej emocionálnej sa s tým neviem vyrovnať. Neviem...
Tak mi povedz, Paťka. Vravím nahlas. Čo bol jej osud? Umrieť? Veď kedy to robil niekto iný, alebo by sme urobili len cisarák, žila by. (Možno. Doložím v súkromí svojej hlavy.)
No... asi umrieť. Vraví Paťka neisto.
Ano. Prikyvujem. Lebo, ak by mala žiť, tak by proste žila. Všetko by bolo inak. Iba ma to strašne serie!...
Naozaj mám celý deň pokazený. Ja viem. Robili sme, čo sme mohli. Bola som len asistentkou. Nič nám nekrvácalo. Dokonca ani nesmoklilo! Všetko bolo lege artis! Ale westíčka nežije... Toto všetko sa mi honí hlavou celý deň. Robím, aby som prácou vytesnila myšlienky na smrť, ale večer sa opäť prihlási smútok s oveľa väčšou intenzitou.
Prichádzajú dvaja páni s nemeckým ovčiakom. Nejaké problémy s vyprázdňovaním. Vlado ho uspáva, dáva v infekčke na stôl, stôl pristrčí k umývadlu, naťahuje si rukavice a pohmatom ide skúmať, či nenájde nejakú prekážku, prečo nemá psík poriadnu stolicu.
Prinesieš misku na koprologické vyšetrenie? Pýta sa. Odchádzam do labáku. Prinášam misku a pristrčím mu ju k ruke. Vlado prstom vyťahuje kúsky trusu a dáva ich do misky.
Niekto sa špára prstami v nose... vravím.
Ja v riti. Prikývne. Vyberie dostatočné množstvo. Urobíš to? Tentoraz prikývnem ja a odchádzam. V labáku sa dám do práce. Prvé, čo ma zaujme, je veľké množstvo srsti v truse. Urobím si dve vzorky a dám do centrifúgy odstrediť. Medzitým idem za Vladom. Stretnem ho vpredu. Je tam veľmi veľa srsti. Pĺzne a vylizuje sa ten pes. Vravím.
Dobre. Vezmi si hrebene a ukáž im, ako sa pes češe.
Vzdychnem. Vezmem zo zásuvky tri hrebene, ale neodpustím si ironickú poznámku. Obrátim sa k majiteľke yorka, ktorý je na infúzkach a ona je svedkom nášho rozhovoru. Viete ako sa češe pes? Alebo vám to mám ukázať?
Usmeje sa. Takto. Ukáže od hlavy po „päty“.
Áno. Ale nie vždy. Doložím trocha miernejšie. Oni predsa nemôžu za moju zlú náladu. Odchádzam za majiteľmi a spustím: Psík má v truse veľmi veľa srsti. Je nevyčesaný... koľko máte psov?
Dvoch.
Ja mám jedenásť a všetci sú očesaní. Vravím. Ale pýtam sa to preto, že niektorí majú aj päťdesiat a tí sa nestíhajú o všetkých starať. (zaujímavé, že všetci päťdesiati stíhajú kotiť. Vraví mi v hlave neodbytný hlások.) Počas reči sa dám do česania psa.
Musíte mu vyčesať odumretú srsť. Najlepší je tento hrebeň...
Taký máme v robote. Preruší ma jeden z nich.
...ale ja si beriem ešte aj takúto kefu. Pokračujem. A kde to nejde hrebeňom, tam to ide výborne kefou. Češem psa, z ktorého vyčesávam chuchvalce srsti. Za pár minút mám polovicu spiaceho psa očesanú. Zvyšok spravíte vy. Podľa mňa sa ten pes nudí a preto sa vylizuje. Kde ho máte?
On je firemný.
No... a vo firme? Je kde?
V kotci.
A púšťate ho?
Iba ráno. Na pár minút, keď som s ním. Potom musí byť zavretý.
A v noci?
Aj v noci. Viete... tam je taký veľký dvor...
To je super. Aspoň si pobehá! Skočím mu do reči.
No... ale... tam je viac firiem a tak nemôže behať ani v noci.
Prečo? Čudujem sa.
Lebo je tam veľká brána tí ľudia z iných firiem ju nechávajú otvorenú a on by ušiel. Ja ho aj večer púšťam ale na päť minút... Iba na víkend sa tá brána zavrie...
Tak ho pustite aspoň na víkend! (Pre Kristove rany! Stonám v duchu.) Nahlas sa ozvem. Nemecký ovčiak môže byť celý deň zavretý iba vtedy, ak má ráno nie päť minút prechádzku, ale päť kilometrov. A večer nie desať minút voľno, ale desať kilometrovú prechádzku. Veď musí zošalieť. (Ale rozum mi vraví, že títo dvaja za to nemôžu. Sú iba zamestnanci a robia, čo im šéf prikáže...)
Prichádza Vlado. Vraví niečo o tom, že má zapálené hrubé črevo aj konečník. Dáva antibiotiká, vysvetľuje dávkovanie, ak sa stav upraví, už prísť nemusia...
Ja to vzdávam a odchádzam. Na svete, (na ktorom: Prvom? Druhom? Treťom?) v dvadsiatom prvom storočí je tvor... zviera... pes... nemecký ovčiak, ktorý prežije svoj život zavretý v kotci dvadsaťtri hodín aj štyridsaťpäť minút denne. Každý boží deň. Rok čo rok. Celučičký život! Pracant, ktorého vyšľachtil človek na prácu. Ktorý má do extrému vyvinutý zmysel a chuť tvrdo makať... ten je zavretý v klietke dva krát dva metre, kde má búdu a na zvyšku sa môže iba otočiť. Je frustrovaný. Unudený. Šialený nudou a hysterický od nevybitej energie. Túži sa prebehnúť a vybiť nahromadenú energiu... ale nemôže. Môže iba cez pletivo väzenia pozerať na okolitý svet, po ktorom márne túži. Kto za neho bude vyť do hluchých nebies jeho žalospev? Kto ho vypočuje? Komu záleží na tvorovi, o ktorého potrebách nemajú jeho majitelia ani páru? Pes je v dobrej fyzickej kondícii. Isto dostáva správnu dávku granúl či iného psieho žrádla. Dajú ho zavakcinovať, odblšia a odčervia ho. A keď sa mu niečo stane, prinesú ho k lekárovi. Čo by chcel ešte viac? A lekár? Koľko z lekárov sa spýta, v akých podmienkach je onen pes držaný? Nie...Majú v hlave vychodené chodníčky, ktoré im vyšliapali v škole. Toto sú príznaky, pátraj po príčine, odstráň ju a vyliečiš pacienta. Ale čo ak za fyzickou príčinou je duševná trauma? Čo ak sa ten pes nudí až k smrti a je mu horšie, ako vrahom na samotke? Za čo ho človek potrestal?...
Ja viem. Nemôžem spasiť celý svet. Môj rozum sa dá znova do vysvetľovania a drmolí niečo o karme a o osude a o tom, ako si každý z nás vyberá... ale ja mám pocit, že môj rozum iba tára, a tá rana, ktorú som ráno dostala do „centra života“, sa znova rozvibrovala, a každá vlnka zasiahne viac a viac nervových zakončený a stále viac a viac to bolí. (Iba pár centimetrov dole od solára plexus – slnečnej škvrny – centra života, sa podľa ázijských učení nachádza centrum smrti - hara. Práve tam začínali samuraji svoju sapuku, keď chceli očistiť svoje meno. Jediným spôsobom bola čestná smrť.) Chvíľami mám pocit, že moje centrum smrti sa rozširuje, až ma celú pohltilo a ja sa prepadám do čiernej diery. A tam momentálne je neznámy svet. Štvrtý. Ten môj.
